V tíme Milram boli jeho spolujazdcami aj známi cyklisti Alessandro Petacchi a Erik Zabel. Na dvoch svetových šampionátoch pomáhal aj Petrovi Saganovi. Vo Valkenburgu 2012 ako jediný z piatich Saganových spolujazdcov preteky dokončil. Vo Florencii 2013 sa piati Slováci vzdali.
Aj v týchto pretekoch ste vydržali zo Saganových pomocníkov najdlhšie, odstúpili ste až v závere po vyše 200 kilometroch…
Bol som sklamaný, že som Petrovi viac nepomohol. Hoci mal vtedy len 22 rokov, už si vybudoval v pelotóne silnú pozíciu, súperi mali z neho rešpekt, pohyboval sa medzi nimi suverénne. Usiloval som sa celé preteky držať pri ňom, ale nebolo to jednoduché, prechádzal pelotónom ako šťuka. Finišoval aj bez výraznejšej pomoci na šiestom mieste.
Vtedy ste vyhlásili, že je taký silný, že raz sa stane majstrom sveta. Prekvapuje vás, že už získal tri tituly?
Vedel som, že je to len otázka času, kedy získa zlato. Ale vybojovať tri a ešte za sebou je už rarita, lebo preteky na MS sú aj lotéria a vždy nemusí všetko vyjsť, hoci môžete byť aj Sagan a stopercentne pripravený.
Prečo sa nemôže Sagan zväčša spoľahnúť na výraznejšiu podporu tímu? Je to len o kvalite pretekárov?
Nechcem povedať, že naši cyklisti sú jednonohí, ale sotva môžu Saganovi pomáhať ešte aj v závere pretekov. Možno tak do ich polovice. Sagan si musí poradiť vo finiši sám. Ale môže to zvládnuť, pretože dobre pozná pelotón aj súperov. Sústredí sa na hlavných favoritov, bude sa držať ich, vyťaží z ich súperenia.
Aké šance mu dávate v nedeľu na zisk štvrtého titulu?
Určite patrí medzi hlavných favoritov. Či získa aj titul, je otázne. Videl by som to skôr na zisk medaily. Ale aj to by bolo vynikajúce.
Vy ste boli aj výborný časovkár. Na MS 2008 ste v najsilnejšej konkurencii elity skončili sedemnásty len necelé dve minúty za víťazom. Teraz nemá slovenská cyklistika časovkára, ktorý by spĺňal prísnejšie výkonnostné kritériá. Prečo?
V časovke na MS, ktorú ste spomenuli, som strácal na tretieho len minútu… To nebolo najhoršie. Myslím si, že keby sa Sagan sústredil na túto disciplínu, skončil by možno aj lepšie ako sedemnásty. Má však iné priority. Iní nemajú šancu. Každý by skončil v časovke hlboko v poli porazených a s veľkou časovou stratou. Slovenský majster je na svetovom šampionáte pre ostatných exot. Niečo ako reprezentant Sýrie alebo Tobaga. Skoro ako môj kamarát Chris Symonds.
To je kto?
Pracuje v britskom parlamente ako organizačný pracovník. Naposledy sme spolu trénovali asi pred troma týždňami, jazdili sme v Tatrách a ich okolí. Je cyklista a chystal sa na MS. Nemá vysokú výkonnosť, už netrénujem, ale nie som slabší. Je to kuriozita. Jeho mama pochádza z Ghany a on má dvojité občianstvo. Zistil, že môže štartovať na šampionáte v časovke jednotlivcov ako reprezentant Ghany. Predpokladám, že skončil posledný.
Foto: SITA, Dušan Hein
Minulý mesiac ste oslávili len 35 rokov a s profesionálnou cyklistikou ste sa rozlúčili pred takmer piatimi rokmi. Nebolo to priskoro?
Nechcel som v pelotóne len tak vegetovať. Keď som sa blížil k tridsiatke, bolo náročné nájsť si dobrý profesionálny tím. Keby som vyhral jedny-dvoje etapové preteky, asi by to nebol taký problém. Ale také výsledky som už nemal. Na silnejších súperov som nestačil, obzrel som sa po inej práci.
Na jar 2010 ste v pretekoch v Uruguaji zažili hororový pád. Prispel k rýchlejšiemu koncu kariéry?
Určite ju ovplyvnil. V tom čase som mal najlepšiu formu, deň predtým som vyhral etapu. Keď som sa v ďalšej rútil do cieľa, do cesty mi skočil pes. V najvyššej rýchlosti som preletel cez riadidlá bicykla a hlavou brzdil na tvrdej ceste. Na tele i tvári som mal odreniny a vybil si päť zubov. Najhoršie bolo, že som si poranil hlavu s krvácaním do mozgu. Na nič som si nepamätal, mal som pred sebou len posledný obrázok, ako šprintujem do cieľa. Všetko ostatné mi porozprávali iní. Nespomínal som si ani na prvé dni v nemocnici v Montevídeu. Na internete sa objavil môj pád, no po zopár dňoch ho stiahli. Asi sa nedalo na to pozerať.
Foto: SITA, Marián Peiger
Koľko času ste strávili v nemocnici?
Po necelom týždni som sa cítil prekvapujúco celkom dobre a zvládol dlhú cestu lietadlom z Južnej Ameriky. Nemocnica v Montevídeu bola na úrovni, dobre vybavená, moderná. Keď som však dorazil domov, lekári boli znepokojení, vraveli, že môj stav je vážny, desať dní som strávil na prístrojoch na jiske. Potom mi už neodporúčali, aby som pokračoval v kariére. V najlepších rokoch som takmer na dve sezóny z pelotónu vypadol, ale napokon som sa vrátil, štartoval som aj na MS. Už to však nikdy nebolo ono.
Čomu sa teraz venujete?
Nemám stálu robotu, stále si ju hľadám a beriem príležitostné práce. Pomáhal som pri zásobovaní chát a hotelov v Tatrách. Chodím na sezónne práce do lesa. Urobil som si masérsky kurz.
Otec je bývalý výborný cyklista, prvý Slovák, ktorý štartoval na Tour de France. Pomáhate mu aj v obchode s bicyklami?
To ani nie. Ale robím servis všetkým členom rodiny. Každý má aj dva-tri bicykle a starám sa o ne. Mám sa čo obracať. Samozrejme, stále aj jazdím, ale už len pre radosť.