„Tréner Craig Ramsay aj pri oznámení nominácie hovoril, že nesledoval štatistiky hráčov. Všetkých nás videl hrať zápasy v lige a smerodajné boli pre neho najmä stretnutia na reprezentačnej úrovni. Keby mi nevyšli, prvé miesto v kanadskom bodovaní by mi nepomohlo,“ tvrdí center Nitry so šikovnými rukami.
Ako ste prijali nomináciu na olympiádu?
Znamená pre mňa veľa. Každý športovec sníva o účasti na olympiáde. Mne sa to podarí v mladom veku, takže sa na to veľmi teším. Bude to pre mňa veľký zážitok.
Kedy ste začali rozmýšľať, že by sa sen mohol zmeniť na skutočnosť?
Snažil som sa nad tým nepremýšľať. Sústreďoval som sa na zápasy Nitry v lige. Bolo ich dosť. Po turnaji v Nórsku nám povedali, že nomináciu vydajú okolo 15. januára. Bol som trošku napätý. Nečakal som to, lebo konkurencia bola veľká. Všetci chalani, ktorí boli na turnajoch, vždy podali veľmi dobré výkony. Darilo sa nám i ako tímu. Bolo na tréneroch a manažérovi, ako si ho vyskladajú.
Mali ste echo vopred, alebo ste sa o nominácii dozvedeli až v stredu počas tlačovej besedy?
Tréneri v klube nám s Maťom Paulovičom už deň dopredu hovorili, že by sme v nej mali byť na 99 %. No i tak som si počkal, kým povedia moje meno. Chcel som to mať oficiálne. Všetko som sledoval v televízii s priateľkou, spolu sme sa tešili. Boli tam emócie, no stále mi to ešte úplne nedochádza. Príde to, až keď budeme na mieste priamo v Pjongčangu a uvidíme olympijskú dedinu.
Stíhali ste reagovať na gratulácie známych a fanúšikov?
Mal som zopár telefonátov s rodinnými príslušníkmi, kamarátmi, ale aj novinármi. Bol to bláznivý deň, no veľmi rád som ho absolvoval. Som veľmi rád, že sme v tíme spolu s Maťom. Boli sme v kontakte aj počas tlačovky. Facebook sa trošku pribrzdil až večer, mobil mi pípal celý deň. Odpisoval som s úsmevom a rád, keďže som vedel, že sa mi niečo podarilo.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Ako vás privítali v šatni spoluhráči z Nitry?
Nijak špeciálne, len nám všetci gratulovali. Pokladník už avizoval, že po návrate z Pjongčangu nám to poriadne spočíta (smiech). Ku gratuláciám nám chalani zväčša dodali, kto má akú veľkosť trička, aby sme im doniesli suveníry.
Už ste sa niekedy tak bavili hokejom ako v aktuálnej sezóne?
Ešte nie. Je to moja najvydarenejšia sezóna. Spolu s Maťom nám to ide, dostali sme sa do reprezentácie a teraz i do olympijského tímu. Snažím sa užívať si to, ale zároveň na sebe stále rovnako makať, aby som si udržal aktuálnu výkonnosť čo najdlhšie.
Cítili ste počas sezóny dôveru trénera Ramsayho? Naznačovali vám jeho vyjadrenia, že máte šancu na účasť pod piatimi kruhmi?
Bolo super, že bol tréner spokojný s našimi výkonmi. No opakujem, že si vyberal z mnohých dobrých hráčov, takže som bol pripravený na obe možnosti. Nebral by som ako tragédiu, keby to nevyšlo. Nemal by som sa za čo hanbiť.
Budete najnižší v tíme?
Asi to bude tesné (smiech). Hádam som o nejaký centimetrík vyšší ako Matúš Sukeľ. No od malička som zvyknutý, že patrím medzi najnižších, nižší hráči majú iné silné stránky ako urastení hráči.
Čo pre vás znamená olympiáda?
Nič viac neexistuje. Pozeral som olympijské súboje, odkedy si pamätám. Nielen hokej, ale všetky športy. Máte možnosť vidieť najlepších športovcov na svete. Dúfam, že tam budeme mať aj nejaké dni voľna, aby som si pozrel ostatné súťaže naživo.
Ktorú olympiádu si pamätáte?
Salt Lake City – to som bol ešte malý, Turín som už určite sledoval. Najviac mi však utkvel v pamäti Vancouver 2010, keď sme takmer postúpili do finále. Škoda, že chalani vtedy nezískali aspoň bronzovú medailu.
Mali ste vtedy šestnásť. Mysleli ste už na to, že sa raz predstavíte na olympiáde?
Skôr nie. Vtedy som viac myslel na mládežnícke reprezentačné výbery, najmä na dvadsiatku. Olympiáda bola príliš vzdialená. No keď som pozeral zápasy, vždy som si pre seba hovoril, že by som si tam raz chcel zahrať.