Po famóznom predstavení v alpských horách nakoniec vyhral Belgičan Sylvére Maes. Viac sa však tomuto kontroverznému ročníku bez absolútnej špičky venovať nebudeme. O dekádu neskôr – v sezóne 1949 – to už bolo opäť to pravé cyklistické divadlo.
Najprv sa však vráťme do vojnových rokov, lebo tie mali zásadný vplyv na to, čo sa na francúzskych cestách udialo neskôr.
Prevody sú trik
Zdravie zakladateľa Tour – Henriho Desgrangea – začalo vypovedať poslušnosť. Le Patron, ako ho prezývali, sa osudu odmietal poddať – údajne aj pár dní pred smrťou obiehal okolo svojej izby so stopkami v rukách a naháňal sa za novými rekordmi. Márne – 16. augusta 1940 vydýchol naposledy.
Tour prišla o prísneho šéfa, nabrala ľudskejšiu tvár. Napokon, bol to Desgrange, ktorý neustále tvrdil, že ideálna etapa je taká, ktorú prežije vždy iba jeden cyklista. A prehadzovačky? Len ich spomeňte, ak chcete Patróna nahnevať.
„Viac prevodov na jednom bicykli je iba pre ľudí nad 45 rokov. Nie je snáď lepšie triumfovať silou vašich svalov ako trikom za pomoci prevodov?“ pýtal sa.
Tí, ktorí chceli vidieť dramatickú Tour, ho museli milovať. Cyklisti ho však pre jeho zásady a neraz zbytočne drastické pravidlá nenávideli. Za slová ako spolupráca či pomoc sa takmer museli spovedať.
„Tour je najväčšia morálna krížová cesta. Jej účastníci sú apoštolmi, ktorí demonštrujú, že ľudská energia nepozná hranice. Pomáhajú obrátiť tisícky ignorantov ku kráse tohto športu,“ napísal v roku 1905.
Mimochodom, legendárna fotografia neznámeho autora z roku 1910 sa zachovala až dodnes. Zatiaľ čo pretekár na nej v horách v hlbokom blate neskutočne trpí a bicykel iba tlačí pred sebou, Desgrange sa povedľa cesty s cigaretou v ústach prizerá.
A kontroluje ho, či si to náhodou neuľahčuje.
Taký bol Patrón – prísny a krutý. Tour po jeho smrti nabrala nový smer.
Coppi a potom vojna
Ale predsa len ešte jeden návrat do histórie, aby sme pochopili ročník 1949. V Európe zúrila vojna, myšlienky na Tour de France dávno zapadli pušným prachom, v Taliansku sa však aj v roku 1940 súťažilo na Giro d'Italia.
Hviezdneho Bartaliho zhodil zo sedla pes, ktorý skončil pod kolesami jeho bicykla, a k slovu sa dostal neznámy, stále iba 19-ročný mladík. Volal sa Fausto Coppi. Ružový dres doviezol až do cieľa v Miláne.
O deň neskôr vyhlásil Benito Mussolini vojnu Francúzsku a Veľkej Británii…
Písal sa rok 1949, na štarte Tour v Paríži stáli Bartali s Coppim a Taliansko bolo opäť rozdelené.
"Konzervatívneho katolíka Bartaliho, pretekára starej školy, ktorý odmietal moderné podporné prostriedky, milovali na agrárnom juhu.
Ateista a bonviván Coppi, muž apolitický, ale v sférach tréningu a dopingu neustále inovujúci, bol zasa hrdinom priemyselného severu," píše sa v knihe Príbehy Starej dámy – sto ročníkov Tour de France.
Keďže na Tour v tom čase stále súťažili národné tímy, z dvoch rivalov boli razom kolegovia.
„To je akoby ste strčili do jedného vreca mačku so psom,“ zúfal šéf zoskupenia Alfredo Binda. Ten si dva týždne pred ostrým štartom zavolal oboch jazdcov na pohovor k sebe do kancelárie.
Po hodine si od Bartaliho i Coppiho nechal podpísať vyhlásenie, že budú rešpektovať jeho pokyny. Bodka.
Ale naozaj budú?
V piatej etape unikol Coppi s Francúzom Marinellim, keď ich z bicykla nešťastnou náhodou zhodil jeden z divákov. Talianov bicykel viac nebol súci a mechanické vozidlo bolo stále ďaleko. Bartali počkal.
O pár kilometrov ďalej však hladnému Coppimu došli sily a pokyn pre skúsenejšieho z dvojice znel: „nečakaj, choď ďalej.“ Bartali získal 13-minútový náskok a Coppi spravil večer po etape cirkus. „Odchádzam,“ kričal.
Ale zostal.
Narodeninový darček
V 16. etape, ktorá viedla cez ikonický vrch Izoard, sa odohralo jedno z najúchvatnejších divadiel v histórii Tour de Fracne. Coppi zaútočil a Bartali sa vydal za ním – po chvíli mali obaja štvorminútový náskok.
Bartali dostal defekt, ale keďže v ten deň oslavoval 35. narodeniny, Coppi čakal. A v cieli ho dokonca nechal vyhrať. „Vedel som, že v ďalších etapách budem lepší,“ povedal neskôr. Tak aj bolo.
Na ďalší deň zavítala Tour na sever Talianska. Pamätáte si, kde Coppiho najviac milovali? Etapu z Brianconu do Aosty s prehľadom vyhral.
Diváci popri cestách potvrdili, že v ich žilách koluje horúca krv a preto, keď sa pelotón o tri dni vrátil domov – do Francúzska – to mali Coppi s Bartalim viac ako ťažké. Ľudia ich zahádzali paradajkami, našli sa dokonca aj takí, ktorí použili kamene.
Nič už však nedokázalo zvrátiť veľký Faustov triumf. Obzvlášť, ak v 20. etape suverénne vyhral 137-kilometrovú (!) horskú časovku. V Paríži z toho bol napokon viac ako 10-minútový náskok. Ako prvý pretekár vôbec ovládol Tour i Giro v jednej sezóne.
„Najlepší pretekár v histórii. A ak nie najlepší, tak potom druhý za Merckxom,“ napísal o ňom autor mnohých cyklistických publikácií Bill McGann.
Večný súboj Coppiho s Bartalim pokračoval aj po Tour de France 1949. A napriek niekoľkým ústretovým gestám aj ich veľké nepriateľstvo.
Tour v znamení deviatky
Veľké víťazstvá, nečakané úniky, šialené pády. Najslávnejšie cyklistické preteky sú za dverami. Správny čas pripomenúť si, čo sa na tomto podujatí s bohatou históriou udialo počas predchádzajúcich ročníkov – končiacich sa číslovkou deväť. Počas nasledujúcich dní vám ponúkneme niekoľko príbehov, ktoré spoluvytvárajú jednu z najväčších športových udalostí všetkých čias.
Predchádzajúce diely
Najčudnejšia Tour. Líder vliekol bicykel na chrbte 145 km a dostal defekt
Sneh, dážď, vietor, kôň. Mocný Faber premohol všetkých
TV Pravda: Ako hodnotí Peter Sagan svoju doterajšiu sezónu? Aké šance má na MS 2019? Pozrite si video (vysielané 9. mája 2019)