Slovenskí hokejisti smútili za premrhanou šancou, k vytúženej medaile im chýbalo zvládnuť poslednú tretinu. V nej však doplatili na časté vylúčenia. „Ťažko vyhráte, keď ste toľko v oslabení. Myslím, že rozhodca sa raz či dvakrát upískol. To nás položilo,“ vravel Gáborík. „Niektoré fauly nemusel zapískať,“ súhlasil Žigmund Pálffy.
Podľa obrancu Ľubomíra Višňovského vyplynuli vylúčenia z priveľkej túžby po medaile. „Strašne veľmi sme chceli a možno v tom bola chyba. Do súpera sme narazili trošku viac alebo sme hrali s hokejkou trošku vyššie, než sme mali,“ reagoval.
Akékoľvek debaty o zápase však prebíjala bolesť, smútok, sklamanie. „Prvý raz v živote sme sa v olympijskom turnaji dostali tak vysoko a je škoda, že sme to nevyužili. Strašne to bolí. Ale bohužiaľ, už to nevrátime,“ sklopil zrak Višňovský.
„S odstupom času možno to štvrté miesto oceníme, ale teraz je to ako rana do chrbta,“ prirovnal Gáborík. „Štvrté miesto je najhoršie. Hráte o medailu, ale nemáte nič. Mrzí to dvojnásobne. Velikánske sklamanie. Asi nám to osud neprial,“ doplnil. Na otázku, či cíti väčšiu bolesť, ako po nečakanom vypadnutí s Českom vo štvrťfinále turínskej olympiády, odvetil bez váhania: „Samozrejme.“
„Tento pocit v nás ostane celý život,“ povzdychol si Pálffy. „Lúčiš sa s reprezentáciou a skončíš štvrtý… Chýbalo nám dvadsať minút, aby sme to dokončili.“
Hráči neustále opakovali ďalší motív. „V tomto zložení sa už nikdy nestretneme,“ naznačil Višňovský. „Táto partia bola vynikajúca. Hoci prežívame veľké sklamanie, nemáme sa za čo hanbiť. Som na tento tím hrdý,“ dodal.
Viacerí hráči už dlhšie avizovali, že Vancouver bude pre nich rozlúčkovým turnajom a za národný tím už hrať nebudú. „Asi končím,“ odpovedal Višňovský na otázku, či si ešte zahrá v reprezentačnom drese. „Uvidím. Nehovorím nič naisto, teraz je v tom ešte veľa emócií, ale už nad tým rozmýšľam,“ doplnil.