Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Posolstvá ceremoniálov. Sabovčíkovo znie: Svetlo je v každom z nás

Šport je divadlo bez scenára. S výnimkou predaných zápasov a olympijských ceremoniálov. K ich libretám sa však nedostanete skôr, ako sa dvihne opona.

08.02.2014 15:00
ZOH 1924 Foto:
Curleri s metlami na slávnostnom otvorení ZOH 1924.
debata

K tým prvým ani keď spadne. Embargo na scenáre slávností piatich kruhov však má svoj koniec a po ohňostroji na záver ich tvorcov aj aktérov spravidla čaká sláva. Veď čoraz viac sú nimi hviezdy šoubiznisu.

Ak najslávnejšie z antických hier, ich výkvet, ako básnil Pindaros, prežili svoju smrť, tak vďaka tomu, že ich spasiteľ po pol druha tisícročí len neoprášil, ale dal im šat i ducha novej doby a poslal z Peloponézu do sveta. Aj s výbavou v podobe prísnej liturgie ceremoniálov. Francúzsky barón Pierre de Coubertin ju s dôslednosťou vášnivého pedagóga zdokonaľoval bezmála do konca svojho života.

Vzhľadom na jasné noty vzniká otázka, načo tie tajnosti so scenármi. Nuž, ceremoniály tiež prechádzajú vývojom, už zďaleka nie sú iba skladbou povinných obradov, vďaka televíznym kamerám sa stali výkladnou skriňou olympiád, majú vyššiu sledovanosť než najatraktívnejšie športové súťaže… A okrem toho: čo je tajné, zvyšuje zvedavosť a nabaľuje čaro.

U Hitlera koniec plnej poľnej

Zimné hry sú mladší brat letných. Aj ony však už dospeli do kmeťského veku. Práve oslavujú deväťdesiatku.

Premiéra v Chamonix 1924 prebiehala pod hlavičkou Medzinárodný týždeň zimných športov a olympijská vrchnosť ju za 1.¤zimné olympijské hry vyhlásila až dodatočne, o 15 mesiacov. Na otvárací ceremoniál prišlo iba 287 divákov – oproti 258 športovcom boli v nepostrehnuteľnej prevahe. Mnohí z desiatich tisícok obyvateľov horského strediska pod Mont Blancom im však zakývali z chodníkov či z okien, keď v predvečer posledného januárového víkendu mašírovali ulicami v usporiadaných šíkoch za vlajkami svojich krajín na mamutie klzisko na konci mesta. Každý aj s náčiním: s lyžami, korčuľami, hokejkami alebo – curleri – s metlami. Dokonca aj bobisti ťahali za sebou svoje „stroje“. Pravda, okrem tých, čo už na tréningoch havarovali a obviazaní ležali v posteli.

Defilírka mestom a nástup na otvorenie v plnej poľnej bol sprvu na zimných hrách bežný jav. Až kým v roku 1936 neprišiel rad na nemecký Garmisch-Partenkirchen. Tam výpravy dostali pokyn prísť len v oficiálnom oblečení, bez športových potrieb. V plnej zbroji nastúpili iba vojaci wehrmachtu na prehliadku pred nádražím, keď špeciálny vládny vlak z Mníchova doviezol führera Adolfa Hitlera. Šesťtisíc ich ozbrojených kolegov strážilo olympijskú arénu – lyžiarsky areál a dvetisíc junákov Hitlerjugend tvorilo špalier svojmu vodcovi. Wehrmacht dodal aj kapelu, ktorá na záver zahrala Andante z piatej symfónie Ludwiga van Beethovena.

Ignoranti z Bieleho domu

Prvou hlavou hostiteľského štátu, ktorá otvárala zimné hry, nebol ríšsky kancelár Hitler, ale švajčiarsky prezident Edmund Schulthess. V doznievajúcej fujavici, ktorá takmer o hodinu posunula začiatok úvodného ceremoniálu ZOH 1928. Po nej však do Álp dorazil, naopak, föhn a Sankt Moritz oľutoval, že v snahe predĺžiť hotelierom sezónu určil začiatok hier až na 11. februára. Vo štvrtý deň za päť hodín skočila ortuť v teplomere z troch na 25 stupňov, v piaty 18 hodín lialo ako z krhly, olympiádu museli na deň prerušiť a najdlhšia rýchlokorčuliarska disciplína ostala nadobro bez víťaza.

Tradícia otvárania hier hlavou štátu je rovnako stará ako novoveké olympiády. V Aténach na veľkonočný pondelok 1896 ju založil grécky kráľ Juraj I., keď patetickým hlasom oznámil: „Vyhlasujem Hry prvej olympiády nového veku za otvorené.“

Na ZOH ju prvý v Lake Placid 1932 porušil americký prezident  Herbert Hoover. S radosťou ho zastúpil newyorský guvernér Franklin Roosevelt, ktorý práve rozbiehal úspešnú kampaň, aby sa stal jeho nástupcom – manželka Eleanor sa v rámci nej dokonca spustila v boboch dolu toboganom…

Potom až v Oslo 1952 nórsky kráľ Haakon¤VII., ale ten mal vážny dôvod: vášnivý športový fanúšik, ktorý si zamlada trúfol na lyžiach skákať aj z mostíka, bol práve v Londýne na pohrebe anglického panovníka Juraja¤VI. Spolu s ním aj jeho syn a neskorší následník Olaf¤V., inak jachtársky olympijský šampión 1928, takže posvätnú formulku prvý raz v histórii predniesla žena: princezná Ranghild, kráľova vnučka, mala vtedy iba 21 rokov.

Šéfovia Bieleho domu ešte dvakrát poslali na zimné olympiády vo vlastnej krajine náhradníkov v osobách viceprezidentov: Dwight Eisenhower v roku 1960 do Squaw Valley Richarda Nixona a James Carter o 20 rokov do Lake Placid Waltera Mondalea. Ignoráciu prerušil až George W. Bush v Salt Lake City 2002.

Aby to nadlho ostalo v pamäti, neotvoril olympiádu tradične z čestnej tribúny, ale premiestil sa medzi amerických olympionikov a navyše ako prvý a zatiaľ posledný politik si pred predpísanú formulku trúfol vložiť, že hry otvára „v mene hrdého, odhodlaného a vďačného národa“.

Prvý nenápadný oheň

Vráťme sa však ešte dozadu a dopovedzme, že zimné hry v bavorskom Ga-Pa 1936 sa predsa čímsi významne zapísali do histórie.

Po prvé: na svoju dobu úžasnou návštevnosťou – divácky rekord z amerického Lake Placid 1932 v sumárnom počte 78 310 prekonali jednou-jedinou súťažou, lebo len na skoky bolo zvedavých 106-tisíc ľudí! Celkový počet divákov podľa nemeckého historika Karla Adolfa Scherera, autora publikácie Sto rokov olympijských hier, dosiahol cifru 543 155.

A po druhé: v čaši v susedstve mostíka na tridsaťmetrovej veži premiérovo horel oheň. Jeho zapálenie nebolo súčasťou ceremoniálu a plameň nepochádzal z Olympie. Myšlienku ohňového posolstva z dejiska antických hier dotiahol nemecký profesor Carl Diem do reálnej podoby až o pár mesiacov neskôr ako generálny sekretár organizačného výboru letných OH v Berlíne, keď inicioval štafetu z Grécka do Nemecka (aj cez Československo). Diem však bol aj členom exekutívy organizačného výboru ZOH 1936, takže určite mal prsty aj v garmisch-partenkirchen­skom ohni.

Coubertin ho za nápad zapaľovania ohňa v Olympii a štafety do dejiska Hier označil za génia. Veď svetlo je nádej a teplo spája. Oheň sa stal symbolom prepojenia moderného olympizmu s antickým, potreby jednoty aj nádeje vo večnosť jeho myšlienok.

Dnes je oheň mágiou olympijských ceremoniálov. To však ani Coubertin, ani Diem nemohli predvídať, akokoľvek by sa snažili. Na to bolo treba odľahčené mozgy inej generácie a iných profesií.

Olympia severu je Morgedal

Zimné olympiády aj po druhej svetovej vojne istý čas bežkovali v inej stope ako letné. Hoci už pred ňou, vlastne od premiéry v Chamonix, tón udávali severania, do Škandinávie sa hry prvý raz dostali až v roku 1952. Organizovalo ich nórske Oslo, prvé aj posledné hlavné mesto, čo dodnes hostilo ZOH.

Nóri majú svoju Olympiu. Leží v provincii Telemark, ktorá dala meno lyžiam, viazaniu aj doskoku, a volá sa Morgedal. Je to vieska s pár sto obyvateľmi, ale narodil sa v nej severský pionier lyžovania Sondre Norheim. V jeho dome, dnes múzeu, symbolicky zapálili oheň zimných olympijských hier 1952 a do dvesto kilometrov vzdialenej metropoly ho dopravili na lyžiach. Posledným fakľonosičom bol vnuk slávneho polárnika Egil Nansen.

O osem rokov na tom istom mieste vzbĺkol oheň pre ZOH 1960 vo Squaw Valley (Norheim sa totiž v roku 1884 už skoro ako šesťdesiatnik presťahoval s rodinou do Ameriky) a napokon aj pre lillehammerské v roku 1994.

Medzi zimnými hrami 1952 a 1960 ešte jedny organizovali Taliani v Cortine d’Ampezzo ležiacej v údolí Dolomitov. Aj oni boli presvedčení, že majú svoju Olympiu, a oheň zapálili na Kapitole, najvyššom a najslávnejšom zo siedmich rímskych kopcov. Nevedno, či sa ktosi hore nenahneval a nerevanšoval za Teodóziove edikty z konca štvrtého storočia, ktoré poslali do záhuby antické hry, ale fakt je, že domáci rýchlokorčuliar Guido Caroli poctený za tretí štart na olympiáde rolou finišmana sa s pochodňou po pár krokoch na cortinskom klzisku vyváľal – za asistencie kamier RAI prenášajúcej signál do eurovíznej siete. Ešteže duchaprítomne ustrážil, aby oheň nezhasol. Vysvitlo, že si nevšimol drobný mikrofónový káblik, dôkaz novej éry, ktorý mu stál v ceste a ktosi ho zabudol skryť pod koberec. Otriasol sa, znova sa rozbehol a zavŕšil svoju rolu. Vzplanul oheň.

V réžii Walta Disneyho

Z ceremoniálov urobili divadlo Američania. Prvý raz vo Squaw Valley 1960. Za kandidatúrou neznámeho Údolia indiánskych žien s jednou lanovkou a dvoma vlekmi v nadmorskej výške takmer 1¤900 metrov stál newyorský advokát Alexander Cushing, ktorý za lacný groš skúpil pozemky. Šéf organizačného výboru Prentis Hale, ktorý bol doma v umeleckých kruhoch, veď istý čas stál aj na čele opery v San Franciscu, pozval v roku 1958 na obed Walta Disneyho a ponúkol mu funkciu, aká v predošlých organizačných štáboch pravdepodobne neexistovala – post umeleckého riaditeľa.

„Nevedel som, čo som sľúbil,“ priznal neskôr invenčný a ambiciózny umelec, ktorý funkciu poňal najširšie, ako sa dalo a zaangažoval aj elitu zo svojho štúdia v Burbanku. Squaw Valley, osada bez starostu, odpremiérovala nielen olympijskú dedinu (prvú v histórii ZOH), ale aj 36 snehobielych sôch športovcov, dve najväčšie ako strážcov symbolickej Veže národov s 30 stožiarmi pre vlajky zúčastnených krajín. Disneymu zvlášť záležalo na otváracom programe, v ktorom vystupovalo 5¤000 účinkujúcich, medzi nimi 1 285 hudobníkov a 2 645 členov zboru z 52 kalifornských a nevadských stredných škôl. Prvý raz vôbec ho priamo snímala americká televízia – navyše prvý raz za prenosové práva zaplatila, aj keď z dnešného pohľadu smiešnych 50-tisíc dolárov.

Veľa nechýbalo a z prenosu by nič nebolo, v Squaw Valley od rána vyčíňala fujavica. Veď ma nebudú vidieť, bál sa zbormajster Charles Hirt. V pravú chvíľu sa však nebo otvorilo a zasvietilo slnko. „Bol to zázrak,“ tvrdí Hirt. Zaznelo osem delostreleckých sálv, po jednej na počesť každých z doterajších hier, a v ústrety oblohe vyletelo dvetisíc holubov. Tá sa vzápätí zatvorila a fujavica pokračovala…

Oheň nedobehol – doletel

Disney dvihol latku, následníci mali čo robiť, aby ho tromfli.

V Grenobli 1968 finišmanovi štafety, svetovému krasokorčuliarskemu šampiónovi Alainovi Calmatovi, pripli na hruď mikrofón a búšenie jeho srdca pred zapálením ohňa okrem 65-tisíc divákov na ploche bývalého letiska počúval v priamom prenose celý svet. Vyštudovaného lekára onedlho pozvali do tímu, ktorý robil prvé transplantácie srdca vo Francúzsku a o 16 rokov neskôr zasadol do kresla ministra mládeže a športu.

Pred ďalšou zimnou olympiádou vo Francúzsku, albertvillskou v roku 1992, si organizátori doviezli oheň z Grécka na palube Concordu. V pamäti však ostala najmä tým, že na nej prvý a posledný raz zapálila oheň legenda z nezimného športu, dnešný šéf európskeho futbalu Michel Platini – aj s malým Savojčanom Francoisom Grangem.

Nóri na lillehammerskej olympiáde 1994 však prišli s čímsi, čo asi nejde prekonať: oheň nedobehol, ale doletel. Pôvodne mal s fakľou zapálenou v Morgendale skočiť z mostíka Ole Gunnar Fidjestøl, majster sveta 1988 v letoch na lyžiach, ale na prvej generálke padol a skončil v nemocnici. Zastúpil ho náhradník – Stein Gruben. Na konci unikátneho finišu pochodne však bol korunný princ Haakon.

V hlavnej role bol náš atašé

Zimné hry 1984 hostilo Sarajevo, hoci prihlášku na ne vypísali aj Vysoké Tatry – nepodali ju, lebo vtedajšia moc kandidatúru na poslednú chvíľu zatrhla. Na ich otváracom ceremoniáli nás nepriamo zastupovala krasokorčuliarka Sanda Dubravčičová, v tom čase zverenka trénerskej legendy Hildy Múdrej, ktorá dvanásť rokov predtým v Sappore priviedla Ondreja Nepelu k zlatej medaile. Vtedy ešte nerozhašterená Juhoslávia ju poverila zapáliť olympijský oheň.

Múdra sa istý čas najmä radami k povinným cvikom podieľala aj na napredovaní Jozefa Sabovčíka, ktorý v Sarajeve získal olympijský bronz. Zverenec Agnesy Búřilovej k nemu neskôr pridal dva tituly majstra Európy a historicky prvý, hoci oficiálne neuznaný, štvoritý skok. Potom už jazdil len v zámorí.

Pred zimnou olympiádou 2002 v Salt Lake City si naňho spomenul Slovenský olympijský výbor a poveril ho rolou atašé. Ukázalo sa, že nie jediný. Oslovila ho aj Sarah Kawaharová, pravá ruka hollywoodskeho producenta Dona Mischera, ktorému utahskí organizátori zverili réžiu otváracieho ceremoniálu.

Jeho motto znelo Zažni v sebe plameň. Sabovčíkovi ponúkli úlohu Ohňa, v podstate hlavnú rolu. Pomáhal tínedžerovi, ktorý s lampášom hľadal svetlo. „Odmietli by ste?“ zasmial sa „Jumping Joe“, ako mu v zámorí hovoria.

Vyšiel na scénu s ohnivou hrivou, skočil trojitého lutza, salto, odpálil pár raketiek z korčúľ a rozpálil srdcia divákov v aréne aj pri obrazovkách. Hlavne však vyslal posolstvo – svetlo je v tebe, v každom z nás.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #otvárací ceremoniál #Soči 2014