Väčšinu tvoria ruskí študenti, ktorí si túto šancu vážia. Tak ako Jekaterina zo Smolenska. „Záujemcov o túto pozíciu bolo oveľa viac, ako voľných miest. V priebehu dvoch rokov som absolvovala niekoľko skúšok, kým ma vybrali,“ vysvetľovala perfektnou angličtinou, ktorá je u ruských dobrovoľníkov skôr vzácnosťou.
Dobrovoľníci pricestovali do dejiska hier na vlastné náklady, pracujú bez nároku na odmenu, za stravu a ubytovanie. Hoci ani to vždy neplatí. „V utorok nám nedali obed. Bol som pripravený z tejto krajiny ujsť,“ posťažoval sa v bostonských novinách Američan Glen Gardner.
Ďalší z dobrovoľníkov opísal spartanské podmienky, v akých žije. Časť z nich totiž zakotvila v ubytovniach, ktoré nestihli dokončiť. „Vaňa je umiestnená dosť bizarne v strede kúpeľne a záves je len na jednej strane, takže po osprchovaní je všade plno vody.“
Jeden z členov modrej armády otvorene priznal, že väčšina dobrovoľníkov nemá čo robiť. Z obáv reakcie svojich šéfov však odmietol prezradiť svoje meno. „Posadím sa na stoličku, vyhrniem si rukávy a opaľujem sa. Mám strážiť šatne športovcov, aby tam nikto nevošiel. Ale veď ani nemá ako, toto je zóna, kam sa dostanú len pretekári.“
Emotívny dobrovoľnícky príbeh sa zasa odohral tento týždeň v zákulisí ľadového paláca Boľšoj. Oksana, prekladateľka angličtiny a slovenčiny z Petrohradskej univerzity, ronila v tréningovej hale krokodílie slzy. „Len som si fotila telefónom slovenských hokejistom, povedali, že to nie je dovolené. Vraj sa mám pobaliť a odísť domov. Ani toto oblečenie si nemôžem nechať,“ smútila. „Nerob tu škandál, všetko bude v poriadku,“ upokojovala ju nadriadená. Včera sme ju v hokejovej hale nezahliadli…