Charakter turnaja je podľa neho taký, že dôležitejšie zápasy, ktoré rozhodnú o úspechu, či neúspechu iba prídu. „Američania hrali ako nadopovaní. Nič sa však nedeje. Našim chlapcom napriek tejto prehre verím, že ešte môžu prehovoriť do hry o medaily. A tipujem, že domov si ponesú bronz,“ hovorí Dymo.
Už niekoľko rokov sa počas olympijských hier či šampionátov v hokeji mení na fanúšika na plný úväzok. Píšťalku a výpravku, teda povestnú výpravcovskú „placačku“, nechá na stanici, vyzlečie modrú rovnošatu a oblečie si hokejový dres. A sadá si pred televízor, aby mohol povzbudzovať slovenských športovcov.
Aj na zimnú olympiádu v Soči si tento päťdesiatnik u svojho zamestnávateľa zariadil veci tak, aby sa naplno venoval olympijskému zápoleniu. Prvé dni si z kolegami v práci vymenil pracovné smeny, druhú časť olympiády, od začiatku hokejového turnaja, už čerpá dovolenku. Brezničan, žijúci po rozvode sám, mal k športu blízko odmalička.
„V mladosti som hrával futbal, v jednom západe počas vojenčiny som si za Tábor zahral aj druhú českú národnú ligu. Obľubujem však viaceré športy, nielen futbal. Mojou srdcovkou je však hokej. Keď sa hrajú majstrovstvá sveta, všetky zápasy sledujem pred telkou. Výnimočná je však pre mňa aj olympiáda. Na nej si okrem hokeja rád pozriem aj ostatné športy. Obzvlášť sa teším na tie, kde štartujú aj naši reprezentanti,“ hovorí.
Zanietený fanúšik sa nevedel dočkať ani zapálenia olympijského ohňa v Soči. Od slávnostného otvorenia hier trávi hodiny pred televízorom. Niektoré prenosy pozerá u priateľky v Stožku pri Detve, niektoré – ak je možnosť, zasa v reštaurácii. Najčastejšie však televízor hypnotizuje očami vo svojom byte. Vtedy mu robí spoločnosť štvornohá priateľka – fenka Chelsea, pomenovaná po slávnom anglickom futbalovom klube.
„Aj keď som pri televízore len so psíkom, nie je u nás ticho. Oblečiem si slovenský dres, na Chelseu natiahnem tričko so slovenskou trikolórou a povzbudzujeme. Počuť ma je určite aj v okolí. Emócie v sebe nedusím,“ smeje sa. Športovo vyzerá aj prostredie Dymovho bytu v Brezničke. Na stene za kreslom, ktorom sedí, visí slovenský šál. Susednú spálňu zasa zdobí veľká slovenská vlajka a hokejové dresy.
Veľkého športového fanúšika potešila hneď zlatá medaila biatlonistky Nasti Kuzminovej. Tešil sa s z nej ako malý chlapec. Dymo verí, že táto medaila nie je jediná, ktorú Nasťa v Soči získa.
„Cítim, že súťaže v biatlone nám ešte prinesú radosť,“ zdôrazňuje. Na proroka sa zahral aj v prípade hokejového turnaja, do ktorého vstúpili naši reprezentanti v zápase s USA. „Našim chlapcom verím. Tipujem, že v tomto zápase vyhrajú 3:2,“ povedal niekoľko hodín pred prvým buly. Tip mu tentoraz nevyšiel…
Na Demitrovej škole sa žiaci neučili
Piatou vyučovacou hodinou sa na Základnej škole Pavla Demitru v Dubnici nad Váhom skončilo vyučovanie. Žiaci sa však nehrnuli domov, zostali v škole, aby spoločne so svojimi učiteľmi sledovali prenos z olympiády a na diaľku podporovali slovenských hokejistov. V reprezentácii sú aj bývalí žiaci tejto školy, na ktorú chodil legendárny Demitra.
Na zápas proti USA sa škola pripravovala niekoľko dní. Školský rozhlas pozýval žiakov, aby prišli povzbudzovať, a kto môže, nech príde v reprezentačných dresoch, s vlajkami aj trúbami. Atmosféra musí byť ako v aréne.
„Sme športová škola, nesieme meno Pavla Demitru, takže olympiádu sledujeme. Pavol Demitra zažiaril na predchádzajúcej olympiáde, teraz hrajú v Soči ďalší naši bývalí žiaci, Tomáš Tatar a Ivan Baranka. Dúfame, že hokejisti nadviažu na úspech Kuzminovej. Škoda, že ďalšie zápasy sú cez víkend a potom sú prázdniny. Ale ak sa slovenským hokejistom bude dariť, verím, že žiaci prídu do školy aj cez prázdniny a budú povzbudzovať,“ povedal Ferdinand Brunovský, riaditeľ ZŠ a MŠ Pavla Demitru v Dubnici nad Váhom.
Na konci širokej školskej chodby na prvom poschodí je už od pondelka televízor s veľkou obrazovkou. Na chodbe sú spustené žalúzie, aby sa televízny program dal lepšie sledovať. Stále tu bežia prenosy zo Soči. Oproti obrazovke sú lavice, kde si môžu žiaci sadnúť a pozerať olympijské zápolenie. Sú medzi nimi chlapci aj dievčatá. Skupinka ôsmačiek tvrdí, že sa o hokeji bavia častejšie, ako chalani.
„Doteraz sme sledovali hlavne snoubording, teraz budeme hokej. Hokej máme najradšej, určite vyhráme,“ povedala ôsmačka Paulína Magdádiová. „Lepšie sa to pozerá tu, ako doma, je to väčšie a je tu lepšia atmosféra. Náš obľúbený hokejista je Tomáš Tatar, bývalý žiak tejto školy,“ dodala jej spolužiačka Michaela Kuchárová.
Pre siedmaka Milana Marchalína je najobľúbenejším hráčom Chára, aj preto, že je kapitán a je dobrý. „Verím tomu, že naši hokejisti na olympiáde prekvapia, v dobrom. Viac trénujú, dlho sa na to pripravujú, určite dobre zahrajú,“ predpokladá.
Jeden z chlapcov si sadá do hľadiska v tričku s americkou vlajkou. Zrejme pozabudol, proti komu Slovensko v úvodnom zápase nastupuje. Prezliekol si ho ešte skôr, než sa začal zápas.
Spoločné pozeranie hokejových zápasov má na tejto škole už tradíciu. Takto sledovali aj majstrovstvá sveta. Najviac ich chodievalo večer, pretože nemuseli byť doma. Museli však priniesť lístok od rodičov, že s tým súhlasia.
„Keby boli olympijské hokejové zápasy večer o pol ôsmej, som presvedčený, že je tu celá škola do poslednej nohy. Deti sa na to tešia, hovoria o tom na vyučovacích hodinách, žijeme športom. Sú tam naši bývalí žiaci, na ktorých sa tešíme, dúfame, že prídu k nám na besedu a porozprávajú žiakom priame zážitky z olympijských hier,“ vraví Ferdinand Brunovský.
Vo štvrtok sa rozchádzali potichu. Unavení z povzbudzovania, rozčarovaní výsledkom.