Foto: SITA/AP, Matt Slocum
Čo vám najviac evokuje spomienka na Vancouver 2010?
Premrhanú šancu. Najmä keď sa spätne pozerám, aké sme mali mužstvo a aké výsledky sme v tom období dosahovali. Mrzí ma predovšetkým zápas o bronz s Fínmi. Nemám výčitky svedomia, ale núti ma zamyslieť sa, čo by sa dialo, keby sme získali medailu. Neviem, či sa ešte niekedy niečo také zopakuje. Boli sme neuveriteľná partia chalanov. Z pohľadu priebehu a fanúšikov to bola pre Slovensko príjemná olympiáda, ale keď si uvedomíme, čo sme mohli dosiahnuť, stále nás to škrie.
Zbabraný duel o bronz vás mrzí viac než semifinále s Kanadou?
Áno. Kanada mala obrovskú silu. V závere sme v ňou znížili na rozdiel jediného gólu, ale s Fínskom sme to mali rozohrané jednoznačne na víťazstvo. Prišli sme o dvojgólový náskok, v oslabeniach sme v záverečnej tretine dostali hlúpe góly. Stále si myslím, že naše fauly rozhodcovia mohli, ale aj nemuseli odpískať. S Kanadou každý z nás odohral zápas na hranici vlastných možností, ale musíte uznať, že súper je niekedy lepší, aj keď zo seba vydáte všetko.
Fíni lepší neboli?
Rozhodne nie. Mali sme na nich. Napokon sme dostali ešte jeden gól do prázdnej bránky na 3:5, ale po dvoch tretinách sme viedli 3:1! Takýto náskok v zápase o tretie miesto na olympiáde – pričom pre Slovensko by to bol veľký úspech – sme mali jednoznačne udržať. Mali sme dostatok skúseností, aby sme ho nepustili z rúk. Bohužiaľ, vylúčenia nás stáli vytúženú medailu. Museli sme sa s tým vyrovnať.
Ako to vyzeralo v šatni po poslednom zápase?
Na také okamihy hráč nikdy nezabudne. Pamätáte si veľké úspechy, ale aj veľké sklamania. Pocity, aké sme prežívali tesne po zápase, by som nedoprial nikomu. I keď mňa aj tento moment posunul v kariére ďalej. Hnev voči prehrám sa prejavil v tom, že som chcel ešte viac niečo dokázať a zlepšovať sa. Po zápase sme šli do Slovenského domu, pozreli sme si finále, niektorí ostali ešte jeden deň v dejisku a už sme leteli na zápasy v NHL. S Chicagom sme hrali už o deň neskôr v New Yorku proti Islanders. Vtedy som bol taký znechutený, že sa mi vôbec nechcelo. Zároveň sme boli všetci po dvoch týždňoch fyzického i psychického vypätia poriadne vyžmýkaní.
Chutí gól na olympiáde viac než inde?
Je to niečo iné. Vo chvíli, keď ho strelíte, si však neuvedomujete, aký je dôležitý. Spätne si hovorím, že som si ho mohol vychutnať aj viac (smiech). Po góle sa však musíte okamžite sústreďovať na ďalšie striedanie. Nepozeráte sa na to, ako sa môže zápas ďalej vyvíjať, či to bol gól rozhodujúci alebo menej dôležitý. Keď som hral na olympiádach, vždy tam boli najlepší hráči sveta, takže to bola veľká prestíž… Chýbalo nám možno desať minút a mohli sme mať perfektnú olympiádu. Takto bola len dobrá.
Moja olympiáda
Nie všetci dosiahli na medailu. Viacerí z nich však pod päticou farebných kruhov písali výnimočný príbeh. Denník Pravda vám až do štartu zimných olympijských hier v Pjongčangu bude prinášať seriál – Moja olympiáda. Vďaka nemu si pripomenieme (mladšie ročníky spoznajú) osudy slovenských športovcov, ktorí sa z olympiády vracali so slávou, cťou i obdivom verejnosti. Šiesty diel sme venovali vystúpeniu slovenských hokejistov vo Vancouvri.
Bol zápas o bronz vaším najväčším hokejovým sklamaním v živote?
Dal by sa porovnať s prehrou v drese Detroitu vo finále Stanleyho pohára s Pittsburghom, no keď reprezentujete krajinu, je sklamanie ešte väčšie. Viete, že celá rodina, všetci kamaráti i obyčajní ľudia na Slovensku vás sledujú a držia palce. O to je to silnejšie. Aj po prehre vo finále Stanleyho pohára viete, že taká šanca sa už nemusí opakovať, ale stále ste tam sám za seba a jedno mesto. V reprezentácii hráte za celý národ.
Spočiatku ste nastupovali vo štvrtej formácii, no turnaj ste skončili v prvom útoku medzi Pavlom Demitrom a Mariánom Hossom. Ako ste to vnímali?
Keď sa stretneme s Peťom Bondrom, vždy príde reč na to, že práve olympiáda vo Vancouvri bola pre mňa odrazový mostík v kariére. Naštartovala ma, viac som si veril. Pomohlo mi, keď ma preradili do prvého útoku. Dokonale som si užíval, že som mohol hrať s Majom a Paľom. Pomohlo to mužstvu, ale aj mne.
Demitra odohral vo Vancouvri výnimočný turnaj.
Mal veľké problémy s ramenom a všetci sme dobre vedeli, čo všetko spravil, aby mohol vôbec na olympiáde hrať. Lekári vo Vancouvri mu nevedeli pomôcť, tak prišiel aj na Slovensko. Pre jeden dvojtýždňový turnaj bol ochotný obetovať veľmi veľa. Všetci sme to vnímali. Potom to vypuklo a Demo odohral životný turnaj. Aj ostatných to prinúti obetovať sa a prispôsobiť turnaju všetko. Potom však bolo aj sklamanie o to väčšie.
Máte v hlave obraz jeho obrovskej šance na vyrovnanie v záverečných sekundách proti Kanade?
Samozrejme, tiež je to nezabudnuteľný okamih. Bol som vtedy na striedačke. Paradoxne boli s brankárom Robertom Luongom spoluhráči vo Vancouvri. Nikto nevie, či by sme potom zápas vyhrali alebo prehrali, ale Kanaďania by boli nepochybne nervóznejší.
Už viac ako rok nehráte hokej. Čomu sa momentálne venujete?
Chodím na štadión so starším synom, hráva v Dukle za ôsmakov. Pomáham jemu a trochu i celému mančaftu, no nie na každodennej báze. Majú vlastného trénera, nemiešam sa mu do toho. Chodím tam najmä kvôli synovi, ale poradím všetkým chlapcom, ak majú záujem. Rád im posuniem, čo mi v minulosti hovorili tréneri v NHL.
Foto: SITA/AP, Ján Viazanička
Mnohí športovci sa po skončení kariéry trápia. Nevedia, čo s voľným časom. Ako to zvládate?
Obaja synovia sa venujú športu, mladší hráva futbal, takže chodím na hokejové aj futbalové tréningy. Čas mám pestro vyplnený. Šport ma vždy bavil a baví. Neviem si predstaviť, že by som mal trénovať mužov, ale motať sa pri deťoch je fajn. Na ľad chodím len s chlapcami, čosi im ukázať. Nejaké partie ma už volali, ale momentálne by som ani veľmi nemal kedy. Myslel som si, že keď ukončím kariéru, budem mať víkendy voľnejšie, ale zatiaľ je opak pravdou. V sobotu som zväčša na hokejových a v nedeľu futbalových zápasoch.
Ostáva vám čas na obľúbenú poľovačku?
To áno. Je to moje veľké hobby. Snažím sa dostať do lesa čo najčastejšie. Je to podobné ako pri golfe – buď mu podľahnete úplne, alebo vás vôbec nechytí. Ja som poľovníctvu prepadol, učím sa stále nové veci. Spojenie s prírodou nie je len o love, ale aj práci so zverou, kŕmení a staraní sa o prírodu. Nie som typ, o ktorom poľovníci hovoria, že je pytliak alebo vrah. Minule sme napríklad vykladali repu do skladu, aby nezmokla, lebo by hnila.
Zlákali ste do lesa aj synov?
Párkrát sme boli spolu a veľmi sa im páčilo. Aj keď ich možno najviac bavila jazda na štvorkolke (smiech). Mladšieho to nadchlo viac, bol so mnou na poľovačke viackrát. Starší zas má viac svojich povinností. Mladšieho to baví, nemyslím tým priamo ísť poľovať, stačí ísť do lesa či na chatu a opiecť si špekáčiky. Obaja sú radi v prírode a z toho mám radosť.
Váš koniec kariéry nebol ideálny. Nemrzí vás to?
Nezamýšľal som sa nad tým. Asi to malo byť práve takto. Občas sa ma niekto spýta, či som definitívne skončil. Po roku bez hokeja je v mojom veku nereálne, aby som sa vrátil na ľad. Takže je to už isté. Človek má len jedno zdravie. Teraz mám viac času na deti a veci, o ktoré som bol desať, dvanásť rokov ukrátený. Užívam si život po kariére a za hokej by som ho už nevymenil.