Československý šport zažil v bohatej histórii nemálo magických chvíľ. Ale zimné športy – azda s výnimkou hokeja – nepatrili k jeho najväčším tromfom. Až do Nepelovho triumfu mal v zbierke jediný najvzácnejší kov.
Bratská deľba: Raška a Nepela
Sapporo, piatok 11. februára 1972.
Ako posledný naskočil na ľad na voľnú jazdu 21-ročný krasokorčuliar z Bratislavy. V ten čarovný večer oslavovalo Československo druhú a zároveň poslednú zlatú medailu zo zimných hier. Ani ďalšie dve desiatky rokov spoločného štátu na tom už nič nezmenili.
Na ZOH sa federálni partneri podelili bratsky. Jedným zlatom prispel do siene slávy český skokan na lyžiach Jiří Raška a o druhé sa postaral Slovák Ondrej Nepela.
"Teraz sa už sústreďujem len a len na Ondra Nepelu. Hnedý oblek a československý štátny znak na ľavom rukáve. Pozor! Začína sa boj o najvyššiu športovú poctu.
Prvý krok, roztiahnutie rúk, prvé rýchlejšie kroky. Ľavá, pravá, ľavá, pravá… Nábeh, rozbeh. Letí vo vzduchu. Trojitý salchow. Krok z pravej nohy na ľavú. Elegantný, rýchly, istý… Držte doma palce Ondríkovi! Bojuje za nás, za všetkých. Koniec! Áno, Ondrík, skončila sa tvoja veľká jazda…"
Foto: TASR
Týmito slovami, typickým farebným a emotívnym prejavom približoval rozhlasový reportér Gabo Zelenay jazdu československého reprezentanta.
Tak sa ňou nechal unášať, že si ani nevšimol, že Ondrej v úvode po trojitom odpichnutom rittbergerovi – spadol.
Už ho však nič nemohlo zastaviť. Po povinných cvikoch, ktoré zvládal ako nik iný na svete, mal výrazný náskok. S úľavou si vydýchol. Pred Francúzom Patrikom Perom viedol o 54,5 bodu a Rusom Sergejom Četveruchinom o 74,2. To už nemohol prehrať…
„Bude mať zlato, aj keby sa celý čas šmýkal po zadku,“ vyhlásila expresívne jeho trénerka, viedenská rodáčka Hilda Múdra.
Z plachého chlapca šampión
Ondreja poctivo piplala dlhých šestnásť rokov. Celú jeho hviezdnu kariéru. Stálo to za to. V jej závere mohli počítať nevídanú žatvu úspechov: okrem olympijského víťazstva tri zlaté z majstrovstiev sveta, päť zlatých z majstrovstiev Európy.
K tomu dve strieborné medaily z MS, tri bronzové z ME. Osemkrát vybojoval titul majstra ČSSR… Z plachého chlapca sa stal najúspešnejší slovenský športovec uplynulého storočia.
Výnimočný talent? Kdeže! Drina, drina, drina.
Aj o veľkých veciach často rozhodujú náhody. Štrnásť dní chodil trochu bojazlivý sedemročný žiačik na bratislavský zimný štadión. Nik si ho nevšímal.
Keď jeho mama videla každý večer sklamané synove oči, vybrala sa sama na krasokorčuliarsky tréning nádejí bratislavského Slovana a prvá jej skrížila cestu Hilda Múdra. Vytiahla z tašky pohár domáceho malinového džemu a stokorunáčku. Nemôžete sa na môjho syna pozrieť? žobronila.
Trénerka si dobrotu vzala a úplatok odmietla. Čoskoro sa presvedčila, že aj svojho nového zverenca si môže natierať na chlieb ako lahodný džem jeho mamy.
„Bol uzavretý, hovoril veľmi málo, ale bol aj poslušný, disciplinovaný, pracovitý. A myslím si, že najmä jeho cieľavedomosť ho odlišovala od ostatných. Mala som šťastie, že mi osud prihral takého výnimočného zverenca,“ spomínala neskôr na začiatky.
Ale úprimne. Ani vo sne jej nenapadlo, že tomu zakríknutému chlapcovi bude raz ležať pri nohách krasokorčuliarsky svet.
Teta bola druhá mama
Ondreja krasokorčuľovanie nadchlo. To bol jeho najväčší tromf. Neodradilo ho, že na ľade nestál isto, jeho prvé pohyby na ostrých nožoch mali ďaleko od krasokorčuľovania. Trénerku od začiatku až do predčasnej smrti (rakovina lymfatických uzlín preťala jeho životnú púť v 38 rokoch), oslovoval teta. Stala sa jeho druhou mamou a on jej tretím dieťaťom.
„Keď mi aj veľa rokov po tom, čo skončil s kariérou, zazvonil telefón a ozvalo sa v ňom – teta, ani na chvíľu som nezaváhala, vedela som, že je to Ondrík…“ vravela Hilda Múdra, ktorá odišla za svojím zverencom do krasokorčuliarskeho neba v novembri minulého roku. Dožila sa úctyhodnych 95 rokov.
Čítajte viac Čistá duša Hilda Múdra odišla za slávnym zverencom
Utvorilo sa medzi nimi silné puto, boli ako spojené nádoby, ideálne sa dopĺňali. Dokonca bývali v jednom vežiaku na Bagarovej ulici v Dúbravke, kde im za odmenu pridelili byty. Nikdy neoľutovala čas, ktorý mu obetavo venovala.
„Naša spolupráca bola niečo jedinečné a neopakovateľné,“ tvrdila.
Šampión nikdy nepopieral trénerkine mimoriadne zásluhy na jeho triumfoch. „Bola to náhoda, ale aj veľké šťastie, že som sa dostal práve k nej. Najmä v začiatkom prejavila so mnou nekonečnú trpezlivosť. Za to, aký som športovec i človek v mnohom vďačím jej.“
Chýbalo mu šoumenstvo ako u niektorých jeho súperov, viac improvizácie i uvoľnenosti vo voľných jazdách, ale fanúšikovia ho milovali.
Svoje úspechy postavil na perfektnej škole, ako sa hovorilo povinným cvikom. V nich sa mu nik nevyrovnal. Nekonečný dril z neho spravili presného, dôsledného pretekára. Aj vo vypätých súťažiach si zachoval pevné nervy i chladnú hlavu.
V izbe s Dzurillom a Nedomanským
Premiéru na olympiáde zažil v Innsbrucku 1964. Mal 13 rokov, vážil 39 kilogramov a meral 142 centimetrov. Paragrafy kreslil precízne, akurát najmä spočiatku zanechávalo jeho necelých 40 kilogramov aj s korčuľami, minimálnu stopu v ľade a rozhodcovia sa zapotili, kým ju presne identifikovali.
Foto: TASR, J. Valko
Po povinných cvikoch sa v Innsbrucku držal na 23. mieste z 24 štartujúcich. Po voľnej jazde poskočil o miestečko vyššie. Nijaká sláva.
O štyri roky neskôr korčuľoval na olympijskom ľade elegantný mládenec. Špička si ho začala všímať a jeho ôsme miesto bolo prísľubom do ďalších rokov.
Do Sapppora už cestoval ako vyzretý pretekár, na vrchole síl. V silnej konkurencii nik nemohol rátať, že zvíťazí na sto percent, ale všetci ho zaradili k horúcim favoritom na titul. Napokon, bol úradujúci majster sveta i Európy.
Po príchode do dejiska Hier oslávil 21. narodeniny. Medzi prvými gratulantmi boli legendárni hokejisti Vladimír Dzurilla a Václav Nedomanský, s ktorými sa dobre poznal z bratislavského Slovana a delil sa s nimi o izbu.
Vedenie výpravy zlatej nádeji venovalo manžetové gombíky a sponu na kravatu s olympijskými motívmi. A na stole sa objavila aj torta s 21 sviečkami. Pozornosť šéfa olympijskej dediny.
Ale najkrajší a najvzácnejší darček si pripravil on sám.
Čítajte viac Nepela zdolal vo finiši v priamom prenose Tkáča
Pád ako škrabanec na zlate
Povinné cviky sa kreslili na zamrznutom kúpalisku. Nepela išiel ako najdrahšie a najpresnejšie švajčiarske hodinky. Všetci deviati rozhodcovia ho bez váhania dali po povinnom programe na prvé miesto.
Musel by sa stať zázrak, aby stratil dobre rozohratú partiu. Hala Makomanai videla jeho ďalší dobrý výkon a jasný triumf. Vo voľnom programe s devätnástimi skokmi. Hneď v prvej minúte zaradil tri. Po jednom z nich okúsil tvrdosť sapporského ľadu. Rýchlo vyskočil, nestratil tempo a ani rozvahu. Dokončil jazdu, nič z nej nevynechal, akoby sa ani nič neudialo.
Ale dlho po nej si v hlave premietal všetko, čo absolvoval. Analyzoval každý skok, každý detail.
„Napriek víťazstvu ho mrzel pád. Mala som pocit, že ho vnímal ako škrabanec na zlatej medaile. Aj ja som cítila, že voľná jazda nemala taký švih, ako sme boli u neho zvyknutí,“ spomínala trénerka.
Slávnostný ceremoniál nasledoval hneď po pretekoch. Nepela v nich štartoval posledný, aj preto sa cítil dosť unavený, ešte bol plný dojmov, keď vystupoval na najvyšší stupienok. Chýbal mu potrebný odstup, aby si mohol absolútne vychutnať veľkú slávu na jeho počesť.
Foto: TASR, JIŘÍ KRULIŠ
Hilda Múdra cítila, že po takomto úspechu bude náročné pokračovať v práci na najvyššej úrovni. Priznávala, že Ondrej v posledných mesiacoch už ťažko hľadal ďalšiu motiváciu.
Veľká rozlúčka v Bratislave
Jej slová sa rýchlo naplnili. Zlatý chlapec z Bratislavy sa chystal ukončiť kariéru. Bol stále mladý, ale cítil sa vyšťavený a vyhral už všetko, čo sa dalo.
Bodku za famóznou kariérou však nedal. Urobil dobre. Prišiel by o výnimočnú pointu svojej dlhej pretekárskej štreky.
V roku 1973 hostila krasokorčuliarsky svetový výkvet Bratislava. Požiadavka bola jednoznačná: Nepela musí doma štartovať. Tento problém sa riešil na najvyšších vládnych a straníckych miestach.
Cítil riziko, ktoré sa nad ním vznášalo. Všetci od neho čakali ďalšie zlato. V Európe nenašiel premožiteľa päť rokov, vo svete tri. Obával sa, že si túto skvostnú bilanciu pokazí. A ešte k tomu doma na dôverne známom ľade, kde vyrástol na veľkého majstra.
Foto: Archív Slovenského olympijského a športového múzea
Lámali ho, lámali, až podľahol. Ako protihodnotu mu predseda slovenskej vlády Peter Colotka garantoval, že hneď po šampionáte môže odísť do svetoznámej revue Holiday on Ice.
„Pokračujem len preto, že si to želajú tisícky mojich fanúšikov,“ odkázal Nepela a pustil sa opäť do tvrdej práce.
Boj o svetový trón v sobotu 3. marca 1973 zvládol vo veľkom štýle. „Bol to najťažší večer v mojom živote,“ vyhlásil bezprostredne po súťaži, ktorá prvý raz pozostávala z troch častí: zredukovaných povinných cvikov, krátkeho programu a voľnej jazdy.
Kto vie, ako by sa to všetko skončilo, keby v okamihu, ako vykorčuľoval na bratislavský ľad, neopadla z neho nervozita i napätie. Priznal, že opäť zažil z korčuľovania radosť, ktorá ho v predchádzajúcich mesiacoch opúšťala. Ukázal svoju najlepšiu voľnú jazdu v živote. Po nej jedna z rozhodkýň vytiahla absolútnu známku – šestku. Prvú i poslednú v jeho kariére.
V Bratislave na majstrovstvách Európy 1966 získal prvú medailu – bronzovú. O sedem rokov neskôr úspešný krasokorčuliarsky oblúk uzavrel na rovnakom štadióne zlatom z majstrovstiev sveta. Ondrej Nepela sa rozlúčil ako najväčší šampión.
Dávame do pozornosti Aktuality, diskusie, komentáre... Pridajte sa k nám a sledujte našu FB stránku Šport.Pravda.sk