Pavel Šťastný (75) sa pokladá stále za Čechoslováka, hoci už tridsať rokov žije v USA. Do Prahy i do Bratislavy sa legendárny lyžiarsky tréner najmä v lete stále rád vracia. Čoskoro uplynie polstoročie, čo vstúpil do veľkého sveta zjazdového lyžovania.
Neustále cestujete, v priebehu roka trávite čas vo viacerých krajinách v rôznych kútoch sveta. Kde sa cítite najviac doma?
To je ťažká otázka. Teraz som v Bratislave a som tu doma. Tu som študoval, začínal pracovať ako odborný asistent na Katedre telesnej výchovy Filozofickej fakulty UK, rozbiehal som trénerskú kariéru. S tým všetkým sú spojené krásne spomienky, mám tu veľký kus srdca.
Ale asi nielen tu…
Mám ho aj v Prahe, kde som sa narodil. A ak by sme to brali prísne administratívne, tak trvalé bydlisko mám v Killingtone, kde pôsobím ako tréner na lyžiarskej akadémii. Veľa času prežijem na sústredeniach v celom svete, najviac v Rakúsku a vo Švajčiarsku. Vnímam to trochu z nadhľadu, nechcem, aby to vyznelo príliš pateticky, ale cítim sa ako občan tejto planéty.
Vy ste boli skôr mestské dieťa. Ako sa vo vás vybudoval taký úzky vzťah k alpskému lyžovaniu?
Otec Martinčan bol známy a úspešný lekár, v jeho rodnom meste boli dobré podmienky na lyžovanie na Martinských holiach. Pôsobil aj v Levoči, tam ma naučil lyžovať. Ale ako chlapca ma lákal hokej. Viac ma bavil. Až keď sme prišli do Bratislavy, utvrdil som sa v tom, že sa chcem venovať lyžovaniu.
Čítajte viac Vlhová odletela do Fínska, tím ocenil výhodu. Štart v Lechu je otázny
Čo zavážilo?
Trochu kuriózne – ovplyvnila ma rakúska televízia, ktorá sa tu dala sledovať. V tom čase ešte nebežal Svetový pohár, ale FIS preteky. Rakúšania sa im podrobne venovali, vysielali všetky podujatia a ja som ich pozorne sledoval.
To ma motivovalo, lyžoval som na Kamzíku, tam som trávil množstvo času. A vždy keď bola nejaká šanca, vyrazil som vlakom do Jasnej. Keď som sa dostal na Fakultu telesnej výchovy a športu UK, ešte som chvíľu váhal, akú špecializáciu si vybrať. V hre bol hokej i zjazdové lyžovanie. Napokon vyhralo lyžovanie.
Mimochodom, bavila vás lyžovačka na Kamzíku?
Bratislavčania vedia, že na Kamzíku je takzvaná somárska lúka, ale je tam aj prudší svah. Lanovka neexistovala, museli sme si ho vždy vyšliapať po vlastných. Nebola to nijaká veľká zjazdovka, ale výhodou bolo, že Kamzík sa nachádza len na skok od centra mesta. Za pár minút som bol na kopci.
Vtedy sa tam konali pravidelne aj preteky. Bol som vďačný, že si môžem zalyžovať priamo v Bratislave. Škoda, že Kamzík aj teraz viac nežije lyžovačkou, neutvárajú tam lepšie podmienky na ňu.
Zlaté trénerské obdobie ste zažili v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Budovali ste národný tím a postupne ste ho vytiahli na svetovú úroveň. Ako si na tieto roky spomínate?
Boli to pionierske časy a začiatky neboli jednoduché. Komunistická strana spočiatku považovala zjazdové lyžovanie za buržoázny šport a nemali sme príliš veľkú podporu. Iné postavenie malo klasické lyžovanie, skoky a behy, to bol smer, ktorým sa uberal aj sovietsky šport a východný blok bol v tejto oblasti veľmi silný i úspešný.
Klasické disciplíny sa preferovali. Bol som však mladý a mal som chuť pracovať. A musím povedať, že už moji predchodcovia urobili kus práce, českí muži ako Miloslav Sochor či Bohumír Zeman boli schopní pretlačiť sa na pódium najmä v Európskom pohári, podobne ako u žien Dáša Kuzmanová, tá už bola takisto viditeľná aj vo svete.
Najväčšie úspechy však len prichádzali…
Už ako študent na vysokej škole som si zaumienil, že chcem byť úspešný lyžiarsky tréner. Mal som šťastie, lebo keď som začínal. objavili sa na scéne mladé lyžiarky – Jana Šoltýsová, neskôr Gantnerová a Olga Charvátová.
Skvelé dievčatá, absolútne profesionálky, ktoré sa rozhodli, že chcú byť špičkové pretekárky, najlepšie na svete a boli ochotné podstúpiť akýkoľvek tréning. Musím povedať, že bol naozaj mimoriadne tvrdý.
Foto: ARCHÍV PAVLA ŠŤASTNÉHO
Olympijská medaila Oliny a výsledky, ktoré dosiahla Jana vo Svetovom pohári v zjazde, boli vôbec prvé výrazné výsledky zjazdových lyžiarok z komunistického bloku.
Pomohli vám tieto výsledky? Zlepšili sa podmienky?
Áno, mohli sme cestovať do sveta, ale mali sme obmedzený počet dní, na čo slúžili výjazdné doložky. Keď sa dievčatá dostali do svetovej špičky, utvorili nám lepšie podmienky.
Napríklad na sústredeniach v Nymburku neďaleko Prahy, kde bolo telovýchovné tréningové stredisko, sme v príprave trávili veľa času, pomáhal mi už aj asistent, lekár, masér… A postupne sme si mohli zobrať lekára aj na výjazdy do zahraničia…