Formu načasovala skvele, stala sa prvou biatlonistkou, ktorá pod piatimi kruhmi získala tri zlaté medaily. Zo štyroch individuálnych disciplín.
Päť výstrelov vedľa
V prvej – rýchlostných pretekoch – jej najcennejší kov vzala na slovenskú veľkú radosť Anastasia Kuzminová. Daria skončila deviata, o lepšie umiestnenie pripravil vynikajúcu bežkyňu nepresný prvý výstrel. Pred druhým trochu vyčkávala, no potom sklopila všetky terče – a v ďalších pretekoch nedala konkurencii nijakú šancu. Aj vďaka presnej streľbe, ktorá ju v predchádzajúcich rokoch neraz pripravila o popredné umiestnenia. Dnes sa schuti zasmeje, keď jej médiá pripomenú, ako na pretekoch Svetového pohára v Oberhofe v sezóne 2008/2009 postojačky netrafila ani jeden z piatich terčov. V súťažnom napätí sa pomýlila, mala ešte raz strieľať poležiačky na terče, ktoré majú menší priemer.
„Veľmi som sa hanbila. Pred sebou, pred trénermi i divákmi,“ reagovala na nepríjemnú kuriozitu.
Keď začínala s biatlonom, so streľbou sa veľmi neráčila. „Neviem, čo na to povedať, robí mi problémy. To však nie je dôvod, aby som vešala nos,“ vravela rodáčka z Minska. Keď mala štyri roky, rodičia sa presťahovali do mesta Ňagaň v Chanty-Mansijskom regióne v západnej Sibíri. Mama sa stala hlavnou architektou mesta, rovnaké povolanie má aj otec, architektúre sa upísal aj brat.
„Možno som nejaké vlohy na túto profesiu zdedila aj ja, no po skončení kariéry by som sa rada venovala dizajnérstvu,“ vyjadrila sa pre médiá. K podpisu prikresľuje aj slniečko. „Pre mňa je motiváciou každý nový deň,“ pripomína.
Moja vlasť je Bielorusko
To však zatiaľ nie je aktuálne, prednosť má biatlon. Priznáva, že je odchovankyňou ruskej biatlonovej školy. Keď v Ňagani v roku 1998 založili biatlonový oddiel, prihlásila sa trénerovi Albertovi Musinovi medzi prvými. Dovtedy skúšala tanec, basketbal i beh na lyžiach. V roku 2003 získala prvú medailu na medzinárodnej scéne: striebro v miešanej štafete Ruska na Európskych olympijských dňoch mládeže. V ďalšom roku prijala ponuku z bieloruského biatlonového zväzu. Po pol roku dostala bieloruské občianstvo, začala reprezentovať krajinu, v ktorej sa narodila.
„Mala som aj iné ponuky, najmä z Ruska, ale nad nimi som neuvažovala. Bielorusko považujem za svoju vlasť, som patriotka,“ zdôraznila.
Vlajku ponesie na záver
Keď k ženskej reprezentácii prišiel nemecký tréner Klaus Siebert, strieborný zo ZOH 1980, Daria jeho príchod privítala. „Pozrite sa, ako sa pod jeho vedením zlepšila čínska reprezentácia. Či pomôže aj našej, netuším, no viem jedno presne: som pripravená trénovať tak, aby ma nemuselo zaujímať, kde sa na štadióne nachádza trestné kolo.“
Hneď to nešlo, ale v každej sezóne sa zlepšovala. Dozrievala, napredovala – a v Soči zažíva svoje hviezdne chvíle. Na otváracom ceremoniáli nechcela niesť vlajku, aby sa nerozptyľovala.
„Radšej si ju vezmem v cieľovej rovinke od divákov, keď budem finišovať prvá,“ ospravedlnila sa. Nehovorila do vetra, na záverečnom ceremoniáli ju táto pocta čaká. „Od detstva som túžila stať sa olympijskou víťazkou. Sny sa plnia, som trojnásobnou,“ citovali Dariu agentúry po jej zlatom hetriku. Vzápätí sa stala Hrdinkou Bieloruska. Najvyššie štátne vyznamenanie jej udelil prezident Alexander Lukašenko.
Spolupráca s Klausom Siebertom priniesla zlaté hrozienka. „Pri dekorovaní Darii som prežíval najšťastnejšie chvíle v trénerskej kariére. Má neuveriteľnú schopnosť učiť sa na vlastných chybách. Po každom neúspechu je silnejšia,“ zdôraznil. Ako vidno – po úspechu ešte viac.