Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Kórejská duša? Je často osamelá a nevytŕča z davu

Žijú si pod tvrdou škrupinkou. Sú krehkí, no tvária sa sebavedomo, zranení, ale bolesť zakrývajú. Aby ste ich spoznali, museli by ste tam žiť. Nie rok, ani dva, ale minimálne desať. Lucia Dopiriaková (37) sa vydala za veľkým dobrodružstvom už v roku 2004 - na Slovensko sa vrátila iba nedávno.

21.02.2018 13:58
debata (4)
Lucia Dopiriaková Foto: Archív Lucie Dopiriakovej
Lucia Dopiriaková Lucia Dopiriaková

„Viem, že by ste radi o Kórejčanoch počuli iba pekné slová, ale pravdou je, že život tam nie je vôbec jednoduchý. A neraz aj smutný,“ tvrdí.

Ako sa dostane dievča zo Starej Ľubovne až do ďalekého Soulu?

Po štúdiu medzinárodných vzťahov a diplomacie na Ekonomickej univerzite v Bratislave som sa zamestnala v Národnej banke Slovenka a popri tom som učila angličtinu. Môj život mi však v tej chvíli aj tak prišiel nezáživný a keďže som nemala žiadne záväzky, rozhodla som sa pre ročný pobyt v zahraničí. Rozposlala som teda niekoľko žiadostí o štipendium a povedala si, že kto sa prvý ozve, tam pôjdem. Osud mi tak zoslal Kóreu.

Potešili ste sa?

Na rozmýšľanie o vlastných pocitoch som nemala čas. Vo štvrtok mi oznámili, že som u nich vítaná a posielajú mi letenku na najbližšiu stredu. Rýchlo som dala výpoveď, v Prahe si vybavila víza a zbalila sa – s rodičmi som sa lúčila iba na diaľku, na cestu na východ už nebol priestor.

Cestovatelia vždy radi spomínajú na prvý nádych v novej krajine. Pamätáte sa ešte na to?

Skôr na ten pocit, keď som po ceste z letiska videla nápisy na budovách výlučne v hangule (kórejské písmo, pozn. red.). Kládla som si otázku: ako si tu vôbec vypýtaš jedlo? Všetko bolo pre mňa nové a mala som podobný pocit ako väčšina našincov, že ich písmo sa nebude dať naučiť. Akoby sa ma v tej chvíli zmocňovala panika.

Pominula?

Áno. Kultúrny šok nebol drastický. Keď tam človek zavíta ako študent, alebo turista na krátke obdobie, domáci sa mu snažia vytvoriť čo najlepšie podmienky. Neustále mu dávajú pocítiť, ako je všetko fajn, v hoteli sú pravidlom hlboké úklony a samé úsmevy. Robia všetko preto, aby ste sa u nich cítili príjemne. Až neskôr som pochopila, prečo je to tak.

Povedzte…

Od útleho veku ich vychovávajú k obrovskej hrdosti na svoju krajinu a budujú v nich pocit, že každý jeden z nich je zodpovedný za imidž a jej dobrý obraz vo svete.

V Soule ste však nezostali iba rok, ako ste pôvodne plánovali. Prečo?

Zhodou okolností sa v tom čase Kórejčania rozhodli postaviť v Žiline automobilku Kia. A keďže ma bavilo učenie sa kórejského jazyka, povedala som si: prečo to nevyužiť? Aj keď mi po troch rokoch študentského života už Slovensko chýbalo, dostala som ponuku pracovať pre spoločnosť v centrále v Soule ako jeden z prvých cudzincov. Bolo nás šesť a každý sme boli z inej krajiny.

Bolo to dobré rozhodnutie?

I keď to často nebolo jednoduché, vnímam to ako skvelú skúsenosť. Je to však rozdielna kultúra a ľudia tu majú úplne iné priority a hodnoty, ktorými sa riadia.

Napríklad?

Keď nefajčíte a nepijete, v Kórei ste takmer outsider. Hovorí sa tomu – sociálna samovražda. A to preto, že na miestach, kde sa fajčí a pije, najviac vybavíte. Práve tam sa robí politika, to je miesto, kde u šéfa najskôr pochodíte. Je to však priestor vyhradený iba pre chlapov, aj preto ženy nikdy netušia, čo sa práve deje (smiech).

Prečo ste teda neprivoňali k cigaretám aj vy?

Nikdy som k tomu nemala vzťah. A pravdou je, že by mi to ani nepomohlo, chlapi by ma odtiaľ aj tak vyhodili (smiech). V Kórei ženy fajčia iba tajne, lebo sa to odsudzuje.

To znie, akoby boli diskriminované.

Svojím spôsobom to tak aj je. Niekedy je to v mene ich ochrany, ale feministky v Európe by určite namietali. V hierarchii firmy, v ktorej som pracovala, si mohlo nežnejšie pohlavie trúfnuť maximálne na stred. Ak z desiatich možných úrovní dosiahne na šiestu, tak je to strop. Ja som bola asi na treťom stupni, ako žena a cudzinka by som tam musela byť výrazne dlhšie ako 6,5 roka, aby som mohla pomýšľať na ďalší postup. Navyše, pri povyšovaní rozhodujú aj praktiky, ktoré sú nám cudzie.

Lucia Dopiriaková Foto: Archív Lucie Dopiriakovej
Lucia Dopiriaková Lucia Dopiriaková

Aké?

Pre našinca sú to absolútne nepochopiteľné veci, tam to však funguje na dennej báze. Bežné a úplne akceptované je doslova podliezanie šéfovi rôznymi spôsobmi. Keď si šéf zavolá podriadeného, ten doslova vyskočí a beží za ním. O kariérnom raste veľakrát nerozhoduje kvalita, ani odovzdaný výkon, ale čas strávený v práci, vzťah s nadriadeným, ale aj sociálna a rodinná situácia. Keď som po niekoľkých rokoch vo firme mala možnosť postúpiť, kolega, ktorý mal rovnaké ambície, používal voči mne pred šéfom neférové praktiky.

Ustúpili ste ambicióznemu kolegovi?

Neriešila som to, v tej chvíli som už plánovala odchod a myslela viac na budúcnosť. Pokiaľ ide o kariéru v takom veľkom podniku, zamestnanci urobia čokoľvek, aby to boli práve oni, ktorí postúpia. Z kolegov sa potom stávajú tvrdí protivníci.

O Japoncoch sa vie, že pracujú od svitu do mrku. Funguje to tak aj v Kórei?

Rovnako. Zabudnite na osemhodinový pracovný čas, do roboty sa chodí pred ôsmou a väčšinou skôr ako o deviatej večer neodídete. Mala som kolegyňu, ktorá bola v deviatom mesiaci tehotenstva. Hrozilo, že ju odtiaľ povezú priamo do pôrodnice – ale mohla odísť až vtedy, keď mala všetko hotové. To znamená – v noci. Neraz sa stalo, že zamestnancom sa ani neoplatilo cestovať domov zapchatými ulicami Soulu a prespali radšej na pracovisku. Moja známa v pondelok odovzdala deti starým rodičom a prevzala si ich až v piatok – nemala by na ne jednoducho čas.

Aká je kórejská rodina v porovnaní so slovenskou?

V 60-tych rokoch, keď krajina prechádzala ťažkým obdobím a bola veľmi chudobná, rodiny držali spolu. Viacero generácií žilo v jednom dome a podporovali sa navzájom. Tamojšia ekonomika však následne vo veľmi krátkom období prudko vzrástla a ľudia akoby zabudli nájsť správnu rovnováhu medzi prácou a súkromným životom. Kórejský dôchodkový systém ani zďaleka nepodporuje starých ľudí tak, ako sme na to zvyknutí my doma. Vláda sa spolieha, že o rodičov sa postarajú deti. Lenže často sa tak nedeje, preto teraz súdy riešia spory, v ktorých starí žalujú mladých. Puto v rodinách už nie je také silné ako kedysi.

Lucia Dopiriaková Foto: Archív Lucie Dopiriakovej
Lucia Dopiriaková Lucia Dopiriaková

Oslabil ho kapitál?

Dalo by sa to aj tak povedať.

Veľa pracujú a v súvislosti s tým nemajú ani silné rodinné zázemie. Sú vôbec šťastní?

Hm… (ticho) Podľa dlhodobého rebríčka spáchaných samovrážd sa pohybujú na špici. Kórejská duša je osamelá a neustále jej niekto hovorí, že nie je perfektná.

Snažia sa napĺňať potreby druhých viac ako vlastné?

Bohužiaľ – je to tak. Rovnako, ako na imidži krajiny, im záleží aj na vlastnom obraze. V Japonsku ak nastúpite do metra, nik vás nerieši – môžete mať zelené či ružové vlasy. V Soule to je však inak. Vládne tam neuveriteľná uniformita, ľudia za žiadnych okolností nechcú vytŕčať z davu. Keď cudzinci žijúci dlhodobo v Kórei porovnávajú severnú a južnú časť polostrova, často padne konštatovanie, že na juhu síce v politickej sfére života majú demokraciu, ale o skutočnej osobnej slobode by sa dalo polemizovať. V podstate sú všetci zviazaní pravidlami danými spoločnosťou a rodinou. A keď niekto vytŕča, tak je zle.

Myslíte si, že im v živote niečo chýba?

Áno, ale buď si to nepripúšťajú, alebo to nedokážu pomenovať. My Európania sme šťastnejší, neupíname sa natoľko k úspechu, máme iné priority. Slovenský farmár nepotrebuje byť najlepší v Európe, Kórejčania však rozmýšľajú opačne. Keď aj nie sú vo všetkom špička, chcú aspoň tak vyzerať.

Neúspech sa neodpúšťa?

Keď som sa po troch rokoch rozišla s priateľom – Kórejčanom, kolegovia mi radili, aby som to nikde nespomínala. Taká vec sa berie ako osobný neúspech a neúspešný človek v súkromí je často zatracovaný aj v práci. Ľudia sa chcú priateliť s úspešnými. Majú viac ako 50-percentnú rozvodovosť, ale vo firme to nik neprizná. O problémoch sa v Kórei nerozpráva – pre akúkoľvek slabosť tam nie je priestor.

Čo na Kórejčanoch obdivujete?

To, že sa riadia heslom: nič nie je nemožné. Sú hrdí na Kóreu a neboja sa to dať najavo. Veľa rokov boli v područí Číny, alebo Japonska, nikdy nezaútočili na iný národ. Mám pocit, že teraz chcú všetkým ukázať, že sa dokážu o seba postarať aj sami a nepotrebujú sa nikomu klaňať. Pozitívnych čŕt však majú viac.

Aké?

Napríklad vzťah k spoločnému majetku. Rozbitú zastávku, ani grafity na verejných budovách nenájdete. Odmalička sú vedení k tomu, že sú to ich spoločné peniaze, budujú svoju krajinu a nebudú si ju predsa devastovať

Takže o korupcii vo verejnom sektore nemôže byť reč?

Nikdy sa mi nestalo, aby som sa stretla s úplatkom v zdravotníctve, na technickej kontrole alebo u policajtov. Nezaregistrovala som ani len náznak.

Lucia Dopiriaková Foto: Archív Lucie Dopiriakovej
Lucia Dopiriaková Lucia Dopiriaková

Ani v politike?

Samozrejme, v tejto oblasti korupčné kauzy majú aj oni. Veľké kórejské firmy sú neraz napojené na najvyšších politikov. Avšak, v posledných desaťročiach vďaka medializácii a tlaku spoločnosti sa zdá, že sa situácia zlepšuje a vzťahy medzi politikmi a významnými podnikateľmi sú transparentnejšie. Pomáha tomu aj rozsiahla antikorupčná legislatíva.

Ako reagujú bežní ľudia?

Veru, nie ako na Slovensku. Občiansky tlak je tam obrovský. Zatiaľ čo pri aférach u nás doma demonštrácie postupne slabnú, tam je to naopak. Ak podozrivý politik hlas ľudu ignoruje, napätie sa stupňuje, až kým neodstúpi. Tak, ako naposledy v prípade prezidentky Park.

Mali by to Slováci, ktorí by sa rozhodli pre život v Kórei, ťažké?

Ak by chceli pracovať v kórejskej spoločnosti, tak áno. Povedala by som to takto: na život v Kórei sa tam treba aj narodiť. A ani to nemusí stačiť. Ich prístup k životu je diametrálne odlišný, človek ho musí bezvýhradne prijať, inak by sa len trápil.

Fungovalo by to naopak?

Poznám niekoľko Kórejčanov, ktorí sa rozhodli pre život na Slovensku. Napríklad aj môj bývalý priateľ, ktorý sa sem prisťahoval ešte v čase, keď som bola v Soule. Dnes žije v Žiline a venuje sa folklórnym tancom. Som presvedčená, že veľkej väčšine z nich by sa u nás páčilo a ak by mohli, zostali by tu.

Ako vnímajú, že ich krajina hostí olympiádu?

Vôbec o tom nerozprávajú. A keď, tak prvé, čo im napadne, je, že v tom čase majú lunárny nový rok. To je čas, kedy v Kórei nastáva sťahovanie národov, všetci chcú ísť domov – do rodných miest. Diaľnice sú zapchaté, doprava kolabuje. Tento rok to je vzhľadom na veľký počet cudzincov, ktorí sú v Pjongčangu, ešte horšie.

Je to pre nich skôr imidžová záležitosť?

Áno, považujú to za priestor na vlastnú prezentáciu. Kórea je high-tech krajina, ktorá to teraz bude chcieť celému svetu predať. Ako som už povedala – imidž na prvom mieste.

Takže viac biznis ako šport?

Asi áno. Aj keď, samozrejme, pôjde aj o šport. Na ich reprezentantov bude veľký tlak, očakávajú od nich víťazstvá. Suťaživosť bude cítiť na každom kroku. V porovnaní so Slovenskom však vzľadom na počet obyvateľov nemajú toľko športových hviezd. Veľmi populárny bol futbalista Park Ji-sung, v zimných športoch boduje predovšetkým krasokorčuliarka Kim Yu-na.

Tá skončila na olympiáde v Soči strieborná. Poznajú ju ľudia?

Samozrejme. Istý čas vyskakovala aj z chladničky. A keby ste videli, čo sa tam dialo po olympiáde v roku 2014. Národ bol pobúrený, všetci Kórejčania, vrátane národného olympijského výboru, tvrdili, že o zlato ju pripravili rozhodcovia. Celá krajina sa postavila za ňu. Aj obyčajní ľudia posielali MOV nenávistné emaily plné vyhrážok. Kompetentných obviňovali aj z rasizmu. MOV vraj pod množstvom sťažností padol server.

Lucia Dopiriaková Foto: Archív Lucie Dopiriakovej
Lucia Dopiriaková Lucia Dopiriaková

Sledujete olympiádu?

Určite. Mám rada biatlon, obdivujem Nasťu Kuzminovú – aj preto, že si musela kadečím preskákať. Viem, že cudzinec to má vždy náročnejšie ako domáci. Držala som palce aj lyžiarkam a tiež hokejistom.

Keď ste sa chystali do Kórei, mysleli ste si, že vám ju zoslal osud. Ako to bolo, keď ste odchádzali?

Vnímala som to inak. Dlhodobý život v Kórei je mimoriadne náročný na psychiku a často som aj pochybovala, či som neurobila veľkú chybu. S odstupom času však už môžem povedať, že to bola skvelá skúsenosť, ktorá ma posunula osobnostne aj kariérne výrazne vpred.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #Pjongčang 2018 #Kórejská republika #Lucia Dopiriaková