Keď hráči z Európy, ktorí odchádzali do dejiska z Bratislavy, dostávali orefrénované otázky o medaile, niektorí si radšej pomyselne zahryzli do jazyka. V predchádzajúcich rokoch sa ich napočúvali dosýta, niektorí chytali na ne alergiu. Namiesto o hry medailu sa zachraňovali.
A ajhľa! Zrazu majú staronový motív ako hrom.
Medailový.
Hokejisti sa zvyknú pred zápasmi rozohriať futbalovým báčkom. Ak by si Slováci vo voľnom čase zahrali na malom ihrisku na dve bránky (čo tiež zvyknú), mohli by nastúpiť medailisti proti čakateľom na kov. Dvanásti proti jedenástim (ak by nenastúpil zranený Ľuboš Bartečko, tak by to bolo akurát).
„Vždy som túžil vyhrať niečo veľké,“ hovoril natešený Miroslav Šatan po striebre z Petrohradu v roku 2000. A keď mu o dva roky na hrudi viselo zlato z Göteborgu, s uvoľneným úsmevom vyslovil želanie: „Dúfam, že to nie je môj posledný úspech.“ Nebol – vlani v júni dvíhal nad hlavu Stanleyho pohár. Podobne ako z tohto tímu Martin Cibák a Tomáš Kopecký. Im osud doprial opačné garde: prsteň za prvenstvo v najprestížnejšej hokejovej súťaži majú skôr ako medailu.
Už je na dosah, ale stále vysoko.
Foto: SITA, AP
Čo to značí? Pripomeňme si svetový šampionát v Helsinkách 2003. Slováci síce zlato neobhájili, ale ani v zápase o bronz proti Česku, najväčšeiemu rivalovi, ich motivácia neklesla ani o dych. S reprezentáciou sa vtedy lúčil Róbert Švehla, dlhoročný pilier obrany. Mužstvo si povedalo, že urobí všetko pre to, aby mal skúsený obranca na posledný šampionát bronzovú spomienku.
Mal.
Záver zápasu ponúkol tiež príťažlivú symboliku. Švehla sa vrhol v posledných sekundách do súperovej strely – a o niekoľko minút, ešte v štucniach a prepotenom tričku vyšiel do mixzóny a pred médiami poďakoval celému tímu za obetavosť.
Pár minút predtým strelil rozhodujúci gól na 4:2 útočník Pavol Demitra. Rozhýbal brankára Vokouna a lišiacky mu zasunul puk pomedzi nohy. Do Helsínk prišiel o niečo neskôr, hral s nalomeným prstom. Pri odchode z hotelovej haly sa mu medaila hompáľala na krku. „Misia splnená, mám darček pre syna Lucasa,“ žiaril.
Foto: SITA, AP
Čakateľmi na medailu sú aj oba slovenské rýchliky. „Je to veľká vzpruha pre národ, najmä po posledných neúspechoch na svetových šampionátoch. Veríme, že naša radosť bude ešte pokračovať. Prežívam najkrajšie hokejové obdobie v reprezentácii,“ zdôrazňuje Marián Gáborík. Druhý Marián, Hossa, pripomína: „Podobné pocity som mal už počas majstrovstiev sveta 2004 v Česku. Tam to nevyšlo, a tak verím, že teraz budeme o niečo šťastnejší.“
Mužstvo oduševňujú a spájajú i takéto siločiary. Olympiáda je raz za štyri roky, na predchádzajúce – s výnimkou Turína 2006 – Slováci nespomínajú dobre. Vo Vancouvri už skončia najvyššie z predchádzajúcich účastí (6. Lillehammer, 10. Nagano, 13. Salt Lake City, 5. Turín).
Tu sú čakatelia na medailu: brankári Peter Budaj, Jaroslav Halák, obrancovia Ivan Baranka, Milan Jurčina, Andrej Meszároš, Andrej Sekera, útočníci Martin Cibák, Mariánovia Gáborík a Hossa, Marcel Hossa, Tomáš Kopecký. Bodaj by to už čoskoro nebola pravda.
