Foto: TASR, Martin Baumann
Ako tretia členka slovenskej štafety sa vydala na trať po silnej dvojke Paulíne Fialkovej a Anastasii Kuzminovej na treťom mieste s odstupom 16 sekúnd na líderky z Fínska.
Sama si neverila, žeby mohla aspoň napodobniť výkony svojich renomovanejších predchodkýň, ale podarilo sa. Poliaková na dvoch streleckých položkách len dvakrát dobíjala a jej výsledné piate miesto s mankom 19 sekúnd na vtedy prvé Fínky sa rovnalo menšiemu zázraku.
„Keď som mala prevziať štafetu od Nasti Kuzminovej, aj som sa bála, že teraz nastupuje najslabší článok. Bola som preto rada, že nás išlo viac pokope a navzájom sme sa mohli potiahnuť,“ začala hodnotenie Terézia Poliaková a ďalej pokračovala:
„Spočiatku som dosť cítila nohy. Zo päťkrát mi to tam prešmyklo na ľadových platniach, išla som v kŕči, povedala som si, že aspoň na strelnici to musím dať a urobiť si radosť. Podarilo sa a som šťastná.“
Podľa slov 28-ročnej Breznianky na strelnici bolo veterno, ale verila si viac ako v predchádzajúcich pretekoch vo veternej Alpensii. „Predtým to bolo skôr o mojej hlave, teraz som si verila oveľa viac. Uvedomovala som si, že môj dobrý výkon pomôže aj družstvu, preto som sa tak veľmi snažila. Na olympiáde to bolo moje najvydarenejšie vystúpenie a pocitovo možno jedno z najlepších v celej kariére,“ dodala Poliaková.
Poslednou slovenskou hrdinkou štafetového „minizázraku“ bola Ivona Fialková. Dvadsaťtriročná Breznianka skvelým výkonom na strelnici (dvakrát dobíjala v stoji) udržala Slovensko na konečnom piatom mieste. Do cieľa prišla s mankom 20,8 s na bronzové Francúzky.
Tu je jej emotívny komentár štafetového diania takmer v nezmenenej podobe: "Veľmi ťažko sa mi hľadajú slová šťastia po dnešnom výsledku. Terka predo mnou to mala ťažké, ale zvládla to a odovzdávala mi na piatom mieste. Nikto nečakal, že my, teda tie slabšie dve v tíme, to takto dokážeme zaklincovať. Chvíľu som bola v tranze, na ‚ležke‘ som si ‚cvakla‘ proti vetru a nevedela som, či dobre, lebo je to také nevyspytateľné, ale boli to pekné rany. Potom mi začalo dochádzať, že som na špici, a rozhodne posledná ‚stojka‘.
Emócie sa vo mne miešali, ale dnes som to dokázala. Nie je krajší pocit ako zakončiť olympijské vystúpenie takým krásnym výsledkom v štafete. Musela som dobíjať, ale keď som si postrážila druhú ranu a vybielila terč, potom som už len ‚makala‘ do cieľa, čo mi sily stačili. Som spokojná a šťastná. Aj na mojom či sestrinom príklade sa dá ukázať, aký je tento náš šport nevyspytateľný. Dokázali sme, že to vieme aj my."