Počas Hier v Pjongčangu však bude pracovať v Slovenskom olympijskom dome. O tom, že Kórejčania podujatie zvládnu, nepochybuje. „Tunajší ľudia sú ako Japonci. Všetko robia v predstihu. Sú rovnako pedantní,“ tvrdí.
O čom sa v týchto dňoch viac hovorí v uliciach Soulu: o napätí s KĽDR alebo blížiacej sa olympiáde?
Možno budete prekvapení, ale Južná Kórea je krajina, v ktorej sa o tomto konflikte rozpráva najmenej. Prekvapuje ma, ako to v krajinách mimo tohto polostrova dramatizujú. Vojna medzi severom a juhom sa skončila v roku 1953 prímerím a odvtedy sa tam každý rok niečo udialo. Kórejčania si na túto situáciu zvykli rovnako ako Japonci na zemetrasenia. Neberú ich úplne vážne. V Soule som žiadne napätie nezaznamenal.
Vo svete však rezonujú mierne obavy z prípadného konfliktu počas olympiády. Čo si o tom myslia bežní ľudia?
Vôbec nič. Táto téma nerezonuje. Ďalšiu eskaláciu napätia počas zimnej olympiády nepovažujú za reálnu.
Majú vôbec predstavu, ako by sa mal tento spor skončiť?
Staršia generácia by privítala, ak by sa obe časti zjednotili. Nepovažuje to však za reálne. Mladí to rázne odmietajú, obávajú sa záplavy lacnej pracovnej sily, ale aj stretu dvoch výrazne odlišných kultúr.
Ako badať, že už o tri mesiace bude krajina hostiť najvýznamnejšie športové podujatie?
Zatiaľ nijako. Prekvapuje ma to. Všetci vedia, že zimné olympijské hry sa blížia, ale nikde sa o nich nehovorí. Som zvedavý, ako tento nezáujem bude pokračovať. Spomínate si na roky, keď Kórei pridelili preteky F1? Vydržalo im to presne dve sezóny. Neosvedčilo sa to tu.
Čím si to vysvetľujete?
Nie je to v ich kultúre. Týchto ľudí nie je jednoduché namotivovať. Ak sa s nimi budete rozprávať o zimných športoch, zarezonujú jedine krasokorčuľovanie a rýchlokorčuľovanie, v ktorých krajina zaznamenala pekné úspechy. Navyše, olympiáda nebude v Soule, ale v odľahlom Pjongčangu. Domáci ju vnímajú ako podujatie pre cudzincov, nie pre nich.
Foto: Archív Michala Dutka
Nestotožnili sa s ňou?
Vôbec. Je podľa nich drahá, rovnako aj ubytovanie v blízkosti športovísk. A keďže v tej oblasti bude aj obmedzená doprava, zdá sa im, že je zbytočné tam cestovať. A aj tak – vstupenky sa už takmer rozpredali.
To znie, akoby olympiádu vôbec nechceli.
Takto by som to nepovedal. Nikdy som nepočul, že by im olympiáda prekážala. Vnímajú ju ako niekoľkodňovú šou, po ktorej pôjde život ďalej.
Olympijské hry zväčša vybičujú akési národné povedomie. Miestne vlajky svietia takmer v každom okne, hymnu spievajú aj ľudia, ktorí tak celý život nerobili. Kórejčania nie sú takí?
Aj oni sú hrdí na svoju krajinu. Panuje u nich presvedčenie, že práve oni sú tí najlepší. Opakujem, problém je , že im chýba tradícia v zimných športoch. Veď oni málo lyžujú. Hokejový tím pozliepali na poslednú chvíľu, je v ňom polovica naturalizovaných Kanaďanov.
Domnievate sa, že letné hry by ich nadchli viac?
Ak by boli v Soule, určite áno. Pjongčang je však zastrčený v horách, tri hodiny cesty od hlavného mesta. Viete, čo jediné vám napovie, že sa blíži olympiáda? Sú to dva medvede, maskoty Hier, ktoré vás privítajú na medzinárodnom letisku. Iné znamenie, žiaľ, v metropole Južnej Kórey nenájdete.
Keď zimné olympijské hry usporiadal Turín, ľudia prirodzene očakávali pre Talianov typické, mierne organizačné nedostatky, od Soči zasa megalomanské investície. Čo čakať od Hier v Pjongčangu?
Žiadne prehnané investície. Stavajú sa nové hotely, diaľnice a železničné trate pre jednoduchšiu dopravu. Nič z toho nezostane na ocot. Kórejčania sú veľkí pragmatici, na jednej strane si zlepšia infraštruktúru, na druhej zasa rozšíria kapacity lyžiarskeho strediska, do ktorého bude už o rok prúdiť výrazne viac rekreantov. Do úvahy neprichádza ani žiadne organizačné faux pas. Tunajší ľudia sú ako Japonci, všetko robia v predstihu. Sú pedantní a majú peniaze. Vôbec si nedokážem predstaviť, že by niečo mohli zanedbať.
Čo budete robiť počas tohto športového sviatku?
Zatiaľ to nie je isté, ale mal by som sa spolupodieľať na organizovaní Slovenského domu v Pjongčangu.
Ste športový fanúšik? Ktoré z podujatí si určite nenecháte ujsť?
Ak bude príležitosť, určite sa vyberiem na niektorý z hokejových zápasov. Je to náš národný šport. Držím palce Miroslavovi Šatanovi. Dúfam, že z pozície generálneho manažéra poskladá kvalitný tím. Mám s ním aj jednu milú príhodu.
Rozprávajte…
V roku 2001 som bol na študijnom pobyte v Spojených štátoch. Vo Philadelphii som navštívil zápas proti Buffalu, za ktorý v tom čase Miro hrával. Po stretnutí sme dokonca prehodili aj pár slov, bol by som nesmierne rád, keby sme si to teraz, po sedemnástich rokoch, mohli zopakovať.
Foto: Archív Michala Dutka
Z vášho hlasu cítiť, že to bol veľký zážitok.
Samozrejme. Zobral ma aj do šatne medzi všetky veľké hviezdy. Mal som iba šestnásť, bolo to nezabudnuteľné.
Ako ste sa vôbec dostali do Južnej Kórey?
V Bratislave som študoval sinológiu, odkiaľ som sa dostal do čínskeho mesta Qingdao. Je to iba na skok od kórejských hraníc. Zo Soulu mi následne v roku 2011 ponúkli niekoľkoročné vládne štipendium.
Čo tam robíte?
Najprv som popri štúdiu pracoval ako asistent veľvyslanca na slovenskej ambasáde. Po konci školy som sa cítil nevyužitý, zvažoval som, ako spropagovať svoju krajinu. A tak som začal piecť trdelníky.
Chutia rovnako ako tie zo Záhoria?
Sú ako zo Skalice, kde som sa ich učil piecť priamo v jej františkánskom kláštore. Aj moja prvá mašina, ktorú som si doviezol do Soulu, bola z dedinky Kopčany na Záhorí.
Ingrediencie, ktoré zoženiete v Ázii, sú však asi trošku iné.
Určite. Aj preto si myslím, že moje trdelníky chutia ešte o niečo lepšie ako na Slovensku. Musel som si ich odmakať. Veľa experimentovať, lebo maslo, kvasnice, múku, ale aj orechy a vanilkový cukor tu zoženiete v inej kvalite. Aj keď pomery prísad v ňom sedia, recept som ladil tak, aby chutil nám aj Kórejčanom.
Ako na túto cukrovinku reagujú vaši zákazníci?
Už to tu nie je žiadna novinka. Najprv ju mohli ochutnať na rôznych festivaloch, teraz vyhľadávajú aj náš obchod. Majú radi sladké. Predovšetkým ku káve.
Pýtajú sa pri tej príležitosti aj na pôvod trdelníka?
Spájajú si ho skôr s Budapešťou alebo Prahou. My tu však robíme osvetu, vysvetľujeme im, že táto sladkosť je zo Slovenska. Kórejčania v poslednom období veľa cestujú, východná Európa je pre nich vychytená destinácia. Možno aj preto majú zažité, že trdelník je český. Veď v Prahe si ho dnes môžete kúpiť na každom kroku.
Vedia vôbec niečo o Slovensku?
Tak, ako veľa Slovákov si pletie severnú a južnú Kóreu, oni si našu krajinu mýlia so Slovinskom. Zorientujú sa až vtedy, keď im poviete Československo. Väčšina vôbec netuší, že sme sa v roku 1993 rozdelili.
Foto: Archív Michala Dutka
Na čo ste si museli najviac zvykať?
Na tempo. Život je tu veľmi rýchly a rušný. Málokedy sa stane, že by tu človek nemal čo robiť. Núti ho k tomu aj prostredie, v ktorom žije. Ich napoužívanejšou frázou je "pali-pali”, čo znamená rýchlo-rýchlo. Hovoria to neustále. A potom, samozrejme, je to aj ich kuchyňa. Je mimoriadne fermentovaná a pre našinca aj smradľavá. No zvyknúť sa na to dá (smiech). A ešte tu je jedna vec, s ktorou som mal problém.
Aká?
Je to ich úcta k starším. Tí, ktorí majú viac rokov, neraz je rozdiel iba jeden rok, doslova zneužívajú svoje postavenie. A čím viac som sa koreanizoval, tým viac si dovolili. Povedali si, že som tu už dosť dlho na to, aby som poslúchal. Potom dochádza k situáciám, keď vás nútia, aby ste im podržali dvere, naliali im, aby si oni sadli prví. Vynucujú si to agresívnym spôsobom.
Tak ako to kedysi u nás bývalo na vojenskej službe?
To ste vystihli veľmi dobre. Presne tak to tu funguje. Hraničí to so šikanou.
Ak by ste mali poradiť slovenským fanúšikom, ktorí sa chystajú do Pjongčangu, jedno zlaté pravidlo – ktoré by to bolo?
Aby sa naučili aspoň jednu vetu po kórejsky. Najlepšie pozdrav "annyeong-haseyo“, čo znamená ahoj. Kórejčania sú bojazliví, tobôž, ak na nich prehovoríte po anglicky. Stačí však malá snaha, jedno ich slovíčko a ľady sa prelomia. Potom už môžete pomaly prepnúť aj na angličtinu a oni vás budú počúvať.
Ktoré z miestnych jedál a nápojov by mali Slováci v Pjongčangu vyskúšať?
Pozor, ide zväčša o mimoriadne štipľavé jedlá. Aj preto podávajú k jednému hlavnému chodu veľa ďalších mištičiek, ktorými ho zajedajú. Preto by som im odporučil skôr nepikantné kórejské barbecue, sú to rôzne druhy marinovaného hovädzeho mäsa, ku ktorým sa servíruje polievka kimči. Tá je už však štipľavá. Ochutnať by mali aj miestnu ryžovú pálenku, ktorá nám Slovákom chutí ako zriedená vodka. Je to ich národný nápoj, pije ho každý.
Čomu by sa mali turisti počas olympiády rozhodne vyhnúť?
Cudzincom prepáčia veľa vecí, chápu totiž, že ich kultúra je iná. Ak by som im mal poradiť, nemali by si sami nalievať alkohol. Má to urobiť niekto iný a to obomi rukami. Aj jeho konzumácia má svoje pravidlá. Vždy sa treba otočiť chrbtom k spoločnosti, popíjanie pred ostatnými sa považuje za mimoriadne neslušné. Nepotriasajú si tiež rukami, hlboko sa uklonia. Ak im predsa len nastavíte svoju pravú ruku, podopierajte si ju ľavou. Je to tradičný symbol bezpečnosti. Naznačíte tak, že nedržíte žiadnu zbraň.
Ako často sa vraciate na Slovensko?
Teraz som bol doma pár mesiacov. Povedal som si, že sa budem vracať častejšie. Kórea, to je iná kultúra, na Slovensku sa mi lepšie dobíjajú baterky. Na Áziu dopustiť nedám, ale pauza, akú som si doprial práve teraz, nezaškodí.
V zahraničí trávite dlhý čas. Čo vám pri návrate domov najviac prekáža?
Obrovská závisť. Ľudia namiesto toho, aby sa tešili z úspechu druhého, nedoprajú. Neplatí to jedine o športe, z dobrých výsledkov slovenských športovcov sa dokážeme tešiť. Škoda, že to nie je tak všade.
A čo vám chýba najviac v Soule?
Ak sa pokúsim vyhnúť odpovedi, že rodina a priatelia, tak potom tavený syr a paštéta. Aj dobrá napolitánka, ktorú tam nemajú, vždy poteší.