Tobôž, aby priamo súperili o najcennejšie kovy. Džudo je malá výnimka. Aj preto sa na tatami pravidelne rozohrá veľký politický boj. Naposledy na svetovom šampionáte v Japonsku.
Možné aj nemožné
Saeid Mollaei je iránsky džudista, ktorý sa vzoprel nariadeniu domácich politických špičiek. To znelo síce jednoducho, no pre športovca bolo absolútnou pohromou. „Prehraj, aby si sa nemusel stretnúť so súperom z Izraela.“ Príkaz mal prísť od zástupcu iránskeho ministra športu Davara Zaniho. Umocniť ho mala návšteva bezpečnostných zložiek v dome rodičov.
Nuž, na tatami akási obyčaj – džudisti z moslimských krajín robia často možné aj nemožné, aby sa vyhli súperovi zo židovského štátu. A ak im to náhodou nevyjde, aspoň mu nepodajú ruku. Mollaei však tentokrát nadriadených neposlúchol – napriek tomu, že na Izraelčana napokon nenarazil, domov sa už nevrátil. Ukrýva sa v Nemecku a čaká, čo bude ďalej.
„V Iráne to takto majú takmer všetci športovci. Je to nepísané pravidlo z dielne najvyšších úradníkov – kto chce mať pokoj, musí sa mu podrobiť,“ podotkol 27-ročný rodák z Teheránu, ktorý vzápätí pripomenul niekoľko situácií, kedy musel kalkulovať, aby sa vyhol izraelskému športovcovi. V Paríží dokonca po turnaji predstieral zranenie nohy a nechal sa odviezť do nemocnice, len aby nemusel byť na pódiu s jedným z nich.
„Nenávisť medzi Iránom a Izraelom má v našom športe dlhú tradíciu. Spomínam si, že k podobným situáciám dochádzalo už počas kariéry Doda Krnáča. Netuším, prečo sa to deje predovšetkým v džude. Odpoveď na túto otázku by zaujímala aj mňa,“ vraví pre Pravdu slovenský džudista Milan Randl.
Foto: SITA/AP, Michael Probst
Vízum a darované šaty
Po majstrovstvách sveta odcestoval Mollaei do Nemecka, nepožiadal však o azyl. Má vízum, nič viac. „Aj šaty, ktoré mám na sebe, sú len darované. Všetko, čo aktuálne mám, sú dary od priateľov a známych,“ prezradil.
Tvrdí, že svoju rodinu nemôže kontaktovať, robí tak iba cez prostredníka v Teheráne. „Pozorne ju sledujú,“ upozornil. Iránske úrady však o tejto kauze informujú po svojom. Džudistu vraj niekto zmanipuloval a kedykoľvek sa môže vrátiť domov. Pochopiteľne, že Mollaei nechce. „Po tom všetkom, čo o mne narozprávali funkcionári a médiá, ani nemôžem. Pokiaľ sa v Iráne nezmení politický systém, domov nepôjdem,“ dodal.
Pohár pretiekol, Medzinárodná džudistická federácia tento týždeň suspendovala Irán zo všetkých súťaží. „Takéto rozhodnutie už bolo potrebné. Iránci by sa mali nad svojim konaním zamyslieť. Nikam to nevedie,“ poznamenáva Randl. Proti rozhodnutiu sa možno odvolať na Arbitrážnom súde pre šport – Iránci na to majú 21 dní.
Na tatami akoby sa politika priam uvelebila. Nebolo to zďaleka prvýkrát, čo medzi džudistami vzplanuli aj nešportové vášne. Pred dvomi rokmi dokonca s požehnaním Medzinárodnej džudistickej federácie. Stalo sa to na prestížnom grandslamovom podujatí v Spojených arabských emirátoch. Izraelská výprava nemohla v Abú Zabí vystupovať pod svojimi národnými symbolmi. Namiesto zaslúžených minút slávy zažívali v roku 2017 niektorí džudisti minúty trápnosti.
Foto: SITA/AP, Tibor Illyes
Víťazný Tal Flicker nielenže nemal na kimone vlajku s tradičnou Dávidovou hviezdou, na stupňoch pre víťazov dokonca nemohol počúvať ani izraelskú hymnu – Hatikvu. „Bolo to príšerné,“ povedal vtedy Flicker pre americkú televíznu stanicu CNN. „Izrael je moja krajina a som na to hrdý. Spieval som našu hymnu, lebo nič iné nepoznám. Pieseň v pozadí som vôbec nevnímal,“ opísal svoje pocity.
Prešiel deň, izraelská výprava sa len ťažko zmierovala s udalosťami uplynulých hodín, a na tatami v SAE opäť zaúradovala netolerancia. A to, keď domáci Rashad Almashjari po tradičnom úklone opustil bojisko. Tohar Butbul už naťahoval pravačku márne. Izraelčan napokon získal bronz – aby ho mohlo čakať ďalšie sklamanie. Rovnaké, ako jeho krajana Flickera.
Fraška pod kruhmi
Napokon, nepochopiteľné politické gestá sa nevyhli ani najväčšiemu politickému sviatku – olympijským hrám. V Riu de Janeiro dostal v 1. kole židovský džudista Or Sasson košom od Islama El Shehabyho. Nie však bez následkov – Egypťan musel odísť domov. O tri roky vysvetlil svoje počínanie takto: „Podanie si rúk nie je povinnosť uvádzaná v pravidlách. Tento akt sa spravidla deje medzi kamarátmi a Sasson rozhodne nebol a nie je mojím priateľom,“ uviedol.
VIDEO: Incident z olympiádu v Riu
„Nikdy som nemal problém so Židmi, alebo s akýmkoľvek iným náboženstvom. Z osobných dôvodov ma však nik nesmie žiadať, aby som si potriasol ruku s niekým z Izraela. Obzvlášť, ak sa tak deje pred celým svetom,“ uviedol El Shehaby.
Svedkom udalostí na olympijskej pôde bol aj Randl. Tvrdí, že džudisti nie sú veľká komunita – na významných podujatiach sa stretávajú športovci z 30-tich krajín. Sú vraj ako rodina.
„Samozrejme, že to odsudzujeme. Na druhej strane – moslimskí športovci neraz nemajú na výber, tlačia na nich funkcionári. Je však dobre, že sa to začalo riešiť,“ dodáva.