Tridsaťročná zverenka slovenského trénera Ivana Hudáča v rozcvičke pred kvalifikáciou v ľavotočivej zákrute nezvládla lyže a vyletela mimo trate. Ocitla sa tri metre pod jej úrovňou medzi stromami a bolestivo si narazila pravý bok. V samotnej kvalifikácii skončila na 19. mieste, v cieli sa zrútila a potrebovala lekársku pomoc.
S podozrením na zlomené rebrá zobrali Slovinku na röntgen, ale obavy sa najprv nepotvrdili – ukázal len silné narazenie. V nasledujúcich vyraďovacích kolách bojovala Majdičová zjavne nielen so súperkami, ale aj silnou bolesťou. Konečná tretia priečka za Nórkou Marit Björgenovou a Poľkou Justynou Kowalczykovou bola pre ňu nádhernou odmenou. „Vnímam to ako zlato s drobnými diamantmi. Cítila som to zranenie pri každučkom pohybe a stále sa veľmi ozýva. V prvých okamihoch som si myslela jsem, že je koniec. Nemohla som dýchať, hýbať sa, ani chodiť, bola som akoby paralyzovaná. Potom som si však uvedomila, že nemôžem premrhať 23 rokov driny a sklamať všetkých mojich fanúšikov,“ skonštatovala hrdinka z Whistler Olympic Parku. Analgetickú injekciu odmietla, pretože by obmedzila jej mobilitu.
Časť trate, ktorá sa takmer stala osudnou pre jej vancouverské ambície, bola zradne nenápadná: „Stalo sa mi to na zľadovatenej pasáži, ktorá nebola nejako zabezpečená. Pošmykla som sa a už ma to bralo preč. Zošuchla som sa tri metre nadol do bačoriny s kamením. Ešte som sa stihla schúliť nabok, ale dolámala som si paličky i lyže. Nejakí dobrovoľníci stojaci obďaleč mi odtiaľ pomohli. Chceli ma odviesť k zdravotníkom, ja som však na nich hulákala, že musím ísť na štart. Počas kvalifikácie som kričala od bolesti. Mám pocit, že prvý raz ma nahlas hnali dopredu úplne všetci členovia nášho tímu. Museli počuť, ako úpiem od bolesti.“