Len jediná vec.
Láska. Iba ona človeka privedie k hraniciam vlastných možností. Svoje o tom vie aj Veronika Velez-Zuzulová. Ona a lyžovanie – to je celoživotné prepojenie. Ťahajúce sa od detských čias.
„Ťažko sa mi o tom hovorí. Mala som dni, keď som sa cítila dobre. Vzápätí však prišli aj také, keď som nad všetkým premýšľala, všetko analyzovala, kládla si množstvo otázok. Snažila som sa nájsť príčinu zranenia. Točila som sa v kruhu. Priznávam, nie som robot, ale len človek s emóciami. Preto som sa musela prehrýzť aj náročnejšími chvíľami. Dostala som sa z toho a mám pocit, že ma to posunulo ďalej – nielen ako športovca, ale aj po ľudskej stránke. Potvrdilo sa, že všetko zlé je na niečo dobré,“ vravela niekoľko týždňov pred svojou štvrtou olympiádou. Pre slovenskú lyžiarsku stálicu má veľavravný prívlastok. Posledná.
Lyžiarsky tréner i klampiar
Začiatky bývajú ťažké. Bez podpory rodičov – finančnej i psychickej – by sa sny ich ratolestí rozplývali rýchlejšie ako hmla. Otec a tréner Timotej Zuzula staval chodník slávy pre svoju dcéru pomaly, postupne. Ako správny majster. Pracne, kúsok po kúsku. V tichosti, skromnosti. S enormnou túžbou poskytnúť talentovanej dcére šancu predať sa. Láska k lyžovaniu a športové zanietenie predčili viackrát aj jeho vlastné presvedčenie.
„V duchu som si viackrát hovoril, že raz skončím v najhoršom starobinci,“ smial sa po pretekoch v Jasnej pred dvomi rokmi. "Keď mala pätnásť rokov, ľudia v okolí hovorili, že som zvolil zlú cestu, že ju zničím. Bol som tréner, ale aby mohla lyžovať, robil som výškové práce. Od jari do jesene som natieral budovy alebo umýval okná. Pre partiu klampiarov som na kostolnej veži robil zabezpečenie, po krátkom čase som sa venoval klampiarčine. Peniaze, ktoré som tam zarobil, zhltlo lyžovanie,“ opisuje tvorbu prvých rozpočtov.
Foto: SITA/AP, Gian Ehrenzeller
Velez-Zuzulová nedostala nič zadarmo. Musela si všetko zaslúžiť, vybojovať. Otec k nej bol vždy prísny.
"Pamätám si, keď bola ešte malým dievčatkom, ako išla na sedačke a vypadla jej z rúk palica. Povedal som jej, že pôjde po ňu. Brodila sa v snehu a priniesla ju späť. Priznám sa, bolo mi jej veru ľúto,“ spomína si na jeden z mnohých okamihov.
Dlhé roky tvrdej driny. Náročného cestovania. Učenia sa v aute. Radosti i sklamania po neúspešných pretekoch. Stále dookola čelili tomu istému. S láskou však všetko ide ľahšie. K dcére, otcovi, lyžovaniu.
"Z času na čas sa mi vybavia momenty z úplných začiatkov. Ako sme prespávali v aute na parkovisku. Lepšie povedané: Veronika vo vnútri, ja pod autom. Spolu sme sa báli, či na nás niekto nezavolá policajtov. Alebo na chvíle, keď sme v stane prespávali aj desiati. A kúrili si sviečkami,“ prezradil Zuzula.
Kľúčový rozhovor vo výťahu
S pribúdajúcim časom ich puto silnelo.
„Náš vzťah je mimoriadne priateľský. Mám pocit, že mi povie o veciach, o ktorých iné deti rodičom nehovoria. Lyžovanie nás naučilo disciplíne. Nie vždy sme bývali v hoteloch, často sme prespávali v stanoch. Naučili sme sa bojovať.“
Keď berieš, musíš vedieť aj dávať. Dôvera, tisíce hodín prípravy i desiatky tisíc eur nevyšli nazmar. Prichádzali výsledky. A s nimi aj chuť na väčšie sústa zo sladkého lyžiarského koláča. „Keď dcéra začínala vo Svetovom pohári v roku 2000, želal som si, aby sa niekedy dostala do najlepšej tridsiatky. To bol prvý veľký míľnik. Potom sme túžili po Top 15, pódiovom umiestnení či po prvom víťazstve, ktoré prišlo v Semmeringu. A napokon po úspechu na domácom svahu. Všetky ciele sme splnili a veľmi v nás zarezonovali,“ povedal Zuzula.
Foto: SITA/AP, Scott Sady
Tretie miesto pred dvomi rokmi v Jasnej Velez-Zuzulovú veľmi rozcítilo. Dvadsaťtisícový dav po viac ako troch dekádach hostil prestížnu návštevu – preteky Svetového pohára. V huriavku sa odohrával silný vnútorný boj. Cesta rodáčky z Bratislavy sa dostala na rázcestie. Premýšľala nad koncom kariéry i jej pokračovaním.
"Bol som práve v hotelovom výťahu. V tom mi zazvonil telefón. Volala Veronika. Povedala: Vieš čo, otec, ideme ďalej. Priznám sa, že na koniec som sa už tešil. Rešpektoval som však Veronikino rozhodnutie. Predsa len, lyžovanie stále miluje,“ spomína si na mimoriadne dôležitý okamih Zuzula.
Neodovzdala sa osudu
Motivácia bola silná. Predstaviť sa v životnej forme na štvrtej olympiáde v kariére. O predošlú v Soči prišla kvôli zraneniu. V mrazivej Južnej Kórei si chcela napraviť chuť. A splniť medailový sen.
Lenže pred štyrmi mesiacmi to na let do Pjongčangu nevyzeralo. Ani v najkrajšom sne. Na rúcajúci sa športový svet sa dívala cez slzy. Nemal veľa teplých farieb, bol zahalený do čierno-šedých odtieňov. Vyvesiť bielu vlajku na znak kapitulácie sa však nechystala. Nechcela sa vzdať olympijskej rozlúčky. Rozhodne nie bez boja. A totálneho risku.
„Rehabilitovala som od rána do večera. Neupadla som do módu, v ktorom by som sa odovzdala osudu a len tak ležala v posteli. Nastavila som svoju myseľ tak, že mám skrátka len trochu dlhšiu pauzu. Mala som aj také obdobie, kedy som pochybovala. Trvalo niekoľko týždňov. Bolo plné sĺz a otázok. Mala som málo času, aby som sa vrátila. Absolvovala som operáciu, ktorú predo mnou nepodstúpil žiaden lyžiar. Išla som do rizika. Nevedeli sme, ako bude koleno reagovať. Na bežný život taká operácia stačí, na vrcholnú kariéru to bol risk,“ vysvetlila na viedenskom letisku Velez-Zuzulová.
Jej cesta do odletovej haly číslo 3 na Schwechate, ktorá bola vstupnou bránou do Pjongčangu, bola veľmi tŕnistá. Desiateho septembra lanského roka zažila bolestivé déjà vu spred Hier v Soči. V argentínskej Ushuaii si roztrhla krížny väz v pravom kolene.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Riešenie? Operácia.
Dĺžka rekonvalescencie? Niekoľko mesiacov.
Päť pjongčangských olympijských kruhov jej mizlo pred očami. Ich obrysy však oživila nádej. Ozval sa jej popredný francúzsky odborník. „Nič mi dopredu nesľuboval, ale povedal, že má pre mňa riešenie,“ odhalila zákulisie ďalšieho z dôležitých životných rozhodnutí.
Pustila sa do neho s odvahou i vierou. V lepšie i zdravšie zajtrajšky. Dvanásť dní od bolestivého pádu nedaľeko hraníc s Čile si ľahla pod skalpel popredného francúzskeho chirurga Bertranda Sonneryho-Cotteta v Lyone.
„Pozitivizmus mám v sebe. Po všetkom, čím som si prešla, viem, že sa stávajú aj horšie veci. Počas celej kariéry som musela bojovať, nikto mi nič nedaroval. Rovnako som to vnímala aj teraz. Nechcela som len tak zložiť zbrane. Poňala som to ako najkrajšiu výzvu a povedala si, že ak všetko dopadne tak, ako má, budem na jej zdolanie spomínať do konca života. Viem, že ak urobím všetko, čoho som schopná, dopadne to dobre,“ vravela v novembri 2017.
Plány na dva dni
Po náročnom zázroku nezaháľala ani minútu. Už na druhý deň začala niekoľkomesačnú honbu za stratenou formou. Tou, ktorá z nej urobila juniorskú majsterku sveta v roku 2002. O desať rokov neskôr ju zasa katapultovala k prvému triumfu v slalome Svetového pohára a pred dvomi rokmi jej pomohla bojovať o malý krištáľový glóbus vo Svetovom pohári.
„Človek musí znovu nájsť dôveru v samého seba. Tú si buduje postupne – každým dňom, s každým zosilňujúcim sa svalom. Keď som po zranení šla po ulici a chcela sa rozbehnúť, premýšľala som nad tým, či vôbec môžem. Nesnažila sa s ničím bojovať, nechcela som nič urýchliť. Dodržiavala som pokyny, nič nepodceňovala. Lyžovanie mi veľmi chýbalo. Sústredila som sa len na to, aby som urobila pre návrat všetko, čo je v mojich silách.“
Podarilo sa jej to. Návrat bol pozitívnejší i nádejnejší než čakala. V Lenzerheide pre necelými dvomi týzdňami obsadila v slalome 12. priečku. V druhom kole predviedla tretiu najrýchlejšiu jazdu. Pre ňu však bola podstatná iná vec.
Foto: SITA/AP, Giovanni Auletta
„Nikdy som si nerobila dlhodobé plány, maximálne na dva dni. Veci sa v Lenzerheide posunuli výrazne vpred, najmä v mojej hlave. Všetko sa v nej odblokovalo. Zistila som, že kolenu môžem naplno dôverovať. Za ostatný týždeň som urobila zasa kus práce,“ prezradila.
Na štarte najtočivejšej disciplíny sa objavia dve elitné pretekárky zo Slovenska. Nevídaný pohľad. Mimo svahu sú kamarátky. Na ňom sa na dve minútové kolá z nich stanú rivalky. Petra Vlhová je v parádnej forme, patrí k ašpirantkám na medailu. Tú však chce aj Velez-Zuzulová.
„Ten pocit, keď sme obe na štarte, je iný. Veľkou motiváciou je pre nás aj tímová súťaž. Môžeme v nej urobiť dobrý výsledok. A moje ciele? Tie sú vždy najvyššie. Nejdem sa na olympiádu iba zúčastniť. Hoci som v Lenzerheide vedela, že forma nie je najlepšia, aj tak som podala dobrý výkon. Dokázala som, že keď sa človek postaví na štart, vydá zo seba aj to, čo nemá. Počítam s tým, že sa mi niečo podobné podarí aj na olympiáde,“ uzavrela Velez-Zuzulová.
Do dejiska si so sebou vzala aj štrikovanie. Upletie v Pjongčangu krásnu a jagavú bodku za bohatou kariérou?
Bude to mať veľmi náročné. Obrazne: ak budú súperky snehovou prekážkou a Timotejom Zuzulom spomínaná spadnutá lyžiarska palička vytúženou medailou z olympiády, bude jej brodenie sa k nej ešte náročnejšie ako v detstve…