Takto pred týždňom pre agentúru SITA reagoval na triumf slovenskej reprezentantky v biatlone Anastasie Kuzminovej v súťaži na 12,5 km s hromadným štartom bývalý výborný hokejový obranca Ľubomír Višňovský.
„Má môj veľký obdiv. Klobúk dole pred jej výkonmi. Nemám k tomu čo dodať. Iba ak to, že jej k výkonom gratulujem. Vďaka nej sme zažili pre televíznou obrazovkou nádherné chvíle.“
Keďže vtedy do skončenia ZOH v Pjongčangu chýbalo ešte niekoľko dní, 41-ročný rodák z Topoľčian sa nebránil ani otázke, komu zo slovenských športovcov – olympionikov by ešte doprial medailovú radosť. Priznal, že najmä zjazdovým lyžiarkam a hokejistom. A potom aj iným, no to už držiteľ kompletnej kolekcie medailí z MS 2000 – 2003 v hokeji nevidel reálne. To by podľa neho bola už hotová senzácia.
„Pýtate sa prečo? Predsa sledujem dianie v našom športe vo všeobecnosti. Mám v ňom aký – taký prehľad. Vidím na vlastné oči, aký je zo strany vlády a štátu nezáujem o podporu talentovanej mládeže. Nikto im nedokáže pomôcť pri ich športovom raste. Ako potom v takomto prostredí a existujúcich podmienkach môžeme vychovať ďalších medailistov z majstrovstiev sveta a olympiád?“ reagoval Ľubomír Višňovský.
„V našom štáte nie je doteraz vymyslený systém, ktorý by užitočne podporoval športovanie detí. Všetky opatrenia, ktoré sme doteraz v tejto oblasti zažili, iba s vypätím všetkých síl suplujú to, čo by u nás malo byť samozrejmosťou,“ konštatoval úspešný slovenský reprezentant, ktorý hral na deviatich svetových šampionátoch.
„Kde tí noví olympionici majú vyrásť, keď športoviská sa u nás skôr búrajú ako stavajú? Pozrite sa, koľko športovísk zmizlo za posledných dvadsať rokov iba v samotnej Bratislave. Čo sa postavilo namiesto nich? Nič, čo by pomáhalo športovým talentom,“ zdôraznil bývalý dlhoročný slovenský reprezentant a štvornásobný olympionik.
„Ak si odmyslíme futbalové štadióny, ukážte mi, čo nové sa v tejto krajine za posledných desať – pätnásť rokov pre športovcov vo všeobecnosti postavilo. Ukážte mi nové športovisko, ktoré by slúžilo deťom, ktoré chcú vo voľnom čase športovať, resp. ktoré snívajú o tom, že raz budú hrať na veľkom podujatí. Ak by ich nepodporovali rodičia a ich známi, mnohé z tých detí by už dávno nešportovali. Bez rodičovskej podpory by šport nútene odsunuli na vedľajšiu koľaj. Nezalepme si teraz medailami Kuzminovej z Pjongčangu oči, pozorne sa pozrime, ako sa kompetentní ľudia v tomto štáte nestarajú o mladých športovcov… A vy sa potom pýtate, kto okrem Kuzminovej by ešte mohol doniesť zo zimnej olympiády medailu?“
Aj takto reagoval na dianie v slovenskom športe ofenzívny obranca, ktorý v rozpätí necelých dvoch sezón v rokoch 1994 – 1996 reprezentoval Slovensko nie iba na svetovom šampionáte 1996 vo Viedni, ale hral aj na MS do 18 rokov a bol účastníkom MS hráčov do 20 rokov.
„Ak sa v najbližšom čase radikálne nezmení prístup kompetentných k športujúcej mládeži, tak pravdepodobne nikto. Znie to veľmi tvrdo, ale bohužiaľ, je to pravda. Je to tvrdá realita, ktorá náš šport v najbližších rokoch čaká,“ konštatoval 41-ročný rodák z Topoľčian, ktorý okrem rodného mesta športové majstrovstvo rozvíjal v Slovane Bratislava.
„Skúste si radšej zodpovedať otázku: kde by boli Velez Zuzulová, Vlhová, bratia Žampovci, sestry Fialkové a ďalší slovenskí olympionici z Pjongčangu bez všestrannej podpory rodičov? Ako je to možné, že kompetentných ľudí, ktorí sú v tomto štáte zodpovední za rozvoj mládežníckeho športu, táto otázka vôbec netrápi? Ona trápi bývalých reprezentantov a olympionikov. Ale to je pre nápravu tých kľúčových vecí okolo nášho športu veľmi, veľmi málo,“ zdôraznil odchovanec topoľčianskeho hokeja, ktorý v zámorskej NHL počas 15 sezón v základnej časti odohral 885 zápasov.
Dosiahol v nich 495 bodov (128 gólov a 367 asistencií). Okrem toho má na konte 28 stretnutí v play off, v ktorých prihral na 8 gólov. Okrem NHL necelé tri súťažné ročníky pôsobil aj v nadnárodnej KHL.