Päťdesiatšesťročný odchovanec košického hokeja, ktorý v minulosti v mužstve VSŽ v bývalej spoločnej federálnej lige hrával v jednom útoku so starším bratom Imrichom a mladším Jozefom, tvrdí, že každá takáto výhra je pre mužstvo veľkým povzbudením.
„Je to veľká psychická injekcia, ktorá môže v športe robiť hotové zázraky. Každé takéto cenné víťazstvo v takomto dôležitom turnaji je dobré predovšetkým pre psychiku hráčov. Bol to výborný zápas po každej stránke. Hráčom nášho mužstva nemám v podstate čo vytknúť. Hrali veľmi dobre a konečne v rozhodujúcich okamihoch sme mali aj športové šťastie. Lebo aj to patrí k nášmu športu. Viem, čo je to víťazstvo v ťažkom zápase na olympiáde. Zažil som ho,“ hodnotil 146-násobný československý reprezentant a autor 70 reprezentačných gólov výkon zverencov hlavného trénera Jána Filca.
„Samozrejme, boli aj momenty, ktoré by som mohol tímu trochu vyčítať, lenže taký náročný zápas, ako oni odohrali s Rusmi, sa nedá absolvovať bez zaváhania úplne celý,“ pokračoval V. Lukáč.
Podľa niekdajšieho šikovného ostrostrelca práve štvrtok ukázal, že mužstvá štartujúce na tomto turnaji sú s výnimkou dvoch – troch tímov vzácne vyrovnané. „Dôkazom mojich slov nie je iba náš zápas s Ruskom, ale aj dramatický zápas Švajčiarska s Kanadou, ktorý sa skončil až samostatnými nájazdmi. To pred olympiádou málokto čakal. Každý predsa hovoril o Kanade a Rusku ako o favoritoch na zlato, no netreba zabúdať, že do tohto snaženia môžu výrazne prehovoriť aj iné krajiny,“ upozornil vychýrený košický krídelník a kanonier.
„Som rád, že Jaroslav Halák potvrdil povesť výborného brankára, ktorá ho z NHL predchádzala. Už dávnejšie registrujem, že brankár Halák je veľkou oporou Montrealu a teší má, že sa stáva oporou slovenskej reprezentácie. On bol základom štvrtkového úspechu. Dobré bolo aj to, že osvedčení ťahúni mužstva dali svojím výkonom o sebe vedieť, tak ako to má byť. Mám na mysli najmä Mariána Hossu, Mariána Gáboríka a Paľa Demitru. To je pre nás veľkým prísľubom, lebo olympijský hokejový turnaj sa v podstate ešte iba začína,“ zdôraznil Vincent Lukáč
„Mrzí ma, že Žigo Pálffy sa na tomto turnaji zatiaľ trápi. Aj keď vo Vancouveri hral zatiaľ iba dva zápasy, na jeho výkone jasne vidieť, že tri roky nehral elitnú súťaž. Tri roky v podstate hrá v našej extralige výsostne nekontaktný hokej, čo bolo v zápasoch s Čechmi i Rusmi vidieť. Aj on potvrdzuje fakt, že naša najvyššia hokejová súťaž je v porovnaní s ostatnými svetovými súťažami slabá. Dúfam, že hráči, ktorí prišli do mužstva z NHL a KHL, Žiga svojimi výkonmi vyburcujú aj jeho k zlepšenej hre, lebo naše mužstvo jeho prihrávky a góly bude na tomto náročnom turnaji veľmi potrebovať.“
Podľa Vincenta Lukáča celá petrohradská a göteborská medailová generácia si v týchto dňoch zákonite uvedomuje, že vancouverská olympiáda je pre ňu poslednou šancou dosiahnuť na významnej celosvetovej hokejovej akcii nejaký hodnotný výsledok, ktorý vojde do dejín slovenského hokeja.
„Olympiáda v Kanade je poslednou možnosťou, ktorou by sme mohli slovenský hokej ešte presláviť tak, ako sa to Šatanovi, Stümpelovi, Handzušovi, Pálffymu a ďalším slovenským reprezentantom v rokoch 2000 – 2003 podarilo. Olympiáda je športové podujatie, ktoré je iba raz za štyri roky a každé mužstvo, ktoré na ňom štartuje s najlepšími hráčmi, chce na ňom dosiahnuť čo najlepší výsledok. My v tomto smere tiež nie sme výnimka,“ dodal Vincent Lukáč.