Slovensko síce získalo prvú medailu, ale celková situácia v zimných športoch je alarmujúco zlá. Muselo to zájsť až tak ďaleko?
Zaspalo sa. V lyžovaní sa objavili problémy už predtým, ako prišla kontrola z ministerstva financií. Zaspalo sa v biatlone. Vo funkcii šéfa zväzu skončil Benjamín Leitner, nastúpil Juraj Sanitra, ktorý robil okrem predsedu zväzu aj trénera žien, šéfa organizačného výboru pretekov v Osrblí… Všetko sa stíhať nedá. Takto by sme mohli ísť šport za športom azda s výnimkou hokeja, ktorý zatiaľ drží krok. Terajšia situácia, to nie je len bieda športovcov, peňazí, podmienok, ale aj funkcionárov. To je fakt. Naši ľudia prestali odborne rásť, vzdelávať sa. A nová krv do športu neprúdi. Mladí chlapci, ktorí skončia fakultu, robia radšej inštruktorov na svahoch než trénerov lyžovania.
Ako von z týchto problémov?
Mali by sme to vidieť ako komplexnú chorobu, ktorá sa nedá vyliečiť hneď. Pokiaľ nebudú mať pretekári výsledky, nepritiahneme do športu viac mladých ľudí, motív bude chýbať aj trénerom. Preto kladieme dôraz na podporu tej hŕstky talentov, ktorá tu je najmä vďaka podpore rodičov.
Aj talentov je však čoraz menej, nie všetky majú šťastie na solventných rodičov…
Výber talentov sme u nás prestali robiť pred pätnástimi rokmi. To, čo sa teraz deje, má živelný charakter. Sociálny aspekt nie je zanedbateľný. Skutočne, nie každý má na to, aby finančne podporoval deti a viedol ich k športu. A aj tí rodičia, ktorí si to môžu dovoliť, podstupujú riziko, že z mladého človeka nevyrastie úspešný športovec a všetka energia a investované peniaze vyjdú nazmar. Začať treba od základov. Prvý stupeň je škola. Učiteľ telesnej výchovy by mal odhadnúť, z koho bude dobrý šprintér, alebo šikovný futbalista. Potom treba ponúknuť deťom možnosti. Chceš hrať futbal? Vyber si klub. A keď sa ukáže, že má niekto talent, musia si ho športové zväzy podchytiť a hľadať všetky možné prostriedky, ako mu pomôcť. Tak to funguje možno v hokeji, tenise, ale v lyžovaní určite nie.
Snoubordista Židek získal na olympiáde striebro. Ako mu to môže pomôcť v ďalšej kariére?
O Žideka sa nebojím. Snoubording je atraktívny šport pre sponzorov i médiá, populárny medzi mladou generáciou. Židek sa určite uživí, dostane sa do Top tímu pre zimnú olympiádu vo Vancouveri. Problém je, ako využiť príklad Rada Žideka pre rozvoj snoubordingu na Slovensku. Nie je isté, či prevádzkovatelia lyžiarskych stredísk pochopia, že sa oplatí investovať do krosovej dráhy. Keď sme pred siedmimi rokmi budovali v Lopušnej doline snoubordovú U-rampu na univerziádu, celý Svit nám nadával, že im tam hĺbime jamu, ktorú už viac nevyužijú. Tak sa aj stalo. U-rampa neexistuje, lebo ju neboli ochotní ďalej upravovať a prevádzkovať. Možno by tam mali teraz viac záujemcov o zimné športy ako v skutočnosti majú.
Špičkových športovcov sa snaží podporovať aj Slovenský olympijský výbor. Ste spokojný s výškou financií, ktoré SOV získal vďaka svojej marketingovej činnosti?
Minulý rok došlo v Slovenskej olympijskej marketingovej a.s. k personálnym zmenám. Rozbehli sme sa od nuly a reklamných partnerov sme začali zháňať pomerne neskoro. Najmä v prvej polovici roka 2005 sa nám príliš nedarilo, ale koncom roka a začiatkom roka 2006 to už vyzerá solídne. Čo sme si naplánovali, budeme mať, alebo už máme. V hrubom objeme to predstavuje dvanásť až trinásť miliónov korún, počítali sme s desiatimi. Z toho je treba odpočítať dane, či výdavky na reklamu. Hlavnú časť príjmov však tvoria naďalej štátne peniaze – je to asi šesdesiatpäť percent.
Máte už predstavu, ako bude vyzerať financovanie prípravy športovcov na OH 2008 v Pekingu?
Malo by to byť opäť formou Top tímu. Financie však nebudú prúdiť priamo k športovcom, ale na športové zväzy. Tie si to vybojovali rok pred aténskou olympiádou na ministerstve školstva. Bojovali sme za to, aby športovci dostávali peniaze od nás priamo, tak ako to fungovalo v minulosti. Zväzy však boli proti. Vraj im športovcov odcudzujeme a berieme im ich marketingový potenciál. To nie je pravda. Nikdy sme ich v tom neobmedzovali.
Koľko peňazí sa reálne dostane ku konkrétnym športovcom?
Podľa mňa maximálne polovica. Typický príklad je Martina Moravcová. Plavecký zväz má na ňu minimálne výdavky, akurát jej zaplatí letenku na šampionát. Pred olympiádou v Sydney dostávala dva milióny ročne. Prišli jej na účet, vyúčtovala ich, bol v tom poriadok a prehľad. Teraz dostane peniaze zväz a Moravcová sa sťažuje na zlú finančnú situáciu.
Vravíte, že zväzy dávajú športovcom sotva polovicu peňazí, na ktoré majú nárok. Je možné ich zažalovať?
Nie, lebo žiadna zmluva medzi športovcom a ministerstvom školstva neexistuje. Športovec vlastne ani nevie, koľko peňazí má dostať na prípravu a akú sumu na neho berie zväz. My sme mali zmluvy s ministerstvom aj so športovcami. Boli tam presné sumy a každý vedel, koľko má dostať. Ozvať sa musia športovci, ide predsa o nich.
Pomôže situácii pripravovaný zákon o športe?
Nie. Potrebujeme národný program športu, žiadna komplexná koncepcia však nie je a podľa mňa ani dlho nebude. Nevieme sa dohodnúť ani medzi sebou. Zväzy niečo odhlasujú, ale o chvíľu je všetko inak. Žijú v tom, že centrálne peniaze si treba rozdeliť. Ale to je najväčší omyl – centrálne peniaze majú slúžiť na centrálne účely, nie na regionálne. To je najväčšia chyba vo financovaní športu. Vznikajú tak obrovské straty, vyhadzujú sa peniaze a k ničomu to nevedie.
Poprad sa dvakrát usiloval o usporiadanie zimnej olympiády – v rokoch 2002 a 2006. Boli tie kandidatúry opodstatnené? Dokázalo by Slovensko tento rok usporiadať olympiádu?
Kandidatúry boli neadekvátne. Neodhadli sme základné podmienky usporiadania olympiády, hoci projekty boli výborné. Lenže – ako sa dostane človek z Ameriky či Andorry do Tatier? Po troch dňoch cesty vlakom, autom alebo konským povozom po horských cestičkách. Ako by prišli tisícky novinárov, turistov, športovcov. Navyše, Tatry stále nemajú diaľnicu, dostatok lôžok a slušných služieb na uspokojenie medzinárodnej komunity.
A nemajú ani športoviská…
Samozrejme. Nebol by problém postaviť 15-tisícovú halu v Poprade, lenže také haly potrebujete tri – na rýchlokorčuľovanie, krasokorčuľovanie a aspoň jednu na hokej. A v Liptovskom Mikuláši alebo v Spišskej Novej Vsi by musela stáť druhá veľká hala na hokej a ďalšie na curling i šorttrek. Kto však bude toľko hál živiť po olympiáde? Táto otázka nie je zodpovedaná ani dnes.
Neboli peniaze vynaložené na kandidatúry vyhodené do vzduchu?
Teraz to vidíme inak ako predtým. Ekonomická sila krajiny aj jej obyvateľov musí byť vyššia. Vstupenky na športoviská v Turíne stáli od sto do päťsto eur. Kto si na Slovensku kúpi takú drahú vstupenku?
Myslíte si, že Slovensko môže usporiadať zimnú olympiádu?
Najskôr v roku 2018.