Rodáčka z Viedne od roku 1947 žije v Bratislave. Pätnásť rokov viedla slovenského športovca storočia, olympijského šampióna, trojnásobného majstra sveta a päťnásobného majstra Európy v krasokorčuľovaní Ondreja Nepelu. Často ho sama vnímala ako svoje tretie dieťa.
Ešte si zavše spomeniete na svoju trénerskú dráhu a na úžasnú spoluprácu s Ondrejom Nepelom?
Samozrejme, to sa z môjho dlhého života nedá len tak ľahko vymazať. Bolo to jedinečné a neopakovateľné.
Čítajte viac Čistá duša Hilda Múdra odišla za slávnym zverencom
Ako ste sa zoznámili? Kde ste Ondreja objavili?
Na Ondríka ma upozornila jeho mamička, keď som trénovala mladých adeptov krasokorčuľovania v liahni Slovana. Poprosila ma, či by som sa na neho nepozrela, lebo tam už dlhšie chodí, veľmi ho to baví a nikto z trénerov si ho poriadne nevšíma. A doniesla mi pohár malinového džemu, ako poďakovanie.
Niekoľko dní po vás oslavoval narodeniny aj Ondrej. Čoskoro si pripomenieme jeho nedožitú sedemdesiatku. Dávali ste si navzájom darčeky?
My sme si skôr trošku posedeli, s tortou a kávičkou. U nás to nebolo o darčekoch, skôr o tom, že sme si na seba spomenuli, prípadne si zatelefonovali, keď sme neboli spolu.
Čo ste si na ňom najviac cenili, akú mal povahu?
Mal v sebe veľkú pokoru a bol aj veľmi usilovný. Vedel, že chce niečo dokázať a že v jeho prípade je talent málo a musí aj tvrdo pracovať. To sa mu väčšinou aj darilo, len na konci kariéry už ťažšie hľadal motiváciu.
Čo zavážilo viac, že bol úspešný – tvrdý tréning alebo talent?
Nebol klasicky športový talent, úspechy na ľade si tvrdo vydrel. Ale práve jeho cieľavedomosť ho odlišovala od ostatných krasokorčuliarov.
Aj Ondrej sa stal po skončení pretekárskej kariéry krasokorčuliarskym trénerom. Pýtal si aj vaše rady, spolupracovali ste aj potom?
Ondrej mi viackrát volal, keď sa potreboval poradiť, alebo keď pripravoval programy pre svojich zverencov. Keď trénoval v Nemecku, bola som ho tam aj viackrát pozrieť. Ale ináč išiel svojou trénerskou cestou a bol aj v tomto úspešný.
Foto: TASR, Michal Svítok
Váš vzťah bol od začiatku takmer rodinný. Oslovoval vás teta. Platilo to aj po kariére, keď už bol dospelý muž?
Až do smrti mi hovoril teta. Keď zazvonil telefón a v ňom sa ozvalo – teta, vedela som, že je to Ondrík…
Za Nepelu ste preberali pred dvadsiatimi rokmi cenu pre slovenského športovca storočia. Zvíťazil v dramatickom hlasovaní osobností. Bol aj pre vás športovcom storočia?
Samozrejme, bola som na neho veľmi pyšná a viem, že si toto ocenenie naozaj zaslúžil. Je len veľká škoda, že dnes už nie je medzi nami a odišiel taký mladý.