Obe sa nachádzajú neďaleko od seba a ich obyvateľmi sú športovci a novinári. Bývajú v takmer identických výškových budovách s 24 poschodiami, ktoré ešte dýchajú novotou. Po olympiáde sa zmenia na byty pre miestnych obyvateľov. Nenúkajú žiadny komfort, ale na spánok postačia.
Športovci v nich príslušnosť ku krajine zvyknú demonštrovať vyvesením národných vlajok do okien. Zväčša jedno okno tvorí jedna vlajka. Severokórejskí športovci si však tú svoju prevesili cez tri poschodia a razom sa stali atrakciou pre ostatných športovcov či ďalších ľudí.
Robia si s ňou obľúbené selfie. Dôvod je prozaický. Za bežných okolností v Južnej Kórey platí zákaz propagácie komunistických symbolov na verejnosti, čo však krehké olympijské prímerie – vyhlásené Organizáciou spojených národov – počas trvania Hier dočasne zmenilo.
Severokórejskí športovci netvoria takú bezstarostnú skupinu olympionikov, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Odporúčajú im pohybovať sa spolu v kompaktnej skupine a v prípade potreby využívať služby ochranky. A rozhovory s médiami nech robia iba krátko – alebo radšej vôbec.
„Som rád, že k nám prišli. Mám radosť z toho, že som mohol naživo vidieť človeka zo Severnej Kórey. Nám – obyčajným Juhokórejčanom – sa to niekedy nepodarí za celý život, také šťastie majú azda len politici,“ vystihol podstatu Choi So-eun, jeden z olympijských dobrovoľníkov.