Foto: Pravda, Robert Hüttner
Rodáčka zo sibírskej Ťumene ho ozdobila dvoma zlatými olympijskými medailami, jedným striebrom; z majstrovstiev sveta striebrom a bronzom i viacerými víťazstvami a ďalšími medailovými umiestneniami v pretekoch Svetového pohára.
Slovenská biatlonová kráľovná má v tejto sezóne životnú formu, no pred olympijskými pretekmi sľubuje len jedno: „Dám do nich všetko, čo je vo mne, budem bojovať o každú sekundičku.“
Tak, ako je zvyknutá, tak ako sme zvyknutí.
Ako dar z neba
Na Slovensko prišla nenápadne ako čerstvá mamička, no veľmi rýchlo potvrdila, že chýr o jej talente, ktorý ju predchádzal, nepreháňal. Slovenský biatlon i šport získal špičkovú osobnosť, príkladnú profesionálku v pravom zmysle slova i príjemnú inteligentnú dámu s citlivou dušou a vľúdnou pokorou.
Zjednodušene: keď nádejnú juniorku označil ruský biatlon za nepotrebnú, zaklopal jej manžel Daniel Kuzmin – žil v Banskej Bystrici – na dvere slovenského biatlonu. Zaujímal sa, za akých okolností by mohla jeho manželka reprezentovať Slovensko. Obrazne: biatlonové šéfstvo rýchlo zistilo, že dar, ktorý mu padá z neba, sa nepatrí odmietnuť. Kuzminovcom vyšlo v ústrety, a tak sa začala najúspešnejšia éra tohto športu pod Tatrami i Anastasie Kuzminovej.
Foto: SITA
V polovici decembra 2008 dostala v druhom bratislavskom obvode ona i jej syn Jelisej slovenské pasy, a pretože ju uvoľnil aj ruský zväz, mohla reprezentovať Slovensko. Ona najlepšie vie, akými vnútornými dilemami prešla, kým v nej dozrelo rozhodnutie o zmene občianstva a živote v inej krajine.
„V období, keď som sa dostala na Slovensko, sa mi podarilo otvoriť a nájsť nový potenciál, inú Nasťu. Novú. Za to všetko vďačím Slovensku. Som nesmierne šťastná, že môžem byť súčasťou slovenskej športovej histórie, že patrím k výborným slovenským športovcom. Bola by som rada, keby som priaznivcov ešte potešila a naďalej písala úspešnú históriu,“ vyznala sa koncom minulého decembra, v tom čase líderka priebežného hodnotenia Svetového pohára.
To už do histórie vošla – a ešte ju hodlá prikrášliť.
Ja vas ľubľju – a prvá medaila
Medailovú začala písať na majstrovstvách sveta v Pjongčangu 2009 – tri mesiace po tom, ako získala slovenské občianstvo a desať od striebra Martiny Halinárovej, prvej slovenskej biatlonistky s cenným kovom zo svetového šampionátu (zo stíhacích pretekov). Kuzminová si ho vybojovala v pretekoch s hromadným štartom.
Foto: SITA, Jozef Jakubčo
V úvode podujatia po siedmom mieste v rýchlostných pretekoch sa v cieli usmiala a zamávala do kamery. „Ja vas ľubľju,“ pozdravila na diaľku najbližších. Po dekorovaní na stupňoch víťazov mala ešte väčšiu radosť. „Je to niečo neopísateľné, stále nemôžem uveriť, že mám medailu,“ zdôverila sa médiám. „Nechápem, ako sa to stalo. Veľký podiel na tom mala moja dobrá streľba a aj lyže mi išli výborne. Už mi je v Kórei dlho, cítim únavu, absolvovala som už šieste preteky na šampionáte. V jeho posledný deň konečne prišla forma, na ktorú som čakala od začiatku,“ podotkla.
Koniec dobrý, všetko dobré – platilo pre slovenskú reprezentáciu.
„Nasťa ukázala, že je veľká bojovníčka. Po druhej streľbe sa dostala do hry o medailu. Ako dobre sa preteky pre ňu vyvíjali, tak sa aj skončili. Odviedla perfektný výkon. O medaile sme nehovorili, o to väčšiu radosť z nej máme,“ netajil spokojnosť tréner Milan Gašperčík.
Nadšenie neskrýval ani šéf zväzu Juraj Sanitra. „V biatlone platí, že vopred sa jasať neoplatí – až v cieli. Keď Anastasia zvládla posledný zjazd pred cieľom, vedel som, že striebro si už nedá vziať. Medailu venujeme pamiatke obetí tragédie pri Polomke. Od biatlonového areálu v Osrblí je to pár kilometrov. Správu o nešťastí sme prijali s veľkým pohnutím, v nedeľu nastúpili slovenskí pretekári s čiernami páskami,“ uviedol.
Spievala slovenskú hymnu
Doma sa ani poriadne neohriala, vzala si čisté veci a cestovala do Ufy na majstrovstvá Európy. Únavu tlmila radosť z nadchádzajúceho stretnutia s rodičmi, bratom i sestrou. Čo malo prísť, prišlo – úlohu najväčšej favoritky zvládla – po šprinte vyhrala aj stíhacie preteky a pred najbližšími sa na ruskej pôde tešila z dvojnásobného zlata.
Strih z deja: túto víťaznú kombináciu zopakovala v tejto sezóne v pretekoch Svetového pohára v Oberhofe.
Foto: SITA/AP, Martin Schutt
Opäť do Ufy: trúfala si v konkurencii silných Rusiek na prvenstvo? „Na medailu áno, ak ma podrží streľba. V kútiku duše som pomýšľala aj na víťazstvo, no cítila som veľkú únavu, radšej som sa držala pri zemi. Vedela som, že najmä ruské reprezentantky sa budú chcieť v domácom prostredí vytiahnuť. Najviac ma potešilo, že úspechy videli moji najbližší. Prišli ma povzbudiť, videla som ich po pol roku. Psychicky mi to veľmi pomohlo,“ podotkla 24-ročná reprezentantka Slovenska. Streľba ju podržala, šprint zvládla čisto, v stíhačke minula raz – na poslednej stojke.
A tak na stupni víťazov premiérovo počúvala slovenskú hymnu. Dvakrát. Poznala jej slová?
„Melódiu už poznám, slová sa učím. So spolubývajúcou Natáliou Prekopovou som skúšala spievať v izbe. Na stupňoch víťazov je to však iné, sú tam oveľa silnejšie emócie, nejaké slovko mi ešte vypadne. Na internete po medaile v Pjongčangu niektorí písali – čo to je za Slovenka, veď prišla z Ruska len pre seba zarobiť peniaze. Ako mohla dostať pas, keď nevie slovenskú hymnu? S babami som sa ju učila, napísali mi slová. Spievala som. V nedeľu som v cieli držala nad hlavou aj slovenskú vlajku, podal mi ju niekto z divákov,“ opísala druhý zlatý záver.
Vedeli diváci v Ufe, že Kuzminová je už Slovenka? „Samozrejme. Ale povzbudzovali ma, ako by som bola Ruska, za čo im ďakujem. Tvrdili, že spolovice som ešte ich.“
Poď, slniečko, poď
V prvej poolympijskej sezóne po skvelom zlato-striebornom Vancouveri 2010 hostil svetový šampionát ruský Chanty-Mansijsk. Olympijskú víťazku opäť prišli povzbudiť rodičia i viacerí príbuzní – a aj syn Jelisej. "Cestovali sme desať hodín autom z Ťumene, sme radi, že sme tu. Nasťa je pripravená k boju,“ stručne uviedla jej mama.
Akoby citovala svoju staršiu dcéru. Anastasii pred pretekmi v šprinte nebolo veľmi do reči, prechladnutie spôsobilo tréningový výpadok. „Pre chorobu som sa nestihla pripraviť tak, ako som plánovala. Chýbajú bežecké sily, nestačím vytrvalostne tak, ako by som si želala. Ale – každý športovec bojuje na trati ako o život. Aj ja,“ vravela vážne.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Po šprinte sa však opäť široko usmievala – s bronzovou medailou na hrudi. Po chorobe sa vypla k vynikajúcemu výkonu. Na trať vybehla siedma, z ampliónov spievala Kristína o najkrajších stromoch na Horehroní.
„Aj sedmička môže byť moje šťastné číslo,“ prikývla. Pred štvrtou v poradí mala náskok 7,7 s. Motivovalo ju, jej úspech videl aj Jelko? Mala naňho vôbec čas? „Pre mňa to bolo veľmi ťažké, že môj synček je tu. V deň pretekov som si nedovolila byť s ním ani chvíľu. Je to môj syn, dávam mu veľa emócií a energie. Nechala som si to až na večer.“
Vnímala povzbudzovanie najbližších pri trati? „Jasné, videla som aj maminu, počula aj synčeka. V záverečnom kole.“ Čo kričal? „Slniečko, poď.“ A mama? „Davaj, davaj!“
Sú najkrajšie stromy na Horehroní? (veľmi srdečný smiech) „Jasné. Pri štarte som len trošku vnímala, akú pesničku hrajú, maximálne som sa koncentrovala.“
Keď po zlate vo Vancouvri dostala otázku, či je to jej najkrajší deň v živote, odvetila nie. „Tým dňom bolo narodenie môjho synčeka.“ Priority života nepustia, aj keď jeho mama na trati vypustí aj dušu…
Šipulinovci o prestupe
Priority života… Veľmi citlivá téma – týka sa aj zmeny občianstva. Pre Šipulinovcov však už nie.
„Všetko je, ako má byť. V slovenskej reperezentácii nie je pod takým tlakom, ako by bola v ruskej. Ktovie, či by sa v nej stala olympijskou víťazkou. Po jej zlatom šprinte sme otvárali šampanské, prežívali sme neuveriteľne šťastné chvíle. Medaily dávajú odpoveď, že sa rozhodla správne. Akurát si zvykáme na to, že Nasťu, vnúčika Jeliseja a vnučku Oliviu vídame menej. Navštívili sme ich v Banskej Bystrici. Sme veľmi radi, že Slováci ju prijali za svoju,“ vraví hlava rodiny.
Foto: SITA/AP, Anette Karlsen
Aj mladšia sestra Aňuta podporila Nastinu voľbu.
„Sprvoti sme sa s tým ťažko vyrovnávali, na druhej strane sme ju chápali. Čas potvrdil, že sa odhodlala k správnemu kroku. Nasledovala svojho manžela, šla za lepšími podmienkami. Keď ju ruská strana odmietla, prijalo ju Slovensko. Odvďačila sa mu olympijskými medailami, stala sa jeho hrdinkou. Z toho sa tešíme aj my, vidíme, že je šťastná. To je pre nás najdôležitejšie,“ uviedla a sestrino rozhodnutie vysvetľovala i na stránke ruského biatlonu.
Citujeme z neho. „Nasťa ostala taká istá – s láskavým a hrdým vzťahom k Rusku. Tu sa narodila, vyrástla, tu ostali jej rodičia, brat, sestra, priatelia i najdrahšie spomienky. Nezapredala vlasť, len prijala druhý domov. Domov lásky, tvorivosti, šťastného života a nových úspechov. Ktovie, ako by pokračovala jej kariéra, ak by sa nerozhodla reprezentovať Slovensko.“
S uvoľnenou hlavou i telom
Olympijské sezóny majú pre Anastasiu zlatistý strih
„Verila som, že v Soči k zlatu pridám ešte aspoň jednu medailu – ako vo Vancovri. Veľmi ma mrzí, že to nevyšlo, no urobila som všetko, čo som v danú chvíľu bola schopná. Nie je jednoduché nastúpiť, keď sa necítite fit,“ ospravedlnila sa za šieste miesto v stíhacích pretekoch.
Priznala, že energiu čerpala aj z pozdravných esemesiek, mailov i listov. „Nech mi prepáčia tí, ktorým som neodpovedala. Na maily odpovedal manžel, čítal mi ich nahlas. Som za všetky veľmi vďačná, písali nám i ľudia, ktorých nepoznáme. Najviac ma povzbudili deti, ktoré nám písali do olympijskej dediny. Dostali sme kôpku pozdravov z celého Slovenska. Každý bol originálny, písali aj kreslili. Vždy, keď som mala zlú náladu alebo som pociťovala sklamanie, čítala som ich. Prebrali ma k životu,“ podotkla držiteľka Krištáľového krídla za šport.
Foto: SITA, Felipe Dana
Ktoré olympijské zlato bolo náročnejšie získať – vo Vancouveri alebo v Soči? „Najťažšie bolo byť opäť úspešná po štyroch rokoch. Prvé zlato neprišlo ľahko, príjemne prekvapilo. Druhé som vydrela po dlhej cieľavedomej ceste,“ porovnala najväčšie triumfy.
Po Soči priviedla dvojnásobná najúspešnejšia športovkyňa Slovenska v júli 2015 na svet dcérku Oliviu. Do kolotoča Svetového pohára sa vrátila v minulej sezóne. A v súčasnej má – podľa doterajších výsledkov – životnú formu.
Kým v minulých ročníkoch, odkedy reprezentuje Slovensko, stála na najvyššom stupni v pretekoch Svetového pohára a ZOH sedem ráz, v aktuálnom štyrikrát. Dvakrát v šprinte (Annecy, Oberhof), dvakrát v stíhačke (Hochfilzen, Oberhof). A v generálke na Pjongčang dobehla v záverečných pretekoch SP v Anterselve druhá; druhá je aj v priebežnom hodnotení Svetového pohára.
To bol dôvod jej úsmevnej pohody pred odletom do olympijského dejiska?
„Je povzbudzujúce, že som sezónu rozbehla kvalitne, upevnila som si sebavedomie. Za dôležité považujem, aby som nastupovala uvoľnená – aj hlavou, aj telo aby nebolo v kŕči. Verím, že táto pekná sezóna bude pokračovať aj naďalej, vynasnažím sa, aby aj olympijské preteky dopadli pre mňa čo najlepšie. Do Pjongčangu idem akoby z čistého listu: predviesť, čo mám natrénované, odovzdať, čo viem.“