Foto: SITA/AP, Alessandro Trovati
Prekonala to, vydala sa, prijala priezvisko Strachová a so cťou zakončila dlhú a úspešnú kariéru.
Dnes vychováva dvaapolročnú Emu a jedno vie určite: „K lyžovaniu, ani inému vrcholovému športu ju viesť nebudem,“ priznáva majsterka sveta z roku 2007.
Ako vyzerá váš bežný deň štyri roky po ukončení kariéry?
Väčšinu času sa točím okolo dcérky. Okrem toho sa venujem biznisu – Klinike celostnej terapie a športu. Mám čo robiť. Je to úplne iný život.
Keď si predstavíte, že by ste mali vstávať skoro ráno na prehliadku trate s následnými pretekmi, čo to s vami spraví?
Skoré vstávanie absolútne nič (úsmev). Z čias aktívnej kariéry som si naň zvykla. Som rada, že som z kolotoča vonku a môžem ho sledovať z povzdialia. Za životom vrcholového lyžiara mi nie je smutno. Je to drina.
Po pätnástich rokoch vo Svetovom pohári bolo unavené nielen telo, ale aj myseľ. Mimochodom, mala som pár snov o lyžovaní – aj taký, že som pred pretekmi prehliadku trate nestihla. Nebola to však trauma, do rána som na to zabudla.
Čo ste na lyžovaní nenávideli?
To je zrejme príliš silný výraz. Lyžovanie je o neustálom vydávaní energie, o ktorej máte pocit, že je navyše. Jej míňanie je často neefektívne. Rôzne presuny k lanovke, potom späť do hotela, raz zistíte, že na trati je nekvalitný sneh, inokedy vám počas tréningu začne husto snežiť.
Mnohokrát som strávila na svahu celý deň a efekt bol nulový. Bolo to frustrujúce, ale aj to patrí k tomuto športu. Krásna príroda či pohľad na východ slnka na horách mi to neraz vynahradili.
Dlho ste nepoznali nič iné, len lyže, zjazdovky, diaľnice, chodili ste z hotela do hotela. Je život mimo zimných stredísk krajší?
Určite – chutí úplne inak. Som vďačná za všetky roky, keď som na sebe tvrdo pracovala a odriekala si, ale toto je niečo úplne iné. Športová kariéra je o živote pre seba samého, teraz fungujem aj pre iných. A to je predsa krásne, nie?
Foto: MICHAL PROTIVANSKÝ/CZECH NEWS/CNC/PROFIMEDIA
Po posledných pretekoch ste odložili lyže do kúta a dali si od športu dlhú pauzu. Telo si nežiadalo aktivitu?
Mala som toho plné zuby. Po finále Svetového pohára v Aspene v marci 2017 som lyže odložila a potom ich vytiahla až o rok a pol. Nebolo to postupne, v jednom momente som úplne vypla. Dnes si moje telo šport žiada. Ale už naň nie je veľa času. Adrenalín a stres mi však nechýbajú.
Legendárny diskár Imrich Bugár poslednýkrát v živote hodil diskom pri svojej derniére. Vedeli ste si vtedy predstaviť, že si viac lyžiarky neobujete?
Ak by som hádzala diskom, zrejme by to skončilo rovnako (úsmev). Lyžovanie je klasický rekreačný šport, vždy som vedela, že ak bude príležitosť, rada sa spustím dolu kopcom. Hádam to tento rok ešte stihnem. U nás v Česku sú všetky strediská zatvorené, nikam sa nedá cestovať. Aj u vás?
Presne tak…
Čo už. Napriek tomu si to užívam. Prvýkrát som postavila na lyže malú Emu, nepotrebujem žiadny vlek, stačí kopček za domom. Aj takto si človek urobí obrovskú radosť.
Divák, ktorý nikdy nelyžoval, vidí spolu s pretekárkou na štarte množstvo adrenalínu. Čo tam vidíte vy?
Maximálnu koncentráciu a chuť ukázať, čo má natrénované. Zároveň veľké množstvo driny a obetovania sa.
Lyžovanie bolí?
Dosť. Je to extrémna záťaž, zároveň súčasť vrcholového športu. Nie je to zdravé. Modriny, ktoré som schytala od bránok na tréningu, nedokážem ani spočítať. Všetko však odznie, omnoho horšie sú zranenia. Bolesť vás aj niečo naučí – nielen vnímať telo, ale aj poriadne sa zaťať. Nezľaknúť sa všetkého.
Nachádzame sa uprostred sezóny. Ktorá únava je devastujúcejšia – fyzická alebo psychická?
Záleží na tom, koľko jazdíte disciplín a ako intenzívne trénujete. Uprostred januára som ešte nezvykla mať problémy – tie sa dostavili na konci februára, prípadne začiatkom marca.
Mentálne som sa zvyčajne držala do majstrovstiev sveta alebo olympiády a potom poľavila. Aj v lyžovaní platí pravidlo, že keď sa vám darí, ste mentálne svieži, keď to nejde, ubíja vás to.
Z Petry Vlhovej v Kranjskej Gore únava doslova sálala. Čo sa v takej chvíli dá robiť?
Zmeniť režim, na pár dní vypnúť. Každý je iný – mne napríklad pomohlo, keď som na týždeň zliezla z lyží. Viem, že v jej prípade sa to nedá, keďže aj v celkovom hodnotení má najvyššie ciele. Nič sa však nedeje, môže to byť aj výpadok, ktorý prinesie ovocie.
Vo februári budú lyžiari v Cortine bojovať o tituly, možno toto je tá pravá chvíľa na kratšiu krízu. Nikto nie je stroj, viesť sa celú sezónu na víťaznej vlne je neskutočne náročné, no nie nemožné.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Nemá príliš veľa času, týždeň čo týždeň prechádza z krátkych lyží na dlhé a potom späť. Nemôže to byť kontraproduktívne?
Kto chce veľký glóbus, nemá na výber. Petra má okolo seba skúsených ľudí, vedia, čo robia a všetko do detailov naplánovali. Nerobili by predsa niečo, o čom nie sú presvedčení.
Kedy ste ju prvýkrát zaregistrovali?
Bolo to na niektorom z európskych pohárov vo Švajčiarsku. Bola veľmi mladá. Dobre si spomínam aj na jej antré v Aspene, štartovala s vyšším číslom. O pár týždňov na to sa radovala z triumfu v Aare – tam ju už zaregistroval celý lyžiarsky svet. Hneď som vedela, že v tej dievčine drieme niečo veľké.
Sledujete dnes dianie vo Svetovom pohári?
Nestíham. Priznám sa, že v aktuálnej sezóne som nevidela žiadne preteky. Výsledky si pozriem vždy.
Vaša rovesníčka Veronika Velez-Zuzulová je spolukomentátorka. Vás to neláka?
Na Slovensku prežívate lyžiarsky boom – záujem o tento šport je v tejto chvíli u vás iný. Štáb jazdí na všetky preteky a dianie sprostredkuje priamo z miesta činu.
Aj v Česku sa vysiela lyžovanie vo veľkom, všetko sa však komentuje zo štúdia v Prahe. Je to len sprostredkovaná emócia, nemôžete hovoriť priamo s pretekárkami, čo výrazne ovplyvňuje kvalitu programu.
Navyše, nemôžem si dnes dovoliť toľko cestovať. Zároveň ani nemám chuť sa teraz vrátiť do tohto cirkusu – či už v pozícii trénerky alebo spolukomentátorky.
Tímy Petry Vlhovej a vašej krajanky Ester Ledeckej nedávno spojili sily – oba tábory naznačujú, že veľmoci neradi vidia medzi elitou niekoho z menej tradičných lyžiarskych krajín. Aj vy ste mali ten pocit?
Ani nie, fungovali sme v malom tíme a nebol problém sa k niekomu pridať. Je však pravda, že keď išlo do tuhého, každý hľadel len na seba a o druhých sa nestaral. Vtedy to bolo o niečo zložitejšie.
Keď som bola na vrchole, neraz sa stalo, že veľké tímy chceli so mnou trénovať. Pozrieť sa, prípadne porovnať sa. Na hádzanie polien pod nohy si nespomínam.
Špičkové pretekárky tvrdia, že medzi nimi nemôžu fungovať ozajstné priateľstvá, pokiaľ spolu súperia na trati. Je to tak?
Nikdy som nebola pretekárskym predátorom ako Mikaela Shiffrinová, Tina Mazeová či Marcel Hirscher, ktorí kam prišli, tam vyhrali. Ťažko sa mi posudzuje ich pozícia.
Napriek tomu si myslím, že vzťahy medzi lyžiarkami sú nadštandardne dobré, zvlášť keď to porovnám s inými športami – napríklad tenisom. Divák zväčša vidí iba posledné chvíle pred štartom, tam je však každá pretekárka uzatvorená do seba.
O pätnásť minút skôr by ste zbadali úplne niečo iné. Vzťahy sú blízke, veď lyžiarky sa neraz aj navzájom navštevujú, dokonca trávia spolu Vianoce. Nehovorím o životných kamarátstvach.
Foto: SITA/AP, Pier Marco Tacca
Dnes vediete kliniku zameranú na pohybový aparát. Ak by za vami prišla lyžiarka a nepovedala ani slovo, na ktoré partie by ste sa ihneď pozreli?
Najprv by sme si ju premerali z komplexného hľadiska, je dôležité vedieť, ako funguje telo ako celok. Poznanie, ktoré partie sú preťažené a ktoré treba viac zaťažiť, je kľúčové.
Pri lyžovaní je zvlášť dôležitá stabilita trupu a správne dýchanie. Aj od toho sa odvíja sila v nohách, hornej časti tela, dynamika a rýchlosť.
Ak by raz za vami prišla dcérka Ema a povedala – mami, chcem byť lyžiarka ako ty – máte pripravenú odpoveď?
Dúfam, že sa naučí lyžovať, bude mať vzťah k športu, ale k vrcholovému ju zámerne viesť nebudem. Hádam sa vyberie iným smerom, sú aj iné krásne aktivity, ktoré naplnia život. Ak by predsa len prišla a povedala, že to chce, podporím ju. Určite ju však nebudem trénovať (úsmev).