„Ešte v novembri som ani neveril, že by som sa mohol dostať do tímu. Pomohol mi prípravný turnaj v Nórsku. Do Pjongčangu sa veľmi teším,“ tvrdí obranca Hradca Králové Dominik Graňák (34).
Boli ste pred oznámením nominácie nervózny?
Ani nie. Vnútorne som bol pripravený na obe možnosti. Vyšla lepšia z alternatív, som rád. Zároveň som však počítal s tým, že si urobím vlastný program počas prestávky v českej lige, ak by to nevyšlo. Spočiatku som vôbec neveril v nomináciu. V novembri by som vám povedal, že šanca je mizivá. Vstup do sezóny nebol podľa mojich predstáv, aj predošlý ročník bol zlý. No turnaj v Nórsku mi veľmi pomohol. Vyhovovalo mi, čo od nás tréner vyžadoval. Štýl a filozofia. Pomohlo mi to do ďalších zápasov. Dostal som väčšiu chuť do hokeja a získal opäť väčšiu sebadôveru. Vtedy som si povedal, že moja šanca na olympiádu je o čosi výraznejšia.
Kedy ste sa dozvedeli, že ste v tíme?
Po tréningu som bol na obede s Paťom Rybárom. Vedeli sme, že nomináciu oznámia niekedy popoludní, no nie presný čas. V priebehu minúty som dostal asi päť správ od kamarátov a známych. Postupne pribúdali ďalšie, tak som sa na to pozrel. Myslím si, že Paťo o svojej nominácii vedel už skôr, zopár hodín predtým komunikoval s Jánom Lašákom. Minimálne to tušil.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Mali ste radosť aj za neho?
Paťo je introvertný typ, emócie nedáva najavo. Žiadneho výskania sa nedočkáte, hoci som si istý, že vo vnútri sa veľmi teší. Som rád, že ide na olympiádu. Mám ho na očiach každý deň a trávime spolu dosť času – nie len na štadióne. Prednedávnom ešte chytal za Piešťany baráž slovenskej extraligy a teraz bude na olympiáde. Je to veľký skok, no za svoje výkony si to zaslúži. Ak dostane šancu, miesto si uháji.
Prekvapilo vás niečo v nominácii?
Jasné. Ani nie mená hráčov, ale skôr chalani, ktorí tam chýbajú. V prvom rade Libor Hudáček. Pri brankároch to bolo síce náročné, ale rozumiem rozhodnutiu realizačného tímu. Julo Hudáček bol dlhodobo v národnom tíme a chytal veľmi dobre, hoci posledné obdobie bolo náročné. Obzvlášť pre brankára. Na ostatných MS sa nedarilo celému mužstvu, nemohol to otočiť jeden človek v bránke. Túto sezónu drží Čerepovec na play off pozícii, ale konkurencia bola obrovská. Tušil som, že sa to môže stať. No u Libora som bol presvedčený, že v kádri bude určite.
Ešte vám niekto chýba?
Skúsení chalani zo Slovana, najmä Andrej Meszároš a Marek Viedenský. S Andrejom som bol na turnaji v Nórsku, hral veľmi dobre. Mareka som síce nevidel hrať, ale z minulých rokov viem, aký je hokejista. Vždy odvádzal veľmi dobré služby. No nie je moja úloha hovoriť, kto by v tíme mal byť a kto nie. Každý má svoju vlastnú predstavu. Som najmä rád, že som tam ja. Tréneri si našťastie mali z čoho vyberať a potom sa vždy nájde aj niekto nespokojný. No nepochybujem, že sa rozhodovali podľa najlepšieho vedomia a svedomia, keďže sú zodpovední za výsledky. Tím sa nedá skladať len podľa produktivity, dôležitá je aj typológia hráčov. Súčasné vedenie ho tvorí tak, aby mal každý hráč svoju úlohu. Možno práve na to doplatil Marek.
Je pre vás olympiáda výnimočná motivácia?
Samozrejme. Každý fanúšik i športovec vie, čo olympijské hry znamenajú. Sleduje ich celý svet, i keď letné asi trochu viac. Pre hokejistov je to na reprezentačnej úrovni jednoznačne najzaujímavejší a najprestížnejší turnaj, na akom sa môžu zúčastniť. Na prvom mieste je pochopiteľne hokejový turnaj, ale veľkú úlohu zohráva aj všetko okolo. Na olympiáde sa stretnú zástupcovia všetkých zimných športov. Teším sa na špecifickú atmosféru, ktorú som zatiaľ nezažil.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Pred štyrmi rokmi ste mali hrať v Soči, no zranili ste sa.
Asi štyri dni pred odchodom do Ruska… Práve preto zatiaľ krotím nadšenie. Olympiáda je stále relatívne ďaleko. Nemôžem sa niečoho báť alebo hrať v zápasoch opatrnejšie, radšej treba olympiádu úplne vypustiť z hlavy. Čaká nás veľa zápasov v ligách a tie sú pre kluby dôležité. Olympijskú atmosféru poznám len z televízie a rozprávania. Radšej si ani nechcem predstavovať, čo ma čaká. Z vlastných skúseností viem, že potom si to dokážem viac užiť.
Pochvaľujete si nový systém hry reprezentácie. Čo sa vám na ňom najviac páči?
Tréner Craig Ramsay nám prízvukuje, aby sme hrali sebavedomo a robili veci na ľade vedome. Hokej je príliš rýchla hra, aby sa dala nejako naprogramovať, ale veľmi pomáha, keď každý vie, čo je jeho úloha a ako budú reagovať jeho spoluhráči. Nevyjde to vždy na sto percent, ale je to veľké plus. Nechceme sa zbavovať puku, radšej ho držať. Vždy som mal rád ofenzívny hokej, v ktorom sa snažíte niečo vytvoriť, nie len čakať na chybu alebo čo s vami súper urobí. Páči sa mi aj prístup k tréningom a príprava na zápas. Ide sa do detailov, rozoberajú sa veci, ktorým laická verejnosť neprikladá dôležitosť, no často rozhodujú o výsledku. Na prvom mítingu som úvodných pätnásť minút neveril vlastným ušiam. Tréner od nás žiadal to, čoho sa väčšina koučov bojí – aby sme aj nebezpečné situácie v našom pásme riešili kontrolovane, tímovo a nepanikárili. Povolená je hra na hrane rizika. Keď presne viete, čo má kto robiť, riziko je okamžite menšie.