Foto: SITA/AP, LIONEL CIRONNEAU
No jeho cesta za životným úspechom bola mimoriadne kľukatá. Doslova. Slovenský snoubordista sa v úvodnej kvalifikačnej jazde nevyhol pádu a v cieli svietilo jeho meno na poslednej (38.) priečke.
„Cítil som nesmierne pnutie. Navyše, napadol čerstvý sneh, nedržal som sa vyjazdenej stopy, preto som spadol,“ spomína si žilinský rodák.
Z Piemontu sa napokon vracal v pozícii, ktorú mu už nik nevezme – prvého Slováka (v ére samostatnosti) s cenným kovom zo zimných olympijských hier. Židekov mal strieborný odlesk.
Aké myšlienky vás sprevádzali, keď ste zlyhali v prvej kvalifikačnej jazde?
Priznávam, bol som nervózny. No nepanikáril som. Bol som presvedčený o tom, že v druhej jazde uspejem.
Z nej ste postúpili s prehľadom…
Išiel som na istotu. Vedel som, že dôležité je prísť do cieľa. Keď mi to vyšlo, opadol zo mňa stres. A keď som sa napokon prebojoval do A-finále, bol som so sebou absolútne spokojný.
V predvečer veľkého finále ste vraj zaspávali so slúchadlami na ušiach…
Áno, hudbu mám rád celý život. Nespomínam si už ale na to, čo som v tú noc počúval. Pred štartom som mal najradšej Limp Bizkit. Vďaka tomu som dostal do tela obrovské množstvo energie, obrovskej agresivity a motivácie. Táto kapela mi nesmierne zdvíhala adrenalín. Počas pretekov som už nepočúval nič. Boli však aj takí jazdci, ktorí mali slúchadlá na ušiach aj priamo na trati.
Ako si spomínate na najväčší deň kariéry?
Bolo pekné počasie. Organizátori pripravili trať skvele. Bola dlhá, čo mi vyhovovalo, keďže som bol výborne kondične pripravený. Aj keď dnes zavriem oči, viem si predstaviť každú bránku, cez ktorú som vo finále prešiel.
Rozprávajte…
Pred štartom som mal veľký rešpekt. Úvod bol šitý najmä pre rýchlych pretekárov. Mne skôr vyhovovali pasáže so zákrutami, kde som konkurenciu zväčša dostihol. V hlave som mal jediné: túžbu po úspechu. Všetku energiu som sústredil na jediný cieľ. Aj preto som sa na trati dopustil len jednej chyby. No tá ma napokon pripravila o zlato, ktoré bral Američan Seth Wescott. Nabehol som do roztápajúceho sa snehu, nedotočil som zákrutu. V cieli mi chýbal na Wescotta naozaj len kúsok. Ak by bola trať o čosi dlhšia, predbehol by som ho.
Škrelo vás to?
Nezaoberal som sa tým. Stalo sa, čo sa malo stať.
Čo nasledovalo v cieli?
Obrovská eufória. Všetko sa vo mne násobilo ako v neutrónovom žiariči. Hneď, ako som pretínal cieľovú pásku, vedel som, že to bude striebro. Bol to pocit úľavy, opadol zo mňa stres, zo srdca mi spadol povestný kameň.
Kto vám venoval prvé objatie?
Zrejme Čech Michal Novotný, potom Španieli a ďalší snoubordisti.
Mimochodom, doprajú si navzájom?
Samozrejme, všetci športovci si predsa prajú.
Napríklad o mnohých tenistkách to neplatí…
To ste potom zrejme len vy narazili na také (smiech).
Vráťme sa späť k 16. februáru 2006. Čo vám ešte napadne pri tomto dátume?
Že večer som sa tri hodiny venoval novinárom. Dostával som veľa bizarných otázok: ako si sa cítil? Čo ti šport dal a čo vzal? Časom ma nesmierne iritovali. Ale uznávam, každý má právo opýtať sa. V cieli bol obrovský humbuk. Dookola som počúval, kam mám ísť. Gratuloval mi vtedajší prezident Ivan Gašparovič, telefonoval mi premiér Mikuláš Dzurinda. Ja som mal popri tom všetkom len jedinú prosbu – aby som sa mohol ísť osprchovať.
Ako prebiehali oslavy?
Predovšetkým v slovenskom dome. V olympijskej dedine sme žúrovali na internáte. Navyše, chodili sme spolu na hokej. Do parády si ma vzali najmä dvaja z hokejistov – Rišo Kapuš s Ľubošom Bartečkom. V slovenskom dome sme popíjali demänovku. Zlomili ma (smiech). Z výpravy som si však výborne sadol aj s biatlonistkami Soňou Mihokovou a Marcelou Pavkovčekovou.
S kým ste boli na izbe?
S biatlonistom Paľom Hurajtom. Je to fajn chalan, bolo nám spolu dobre. Ale príliš sme sa nevideli, ani sme neoslavovali, nebol na to priestor.
Foto: SITA/AP, GREG BAKER
Máte v živej pamäti aj ceremoniál, na ktorom vám odovzdali medailu?
Veľmi som sa naň tešil. Bolo na ňom 7-tisíc ľudí. Vpredu svietili slovenské vlajky. Všetci mi vtedy hovorili, že som prvý Slovák s medailou zo zimnej olympiády. Mne to však začalo dochádzať až neskôr.
Vráťme sa na začiatok. Kedy ste si povedali, že sa chcete zúčastniť olympiády v Turíne?
Hm, to bola veru rýchlovka. Keď som mal devätnásť rokov, skončil som s motorkou i so streľbou z luku a hľadal som niečo, čo by som mohol robiť. Vymyslel som si snoubording, z ktorého som už mal nejaké základy. Uplynulo päť rokov a bol som na olympiáde. Azda aj môj príbeh je žiarivým príkladom toho, že čokoľvek si zmyslíte, všetko sa dá dosiahnuť. Stačí to robiť s chuťou a láskou.
Vraveli ste si to, aj keď ste šli na olympiádu?
Čo sa týka súťaženia, áno. Už tri roky som sa pohyboval medzi špičkou. Vedel som, čoho som schopný. Časy, ktoré som jazdil, mi ukazovali, že v Turíne pokojne môžem vyhrať.
Mnohí vám však neverili…
Áno. Podstatné však bolo, že som si veril ja a moja rodina. Hoci musím priznať, že vtedy sme s rodičmi nemali taký vrúcny vzťah, nevyjadrovali sme si city. Dnes by to zrejme bolo všetko inak.
Kedy ste sa dozvedeli, že pocestujete na olympiádu?
Prišlo to pozvoľna. Spočiatku som nemal žiadne body, nevedel som vyhrať preteky FIS. Prišlo mi absolútne nereálne, že by som mohol v Turíne štartovať. Potom sa to však rýchlo zvrtlo, ani sám neviem ako. Zrazu som sa balil na olympiádu. Udialo sa to z pretekov na preteky, ani som si to nestihol uvedomiť.
Šli ste tam s cieľom získať medailu?
Samozrejme, chcel som všetkým dokázať, že som najlepší. Preto som to tak prezentoval. Otvorene som hovoril, že to vidím na stupeň víťazov. Všetci si mysleli, že žartujem. Dokonca aj dnes mnohí tvrdia, že to bolo iba o veľkom šťastí. Tí ľudia však nemali žiadne informácie. Keby vedeli, čím všetkým som si prešiel, rozprávali by inak. Faktom je, že na olympiádu sa nedostane hocikto. Predchádza tomu veľa procesov, ktoré musíte absolvovať. Dobré výsledky sú podmienkou.
Foto: SITA/AP, LIONEL CIRONNEAU
Kedy ste odchádzali zo Slovenska?
Týždeň pred otváracím ceremoniálom. Na ten si tiež veľmi dobre spomínam. Poriadne sme si zabehali. Pred nástupom sme boli ďaleko od štadióna, špalier športovcov bol naozaj dlhý. Aby sme to stihli, museli sme si pohnúť. Páčilo sa mi to, boli tam ľudia s dobrou náladou a to mám veru rád. V Turíne som celkovo strávil dva týždne. Záverečné dni Hier som však už sledoval z domu. Chcel som byť so svojimi najbližšími.
Ako vyzeral návrat do Žiliny?
To bola paráda. Všade ma vítali s hudbou. Kde som bol ja, tam boli aj chalani z Terchovej. Vyhrávali mi neustále (smiech). Ľudia ma v Žiline spoznávali. Chceli sa so mnou fotiť, rozdával som autogramy. Neskôr sa však prejavila odvrátená stránka slávy. Potvrdilo sa, že úspech sa jednoducho neodpúšťa.
Čakala na vás aj odmena?
Áno, 600-tisíc slovenských korún – pred zdanením. Kúpil som si za ne výlet do Čile. Išlo o sústredenie, na ktoré som so sebou vzal aj fyzioterapeuta. Napokon, všetky cesty, ktoré som počas športového života absolvoval, boli pre mňa výletmi. Keď som odpretekal, sadol som do auta a hneď som kamsi šiel.
Nalepili sa na vás po olympiáde sponzori?
Nie je to tak, ako si väčšina myslí. Viete, so sponzormi je to aj o komunikácii. A tá mi v tých časoch veľmi nešla. Nevedel som sa predať. Aby vás ľudia podporili, musia vám uveriť – a to sa stane, ak im úspech kvetnato vykreslíte. Mňa celý život podporoval štát. Nebyť zopár ľudí na ministerstve, ťažko by som fungoval.
V Turíne vás sprevádzala trénerka Jana Šeďová. Mali ste okrem nej v tíme aj ďalších ľudí?
Kdeže. Nikto mi nepomáhal. Zatiaľ čo ostatní mali svoje tímy, ja som bol na to sám. A v ten finálový deň mi to s voskovaním vyšlo. Napokon, keď si pozriete záznam z pretekov, uvidíte, ako ostatným unikám.
Odkiaľ ste vedeli, ako si treba pripraviť dosku?
Učil som sa najmä od Poliakov. Napokon som zistil, že si stačí prečítať štítok na vosku a držať sa postupu (smiech). Odmeral som si vlhkosť snehu, teplotu a zistil jeho štruktúru. Podľa toho som nanášal vrstvy. Zakaždým mi to trvalo asi pätnásť minút.
Foto: SITA/AP, JOSHUA GUNTER
Čo sa u vás zmenilo po olympiáde v Turíne?
Všetko. Predovšetkým som sa zmenil ja. Som otvorenejší, cítim sa lepšie sám so sebou. Zrejme som aj zodpovednejší. Kedysi som napríklad podceňoval strečing, prípravu, ale aj správne dýchanie. Dnes by som mnoho vecí robil inak ako za aktívnych čias.
Boli by ste dnes – so súčasnou hlavou – lepší pretekár?
Určite. Dnes si jazdenie užívam. Som absolútne uvoľnený. Kedysi to tak nebolo.
Prečo?
Odvtedy, ako som skončil s aktívnou kariérou, som si uvedomil, že som isté veci nerobil v súlade so svojím telom. Skončilo sa to zranením, išlo o sebazničujúci proces. Našťastie sa to zmenilo, začal som sa mať rád. Keď som ukončil aktívnu kariéru, bol som smutný. Rozplynulo sa mi niečo, na čom som dlho drel. Ale prešlo ma to. Hľadal som chyby kdekoľvek inde, len nie v sebe, čo nebolo správne.
Mimochodom, postavíte sa na snoubord ešte aj dnes?
Samozrejme. Trénujem mimoriadne talentovaného 9-ročného chlapca. Verím, že jedného dňa o ňom všetci budete počuť. Ak vydrží, bude skvelý. Mám ambíciu stvoriť ďalšieho olympionika.
Čomu ešte venujete svoj čas?
Hre na gitaru.
Vezmete si ešte občas do ruky aj medailu z Turína?
Je u rodičov v izbe. Majú tam akúsi moju sieň slávy. Striebro z Turína je presne uprostred vitríny. Nemám však k nemu hlbší vzťah. Medailu by som pokojne predal. Hoci aj za 300 či 400 eur. Napokon, prečo nie? Keby niekomu urobila radosť. Predsa len, je to iba kov. Vyhral som ho a to mi už nik nevezme. Ide len o vec. Ozajstná hodnota je uložená v spomienkach.