Biatlon ma zachránil od úradu práce. Doprial mi olympijský bronz

29.12.2017 12:00
Pavol Hurajt
Pavol Hurajt vo Vancouveri. Autor: ,

Tomu sa povie do detailu načasovaná forma. Životná! Takú mal biatlonista Pavol Hurajt (39) na zimnej olympiáde vo Vancouvri 2010.

Tri umiestnenia v prvej desiatke v horskom stredisku Whistler umocnil nečakaným bronzom v pretekoch s hromadným štartom. „Kvalifikoval som sa do nich na základe predchádzajúcich výsledkov,“ vraví rodák z Popradu, v súčasnosti hotelier vo svojej kolibe Žerucha v Štrbe.

Moja olympiáda

Nie všetci dosiahli na medailu. Viacerí z nich však pod päticou farebných kruhov písali výnimočný príbeh. Denník Pravda vám až do štartu zimných olympijských hier v Pjongčangu bude prinášať seriál – Moja olympiáda. Vďaka nemu si pripomenieme (mladšie ročníky spoznajú) osudy slovenských športovcov, ktorí sa z olympiády vracali so slávou, cťou i obdivom verejnosti.

Piaty diel sme venovali biatlonistovi Pavlovi Hurajtovi, ktorý vo Vancouvri 2010 ponúkol v pretekoch s hromadným štartom na 15-kilometrovej trati bronzové predstavenie.

Kde máte medailu?

Na stolíku v izbe v rodičovskom dome. Nejaké trofeje mám i u svokrovcov. Tak to mám rozdelené. Nemusím sa na ňu dívať každý deň, stačí raz za čas.

Vedia návštevníci koliby, že ich hostí olympijský bronzový medailista?

Ak si všimnú pri vstupe veľkú fotografiu s medailou, tak možno áno.

Ako to bolo so stávkou so šéfom servismanov Dušanom Otčenášom? Ak by ste nezískali medailu, čo by ste museli urobiť vy?

(so smiechom) Mňa sa netýkalo nič. Dušan ma trochu motivoval – ak získam medailu, pomôže mi s kopaním základov koliby. Mal som ju v hlave už skôr, neprišlo to až po úspešnej olympiáde. Kariéra sa pozvoľna blížila ku koncu, začal som myslieť i na to, čomu sa budem venovať po nej. Som vyučený hotelier, mám hotelovú akadémiu, k tomu som mal najbližšie. Medailu som získal, tak sa Dušan po mojej najlepšej sezóne chopil krompáča a lopaty. Čo si navaril, musel spapať. Ale – čo sľúbil, splnil.

Ako dlho makal?

Asi dve minúty, možno trochu viac. Šlo skôr o symbolickú výpomoc.

Súťažili ste na troch zimných olympiádach. Aké by ste im dali prívlastky?

Mohol som aj na štyroch, ale do Salt Lake City 2002 som sa ešte nekvalifikoval, miestenka mi ušla o vlások. Tam reprezentoval len Marek Matiaško, s ktorým som neskôr utvoril dlhoročnú dvojičku. Vtedy som bol ešte čerstvý biatlonista. Premiéru pod olympijskými kruhmi som zažil v Turíne 2006. Charakte­rizujem ju ako priemernú – ani prepadák, ani úspech. Vancouver bol výnimočný a skvelý, tam som prežíval svoje hviezdne chvíle. Soči 2014 malo rozlúčkový charakter. Prepálil som prípravu, v prvých dňoch som mal ťažké nohy, ale potom som sa rozbehol.

Rozšifrujte termín – čerstvý biatlonista…

Do dvadsiatich rokov som sa venoval behu na lyžiach, bol som členom štátnej športovej reprezentácie v ŠKP Štrbské Pleso. Keď v klube znižovali stavy a niektorých pretekárov prepustili, týkalo sa to aj mňa.

A tak ste zaklopali na biatlonové dvere? Kto vám ich otvoril?

Presne tak, no najprv som riešil dilemu – ísť na úrad práce a hľadať si iné zamestnanie alebo skúsiť iný šport. K bežeckému lyžovaniu má najbližšie biatlon, tak som na jar 1999 prešiel do Osrblia – a v zime som už bol v slovenskej reprezentácii. V kvalifikačných pretekoch som si vybojoval miestenku na preteky Svetového pohára i na majstrovstvá sveta. Biatlonu vtedy šéfoval Benjamín Leitner, mužov a Táňu Kutlíkovú, ktorá k biatlonu prešla tiež z hladkého behu, trénoval Gustáv Schlank. Dali mi šancu, za čom som im vďačný. Nepoznám biatlonistu, ktorý by k tomuto športu prešiel neskôr než ja. Mal som dvadsať, bolo to už na hrane.

Puška na ramene vám nezavadzala? Ako ste si zvykali na streľbu?

Pri behu mi nezavadzala, bolo len otázkou krátkeho času, kým som si privykol. Streľby som sa trochu obával, či a ako si ju osvojím. Prekvapilo ma, že terče začali padať, ako som vzal pušku do rúk. Nečakal som, že to pôjde tak hladko.

Biatlonista Pavol Hurajt dosiahol v šprinte na...
Biatlonista Pavol Hurajt dosiahol v šprinte na 10 kilometrov svoj najlepší olympijský výsledok. Autor: SITA

Mali ste predtým nejakú streleckú skúsenosť?

Predtým som pušku v ruke nedržal, siahol som po nej až pri biatlone. Najprv si ma vzal do parády tréner Dušan Litva z Vojenskej akadémie v Liptovskom Mikuláši. Na pár tréningoch na strelnici v Liptovskom Hrádku mi vysvetľoval základné veci – ako sa mieri, cvaká, ako sa páskujú náboje, skrátka všetko, čo som potreboval vedieť, aby som nevyzeral ako úplný začiatočník. Nechcel som prísť do Osrblia a nepoznať zbraň.

Takže – ako znie recept na sklápanie biatlonových terčov?

Recept má každý v hlave. Zrejme vo mne driemal strelecký talent – a biatlon ho prebudil. Niekomu to ide od začiatku, niekto sa s flintou skamaráti po dlhodobejšom tréningu. Môžem povedať, že som bol nadpriemerný strelec, presnej streľbe vďačím aj za olympijský bronz. Samozrejme, aj ja som zažil preteky, keď sa mi na strelnici nedarilo, aby to nevyznelo, že machrujem, ale častejšie ma podržala než najedovala a sklamala.

Mali ste niekedy chuť s biatlonom seknúť?

Nie, nespomínam si. Vedel som, že som nováčik, uvedomoval som si, na čo mám a na čo ešte nie. Ani keď sa mi nedarilo, nechytala ma depresia. Šiel som trpezlivo krok po kroku. Postupne som sa zlepšoval – a dočkal som sa aj prvých väčších úspechov. Vo Svetovom pohári som sa v sezóne 2003/2004 dvakrát dostal na bronzový stupeň. Doma v Brezne-Osrblí v stíhačke, čo som bol veľmi rád, lebo ma videli moji najbližší, v americkom Fort Kente v šprinte. Vtedy som si povedal – prečo by som nemohol aj vyhrať? V biatlone som bol štvrtú sezónu, už som sa v ňom zorientoval a oťukal. Veľmi som sa tešil na olympijský Turín 2006, dostal som ešte väčšiu chuť do trénovania, až som to prepískol – a v Turíne som výsledkovo skončil v tretej desiatke. Ani dobre, ani zle, ale nezaujímavo.

V štvorročnom olympijskom cykle od Turína po Vancouver ste pódiové umiestnenia na vrcholných podujatiach neatakovali. Neodrádzalo vás to?

Druhé miesto na majstrovstvách Európy nebolo na vyskakovanie, trochu ma však povzbudilo. Výkony mi kolísali. V tom období som skúšal, koľko znesiem. S trénerom Jurajom Sanitrom sme hľadali cestu i formu, ako uspieť vo Vancouvri. Viac som spoznával, čo mi prospieva, ako optimálne trénovať, aby som mal pohodu i výkonnosť. A na olympijských tratiach vo Whistleri mi všetko sadlo perfektne. Forma prišla v pravý čas.

Pavol Hurajt.
Pavol Hurajt. Autor: SITA

Kedy ste začali tušiť, že to môže byť lepšie ako dobré?

Olympijskú sezónu 2009/2010 som nezačal najlepšie, ale s blížiacou sa olympiádou som sa zlepšoval. Tri týždne pred jej začiatkom som v Anterselve vo vytrvalostných pretekoch skončil piaty. To bol pozitívny signál, sústredili sme sa na doladenie detailov. Bežecky som sa cítil najlepšie vôbec v mojej kariére, trúfal som si aj na najlepších – s výnimkou Francúza Martina Fourcada.

V spoločnom tréningu ste sa otestovali aj s Nórom Ole Einarom Björndalenom, najväčšou biatlonovou legendou. Ako k nemu došlo?

Po pretekoch v Anterselve som pod dohľadom Juraja Sanitru absolvoval záverečnú prípravu v rakúskom Toblachu neďaleko Obertilliachu, kde má Ole jedno zo svojich bydlísk. Aj on tam trénoval. Oslovil ma, či by som mu nerobil spoločníka. Dali sme si dvojhodinovú bežeckú porciu. Hoci sme nešli naplno – asi tak na osemdesiat percent, dali sme si riadne do tela – a zaželali veľa úspechov vo Vancouvri.

Vo Whistleri ste začali siedmym miesto v šprinte, vo vytrvalostných pretekoch ste sa polepšili o dve priečky. V ktorých ste boli bližšie k medaile? Čo vám k nej chýbalo?

V šprinte v náročných podmienkach za snehodažďa na rozmočenej trati som minul jeden terč. Miesto v prvej desiatke som však bral všetkými desiatimi. Povzbudilo ma, že za mnou skončili aj zvučnejšie mená. Aj vo vytrvalostných pretekoch mi uletel jeden výstrel. Aj keby som všetko trafil, na medailu by to nestačilo. Skončil by som štvrtý, čo by ma mrzelo možno ešte viac. Nevyšla mi akurát stíhačka – po dvoch výstreloch vedľa som dobehol šestnásty. Dôležité však bolo, že som držal krok s najlepšími a kvalifikoval sa do pretekov s hromadným štartom.

V nich ste po poslednej streľbe, takisto perfektnej ako na predchádzajúcich troch položkách, vybiehali prvý. S akými myšlienkami? Tušili ste už, že medaila je v suchu?

Vôbec nie! Mal som polsekundový náskok pred Rusom Usťugovom, neskorším víťazom. Vyrazili sme takmer súčasne, hneď šiel predo mňa. Na trati ma informovali o situácii za mnou. Predstihol ma aj Martin Fourcade. Vedel som, že za mnou je Rakúšan Sumann, no náskok pred ním som udržal. Povedal som si, že aj keby som mal dušu vypľuť, takúto šancu už nepustím. Bol to môj štvrtý štart, a aj keď som sa fyzicky cítil výborne, doliehala na mňa už aj únava – psychická i fyzická. Našťastie, opäť som mal perfektne pripravené lyže, naši servismani odviedli skvelú prácu. Tristo metrov pred cieľom som vedel, že ma už nik nepredstihne – a vysnívaný bronz je môj! Zdolal som aj Björndalena, lebo pohorel na strelnici.

Pavol Hurajt.
Pavol Hurajt. Autor: SITA

Pocity v cieli?

Neopísateľné. Eufória, virvar, veľa objatí a gratulácií – aj od nórskych pretekárov a servismanov – neskutočná radosť i obrovská úľava, že všetka dlhoročná drina mala zmysel. Preteky mi vyšli perfektne, beh aj streľba, tešil som sa, že som ich zvládol tak, ako som si to naplánoval. Forma vyvrcholila, keď mala. Skompletizoval som biatlonovú medailovú zbierku: k Nastinmu zlatu a striebru som pridal bronz. Kto by to bol povedal?

Kedy ste Dušanovi Otčenášovi pripomenuli stávku?

(so smiechom) To veru neviem, či ešte v ten deň alebo na ďalší. Prišlo to spontánne, na také niečo sa predsa nedalo zabudnúť.

Kedy ste precítili najsilnejšiu emóciu?

Pri dekorovaní na stupňoch víťazov. A keď vidíte, ako na stožiar stúpa slovenská vlajka. Zaujímavý bol aj let do Bratislavy s pánom prezidentom Gašparovičom. Na palube bola Nasťa i hokejisti, ktorí hrali v Európe. Aj oni siahali na bronz, no napokon im ho v záverečnej tretine vyfúkli Fíni… Nadchlo ma aj srdečné privítanie v Banskej Bystrici, jazda v limuzíne spolu s Nasťou na zaplnené námestie. Na tribúne sme si aj zatancovali. Vrelo ma privítali aj doma v Štrbe. Postupne mi dochádzalo, čo som dosiahol.

Videli ste vo Vancouvri aj iné športy?

Vedľa biatlonového areálu bol bežecký, keď sa dalo, tak som po očku sledoval, čo sa tam deje. Na jednom zápase sme boli povzbudiť hokejistov. Bývali sme v horskej dedine, do Vancouvru sme z nej cestovali hodinu, pendlovať sme veľmi nemohli. Teším sa, že v Pjongčangu, kam pocestujem ako slovenský olympijský ambasádor, budem mať viac času a uvidím aj iné športy.

Mali ste svoje obľúbené stredisko?

Každý biatlonista zrejme potvrdí, že najobľúbenejšie je to, kde sa vám najviac darí. Najlepšie sú tie, v ktorých je blízko z hotela do areálu, aby ste nestrácali čas cestovaním.

Trénovanie vás neoslovilo?

Dostal som ponuku trénovať mužov, no po dlhej kariére, fyzicky i psychicky náročnej, som si potreboval oddýchnuť. Biatlon sledujem, s tým, čo som v ňom dosiahol, som spokojný. Aby som nevyšiel z cviku, jedného dorastenca trénujem streľbu. Zaradil som sa do bežného života. S manželkou sa staráme o kolibu, máme čo robiť od rána do večera. Ide to, fungujeme, napĺňa nás to.

Pavol Hurajt s bronzovou medailou.
Pavol Hurajt s bronzovou medailou. Autor: SITA

Pôjde šesťročný syn Matej vo vašej biatlonovej stope? Odovzdáte mu symbolicky pušku?

Ukáže čas. Do ničoho ho netlačím, ani mu nič nezakazujem. Vie, čo je biatlon, vzal som ho na pár besied, ktoré som absolvoval. Z pušky mi ostala na pamiatku len pažba, ďalšie časti som odovzdal. Syn už lyžuje na bežkách i zjazdovkách, čo ho bude baviť, v tom ho podporíme – a nemusí to byť len šport.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Pjongčang 2018 #Pavol Hurajt #Moja olympiáda
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
89,99
Grande farebné orchidey

Grande farebné orchidey

28,99
Amore farebné alstromérie

Amore farebné alstromérie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk