„Od pondelka sedíme doma na zadku, kým všetci súperi jazdia, lebo my nemáme ani dráhu, ani peniaze,“ hnevá sa Ľubomír Mick, ktorý pred 12 rokmi v Salt Lake City v dvojici s Walterom Marxom vyjazdil deviate miesto, spolu s rovnakým Márie Jasenčákovej v Lake Placid 1980 najlepšie v histórii slovenského sánkovania.
Šesť sánkárov v olympijskej výprave bolo len raz, pred ôsmimi rokmi v Turíne, dve dvojice ešte nikdy. To vďaka tomu, že šéftrénerom je bývalý úspešný „dvojkár“?
Dvojsedadlové sane sú mi prirodzene bližšie, čosi som v nich s Walterom Marxom odjazdil a nejaké zhotovil. Aj tri dnešné najlepšie dvojky sa spúšťajú na mojich saniach. Ale vyjazdenie miesteniek do Soči bola najmä zásluha ich posádok.
Dve v dvojkách, podľa predbežného zoznamu, budú mať okrem nás iba krajiny s umelou dráhou.
Slovensko je v sánkovaní na špici z krajín, ktoré ju nemajú, a na to sme hrdí.
Doma ostane dvojica, ktorá na minulej olympiáde dosiahla najlepší slovenský výsledok: Ján Harniš a Branislav Regec, jedenásti vo Vancouvri. Nepadlo vám zaťažko uprednostiť ich mladších súperov?
Už v lete sme sa dohodli, že podmienky budú pre všetkých rovnaké. Mladí to mali ešte ťažšie: vlani sa dosť intenzívne venovali škole. Harniš s Regecom prišli o olympiádu veľkou chybou v závere jazdy v novembrovom Svetovom pohári vo Winterbergu, ktorú nedokončili a stratili body. Najvyrovnanejšie jazdila najmladšia, kysucká dvojica Marián Zemaník a Jozef Petrulák – potvrdila to aj jedenástym miestom v premiére na majstrovstvách Európy. Prispôsobili sme im sane, pekáč aj šíny. Ich polohu a pokoj počas jazdy chvália aj Rakúšania Lingerovci, ktorí budú v Soči obhajovať zlato z Vancouvru. Majú veľký potenciál, Marián je výborný jazdec, ktorý počúva rady a premýšľa, Jozef nemá ešte ani dvadsať, vekom je stále junior.
Vekový priemer šestice je 23 rokov, a to ho ešte „kazí“ 32-ročný Jozef Ninis, pre ktorého bude sočská olympiáda už tretia, mimochodom, ďalší Čadčan.
Jožko dlhodobo nemá doma konkurenta, čo je na škodu. Na Kysuciach, v Helcmanovciach aj v Tatrách sa snažíme podchytávať školákov, ale keďže nemáme umelú dráhu a zväzu chýbajú peniaze, talenty je ťažké udržať. Nekončia predčasne so športom preto, že nemajú výsledky alebo sú zranení, ale z existenčných dôvodov – v istej chvíli zistia, že sa musia postarať o svoje živobytie.
Ako sú na tom olympionici?
Aj tým vŕta v hlave, čo bude po sezóne. Či im nepovedia: Vydržte, v lete si niekde zarobte a na jeseň uvidíme. Aj mne sa končí vo februári zmluva. Pánbohzaplať, tentoraz som ju kvôli olympiáde mal na 18 mesiacov v kuse, predtým však len na šesť-osem mesiacov z dvanástich. Problémy sú však aj s financovaním záverečnej prípravy na olympiádu – od pondelka sedíme doma na zadku, kým všetci súperi jazdia.
Prečo?
Lebo si ju už nemôžeme dovoliť. Náklady na všetko od ubytovania cez prenájom dráh po prevoz saní každý rok rastú možno aj o 30 percent, kým štátna podpora sa kráti a reálne je čoraz nižšia. Záujem slovenských politikov pomôcť športu je mizerný a zohnať sponzorov ťažké, skoro nemožné. Len po kamarátskej linke a v drobných sumách. Hoci sme obmedzili regeneráciu a vstup do fitnescentier v cudzine vybavovali cez známych zdarma, zväz si koncom vlaňajška musel požičať peniaze od svetovej federácie, aby preklenul obdobie, kým prišli z ministerstva prvé financie na tento rok.
Sánkovanie je ešte drahší šport ako bol pred desaťročím?
Sánkovanie je úplne iný šport ako bol pred štyrmi rokmi. Olympijská dráha v Soči je diaľnica, dlhá trať, ktorá nie je technicky supernáročná, ale na ktorej napravenie aj malej chyby stojí veľa času. Na technicky ťažkých dráhach, ako sú v Sigulde či v Königsee, sa rozdiely minimalizujú, kým v Soči bude rozhodovať materiál aerodynamického typu, technická vyšperkovanosť saní, maličkosti za veľa peňazí. Pár šín (sklzníc), kus železa v hodnote 400 eur, dostanete za 1000, ale aj za 6000 eur. V Rakúsku mi ich ponúkli za tisíc, ale v prípade, že kúpim 50 párov, inak za štyri až šesť-tisíc. Materiály sa menia, obrábanie kovov sa dnes deje na počítači, špičkové produkty sú na mieru a vyžadujú si mesiace testovaní a skúšania. To si môžu dovoliť len veľmoci a niektoré z nich tiež len vo štvorročí, keď hostia olympiádu. Rusi pred sočskými Hrami posťahovali a zaplatili najlepších odborníkov: hlavným koučom zbornej sa stal Talian Walter Plaikner, olympijský šampión 1972, za technika saní angažovali najlepšieho amerického experta a o kondíciu reprezentantov sa stará špičkový nemecký fachman. Okrem toho v rozpore s predpismi, podobne ako niektorí predošlí hostitelia Hier, umožňujú zakázané tréningy v olympijskom tobogane nielen vlastným, ale aj niektorým zahraničným pretekárom.
Aké sú za týchto okolností naše šance v Soči?
Hoci situácia slovenského sánkovania vyzerá zúfalo, všetci, čo v ňom pôsobíme, venujeme sa mu so zanietením a máme z toho radosť. Najzaujímavejšia by mohla byť štafeta, ktorá zažije olympijskú premiéru – v jej debute sa predstaví len dvanásť miešaných štvoríc. Som rád, že naša štafeta v generálke na európskom šampionáte skončila piata. Klasické disciplíny môžu byť pre divákov nudné, lebo malé chyby na tamojšej trati postrehnú len odborníci, štafety ich však určite zaujmú. Troje saní, v nich štyria pretekári, z ktorých každý môže chybiť, aj tak triviálne ako Česi na ME, že finálna dvojka netrafí na dosku, ktorá v cieli zastavuje čas, to by mohla byť sánkárska atrakcia.
Slovenský poltucet
Muži: Jozef Ninis (32 r.), tretí štart na ZOH (2006: 22. miesto, 2010: 24), téner Ľubomír Mick, ženy: Viera Gbúrová (22), tréner Mick, dvojice: Marián Zemaník (21) – Jozef Petrulák (19), tréner Walter Marx ml., Marek Solčanský (21) – Karol Stuchlák (23), tréner Mick, všetci piati debutanti na ZOH.