Jej esom je Anastasia Kuzminová (33), aktuálne druhá v priebežnom hodnotení Svetového pohára, líderka v šprinte – v disciplíne, v ktorej obhajuje olympijské zlato. „Verím, že táto pekná sezóna bude pokračovať aj naďalej,“ zdôraznila pred odletom.
Na zimnej olympiáde v Soči 2014 ste mali pod vankúšom štartové číslo devätnásť z Vancouvru 2010, v ktorom ste vyhrali rýchlostné preteky. Máte ho v batožine aj teraz, prípadne iný talizman?
Nevzala som si žiadne štartové číslo. Teraz sme si povedali, že si doprajeme, aby sme na moju tretiu zimnú olympiádu nešli s nejakými veľkými očakávaniami a úlohami. Aby som ju veľmi neprežívala emocionálne a zbytočne sa dopredu nenastavila na víťazstvo. To nie je správna taktika. Do Pjongčangu idem akoby z čistého listu. Skrátka – predviesť všetko, čo mám natrénované, odovzdať, čo mám v sebe. Takže, nijaké číslo. To je taký talizman – na jednej strane je to fajn, no verím, že ďalší pekný talizman si vybojujem zo šprintu, úvodnej disciplíny biatlonového programu.
S akým želaním vás vyprevádzali do Kórey deti – syn Jelisej a dcérka Olivia? Spomínali aj medaily?
Odchádzali sme skoro ráno. Jelko mi povedal pár slov: mamina, ideš do toho, vráť sa šťastná a spokojná s výkonmi. A samozrejme, aj medaila by ma potešila. To je také jeho detské prianie, budem mu chýbať ako mama. Malá dcérka ma vyprevádzala ako mamu, nie ako športovkyňu.
Stihli ste si užiť posledné dva dni doma?
(so smiechom) Užiť asi nie je to správne slovo. Mali sme zhon, museli sme vybaviť veľa vecí, keďže ideme na dlho preč z domu. Za ten čas sa nazbiera veľa povinností, ktoré za dva dni nemožno fyzicky stihnúť, takže to bolo aj stresujúce. Avšak vždy, keď prídete domov po náročnom dni a vidíte detské úsmevy, povzbudí vás to. Uvedomíte si, aký je život krásny.
Ako si spomínate na Pjongčang? Patrí k vašim obľúbeným strediskám?
V Pjongčangu na majstrovstvách sveta v roku 2009 som absolvovala prvý štart v novej športovej kariére – začala som reprezentovať Slovensko. Bola to moja prvá ,dospelácka' sezóna, v ktorej sa mi začalo dariť. Veľmi sa teším na Južnú Kóreu a uvidím, či v medailovej tradícii budem pokračovať.
Sú olympijské trate totožné s tými, na ktorých ste tam získali na svetovom šampionáte striebro v pretekoch s hromadným štartom?
Trate sú skoro tie isté, no, žiaľ, minulú sezónu som tam nebola na predolympijských pretekoch, kde bola možnosť vyskúšať si ich. Zmenilo sa vraj len máličko, dúfam, že veľké zmeny nenastali. A keby aj, tak to zvládnem bez problémov.
Aký je ich profil? Patria k náročnejším?
Podľa mojej skúsenosti najnáročnejšie trate boli na zimnej olympiáde v Soči – v stredisku Laura na Červenej Poľane. Pamätám si však, že ani v Pjongčangu 2009 nepatrili k ľahším. Profil je kopcovitý, poskytuje minimum možností na oddych. Keď tam prídem a vyskúšam ich, možno to budem vidieť a vnímať inak. Športovec náročnosť tratí vníma podľa toho, ako je pripravený. Možno tie kopce nebudú také veľké, aké sa mi zdali pred deviatimi rokmi. Vtedy som nastúpila tesne po materskej, bola som športovkyňa, ktorá sa znovu vracala do vrcholového biatlonového diania.
A strelnica?
Južná Kórea je známa tým, že poveternostné podmienky sa tam často menia. Po veľkých mrazoch môže prísť veľké oteplenie – a s ním aj nevyspytateľný vietor. Rátame s tým, že tam môže fúkať. Práve preto budeme mať do začiatku biatlonových súťaží pár dní na to, aby sme si zvykli na tamojšie prostredie, nastavili mieridlá a naučili sa pracovať s veternými podmienkami. Bude otázkou času, či to bude stačiť, či nám vyjdú hneď prvé preteky.
Ako znášate dlhé lety?
S manželom sme na ne zvyknutí, sme už vytrénovaní. Nejeden raz sme leteli na Kamčatku, čo je z Moskvy deväť hodín. V auguste sme cestovali za prípravou na Nový Zéland, čo je ešte väčšia vzdialenosť. Pjongčang je v porovnaní s ním polovičná, aj keď pre organizmus je to záťaž, najmä pre športovcov. V priebehu pár dní sa potrebujete spamätať, vyrovnať s časovým posunom, nastúpiť na športoviská, byť pripravený na tréningy. Je dôležité, ako prebehne let a tiež aby sme ho zvládli bez komplikácií.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Vyžaruje z vás pohoda a uvoľnenosť. Súvísí s vašimi výbornými výsledkami v tejto sezóne? Je lepšie ísť na olympiádu s vedomím, že ste vyhrali štvoro pretekov Svetového pohára a držali ste si spoľahlivú formu?
Vôbec sa nad tým takto nezamýšľam. Je naozaj veľmi dobré, že som sezónu rozbehla na kvalitnej úrovni. Určite som si upevnila sebavedomie. Za dôležité považujem, aby som na preteky nastupovala uvoľnená – aj hlavou, aj telo aby nebolo v kŕči. Podstata je v tom, že idem na svoju tretiu zimnú olympiádu. Verím, že táto pekná sezóna bude pokračovať aj naďalej v dobrom znení – a samozrejme vynasnažím sa, aby aj olympijské preteky dopadli pre mňa čo najlepšie.
Šéf slovenského biatlonu: Strelnica je zákerná
Tomáš Fusko, šéf slovenského biatlonu, zažije v tejto funkcii olympijskú premiéru. „Na ZOH v Nagane 1998 som bol trénerom mužov – čo už bolo pekne dávno. Tam sme zbierali nevďačné štvrté miesta. Očakávania sú veľké – od verejnosti aj od nás. Na dvoch predchádzajúcich olympiádach sme získali zlato. Nie je ľahké to zopakovať, no tímy máme dobre pripravené, veríme si. Ideme s najvyššími očakávaniami. Atmosféra v reprezentácii je v poriadku, taká, aká má byť pred takýmto sviatkom. Uvidíme, do čoho prídeme, podľa posledných správ je v dejisku veľká zíma – okolo mínus pätnásť stupňov. Strelnica je zákerná, veterná, bude to lotéria. To však patrí k biatlonu, streľba je vždy vabank. Bodaj by bol v náš prospech,“ vyslovil želanie Fusko.