Život na horách je pomalší. Skialpinizmus vám dovolí zvoľniť

Meria len 163 centimetrov, ale až v dospelosti si uvedomila, aká je malá. Majestátne a zasnežené hory jej ukázali, kto je tu pánom. Prechádzkami po nich na rodnom Horehroní a neskôr aj v Európe či Patagónii našla, čo hľadala. Pokoj a ticho.

02.08.2021 08:05
Marianna Jagerčíková Foto:
Marianna Jagerčíková v akcii.
1

Pre dvojnásobnú striebornú medailistku z majstrovstiev sveta v skialpinizme a možnú slovenskú jednotku na zimnej olympiáde v Cortine d'Ampezzo 2026 Mariannu Jagerčíkovú (35) je to dôležitejšie ako cenné kovy a úspechy vo Svetovom pohári.

„Najskôr som sa bála, že mi profesionálne súťaženie skriví pohľad na krásu nášho športu. Paradoxne som vďaka nemu na horách viac ako v minulosti,“ vraví rodáčka z Polomky.

Ako ste sa dostali ku skialpinizmu?

Rodičia ma viedli k športu už odmalička. Lyžovala som od dvoch rokov. Chodili sme na Ďumbier, Chopok či Kráľovu hoľu. Ku skialpinizmu som sa dostala postupne. Definitívne v pätnástich, keď som úplne prepadla prechádzkam s otcom v prírode na lyžiach. Chodieval aj s kamarátmi, ktorí sa venovali jaskyniarstvu, a občas vzal aj mňa.

Aj vám sa páčili jaskyne?

No najmä to bol jediný spôsob, ako sa v zime dostať do jaskýň v Nízkych Tatrách. Bez skialpinistického výstroja by to nešlo.

Marianna Jagerčíková počas pretekov Svetového... Foto: Archív M.J.
Marianna Jagerčíková Marianna Jagerčíková počas pretekov Svetového pohára.

Jaskyne v zime a na lyžiach, to neznie zle. Práve príroda vám najviac učarovala? Jej krása rozhodla, že sa z klasického lyžovania vydáte na skialpinistic­kú cestu?

Ten svet na horách je akýsi pomalší. Žijeme v bláznivej a rýchlej dobe. Všade sa ponáhľame, nestíhame. Cez skialpinizmus som zistila, že je pekné spomaliť. Preto som sa k nemu viac a viac vracala. Bola som v puberte, dospievala som. Objavila som hory, krásnu prírodu, nezabudnuteľné výhľady. Spoznala som množstvo skvelých ľudí. A hlavne som zistila, že nie je podstatná jedna vec.

Aká?

Zistila som, že sa niekedy zbytočne naháňame za akousi cenou, ktorú u ľudí máme. Veľkosť hôr vám dá objektívnejší pohľad. Tam rozhoduje mocná príroda. Postupne prídete na to, že niektoré „samozrejmé“ veci v bežnom živote sú tam hore úplné malichernosti. Navyše som sa vo výškach cítila výborne. Lepšie ako v typickej spoločnosti. Hľadala som niečo iné.

Skialpinizmu ste prepadli ako pätnásťročná. Na vrcholnú kariéru ste sa však odhodlali až ako 31-ročná. Prečo taká dlhá pauza?

Tých 16 rokov som chodila len do hôr kvôli zážitku či mentálnemu reštartu. Nebolo to však žiadne vychádzkové jazdenie, dosahovala som vysoké rýchlosti. Uvedomovala som si to, lebo som ostatných kamarátov strácala. Oni ma nahovárali, či to nevyskúšam. Najprv som príliš nechcela.

Prečo?

Bála som sa, že mi súťaženie vezme to, od čoho som utekala. Naháňanie sa za výsledkom namiesto relaxu. Chcela som len byť v horách a bodka. Najskôr som to len skúsila. Zisťovala som, ako to chodí. Našla som si kamarátov i konkurentov. Postupne sa ukazovalo, že som v skialpinizme dobrá. Niekde vnútri sa vo mne prebudila tá spiaca športovkyňa, ktorou som chcela byť. Ešte predtým som to takto aktívne skúšala s lezením a horolezectvom. Tam to bolo tvárou v tvár s niekým, bavilo ma to. Som prvou Slovenkou, ktorá zvládla výstup na Fitz Roy v Patagónii. Mne však nešlo o nejaký historický kúsok, skôr som to chcela zažiť. Bola to rodinná záležitosť, liezli sme aj s priateľom a dokázali sme to.

Marianna Jagerčíkova počas šprintu v Madonne di... Foto: Archív M.J.
Marianna Jagerčíková Marianna Jagerčíkova počas šprintu v Madonne di Campiglio.

Tá spomínaná súťaživosť vás pridržala aj pri skialpinizme?

Áno. Bola to pre mňa šanca a oddala som sa jej naplno. Ten uponáhľaný život dole pod horami má aj svetlú stránku. Dávať si nejaký cieľ – v živote, v práci… Dávala som si postupne aj tie skialpinistické a páčilo sa mi to. Napredovala som, motivovalo ma to. Keby som stála na mieste a stagnovala, nikam by to neviedlo. Vďaka výsledkom sa mi podarilo získať viac času na tréning. Našla som v tom naplnenie, lebo vlastne sa mi vďaka naháňaniu sa za progresom či výsledkami podarilo byť viac v horách. To je skvelý obchod. (úsmev)

Obávali ste sa, že vám profesionálna príprava pokriví pohľad na skialpinizmus. Zjavne sa jej to nepodarilo, alebo áno?

Keď mám sezónu, je to stále príprava, tréning. Mám obmedzenia. Nemôžem ísť hocikam, hocijako a v hocijakej rýchlosti. Musím rešpektovať nastolený rámec pravidiel. Mám trénera, ktorý mi veľmi pomáha sa na to čo najlepšie pripraviť. Zároveň však nemám limity v tom, keď si chcem ísť skialpovať v rámci voľného času. Áno, musím sa na ňom šetriť a mať disciplínu, ale stále sa mi to rovnako páči.

Spomínate si, kedy vás ten profesionálny rámec zabrzdil?

Stáva sa, že je vonku krásne počasie, vychádza slnko a ja by som chcela ísť na skialpy. Keby som to však preháňala, možno by môj progres nebol dostatočný, prestalo by ma to baviť a bolo by to celé kontraproduktívne. Niekedy sa niečoho vzdáte, aby ste neskôr dostali niečo dobré.

Ako sa tréning odlišuje od bežnej skialpinistickej vychádzky do hôr?

Mám to veľmi rozmanité, ale v podstate stále chodím do hôr, iba niekedy by som tam najradšej bola štyri hodiny a môžem byť maximálne dve, aby som sa neunavila. Trénujem zhruba 15 hodín týždenne s výstrojom. Z toho asi 70 percent v nízkych intenzitách. Treba si však uvedomiť, že tieto nízke intenzity sú pre bežného človeka dosť vysoké. Musel by poriadne zabrať, aby mi stíhal. Mávam aj intervalové tréningy vo vysokých tepových frekvenciách či špeciálne cvičenia – napríklad na prezúvanie lyží. Ak na tom niekto stratí zopár sekúnd, budú mu chýbať v záverečnom finiši.

Marianna Jagerčíková (vpravo). Foto: Archív M.J.
Marianna Jagerčíková Marianna Jagerčíková (vpravo).

Spomínali ste výstroj. Aký je rozdiel medzi ľahším a ťažším?

Ľahký výstroj tvoria lyžiarky – jedna má 500 gramov – a lyže, z ktorých každá má spoločne s viazaním asi 750 gramov. Profesionálny výstroj je ťažší ako ten pre bežného človeka. Zložitejšie sa s ním jazdí, je užší a krehkejší. Ťažší výstroj obsahuje okrem toho aj batoh. Váži okolo kilogramu a pol.

Čo v ňom je?

Povinný lavínový výstroj. Lopatka, sonda, vyhľadávač, ak by nás zasypalo. Okrem toho máme aj ľahšie nohavice a bundu, ak by nám bolo chladnejšie. Samozrejme, musím mať na hlave po celý čas aj prilbu.

Skialpinizmus vyzerá veľmi rozmanito. Chvíľu sa ide rýchlo, potom zasa veľmi pomaly, raz do kopca, inokedy zasa dole. Vnímate to rovnako?

Áno, áno, aj my chodíme dole kopcom ako Peťa Vlhová, len nie tak rýchlo (smiech). Musíme si na ten kopec však aj vyšliapať.

V roku 2026 bude mať skialpinizmus premiéru pod piatimi kruhmi. Plánujete sa v Cortina d'Ampezzo predstaviť?

V tom čase bude mať 41 rokov. Neviem, či dovtedy dokážem byť na vrcholnej výkonnosti. Teraz mám 35 a cítim sa dobre. Som vo forme, nemám zdravotné problémy. Je pravda, že vrcholovo jazdím na skialpoch len päť rokov, ale aj tak visí nad Cortinou veľký otáznik. Rada by som dovtedy vydržala, ale je to ešte veľmi ďaleko.

Je to motivácia navyše, predĺžiť si kariéru aj po štyridsiatke?

Jednoznačne! Pre náš šport to znamená veľa. Olympiáda je vrchol, mnohé športy sa tam túžia dostať. Verím, že ukážeme krásu skialpinizmu. Budem sa snažiť, ale nič nesľubujem.

Marianna Jagerčíkova počas šprintu v Madonne di... Foto: Archív M.J.
Vikend-skialpinizmus-4x Marianna Jagerčíkova počas šprintu v Madonne di Campiglio.

Skialpinizmus má viacero disciplín. Na ktoré sa špecializujete?

Jazdím všetky. Najlepšie výsledky – dve strieborné medaily z majstrovstiev sveta či dve víťazstvá v rámci Svetového pohára – prišli v šprinte. Sú to asi najstresovejšie preteky. Príliš ich neobľubujem, ale asi mám predpoklady byť v nich úspešná.

V atletike je šprint na sto či dvesto metrov, v biatlone sa ide na 7,5 kilometra. Aký dlhý je skialpinistický šprint?

Musíme zvládnuť kopec so zhruba sedemdesiatmetrovým prevýšením a ešte ho aj musíme zlyžovať dole. Obvykle to zvládneme za tri-štyri minúty. Na vrchole si lyže vyzúvame, prebehneme kúsok a potom si ich obujeme a zlyžujeme spomínaný kopec dole. Máme tam aj bránky, ktoré musíme obísť. Celý šprint funguje na vyraďovacom systéme – štvrťfinále, semifinále, finále. V každom kole je viacero skupín po šesť pretekárok – vo štvrťfinále štyri, v semifinále dve. Postupne sa z pavúka vykryštalizuje poltucet najlepších, ktoré bojujú o víťazstvo.

Aký je recept na víťazstvo?

Byť čo najrýchlejší a nepozerať sa, čo robia ostatní pri prezúvaní.

Prečo?

No lebo sa zabudnete a spomalíte. Takže, klapky na oči a sústrediť sa na svoj výkon. (úsmev)

Dlhodobo žijete vo Francúzsku, rovnako ako Veronika Velez-Zuzulová. Jej nasledovníčka Petra Vlhová získala veľký krištáľový glóbus v zjazdovom lyžovaní. Sledujete to?

Pravdaže, sledovala som Veroniku i teraz Petru. Dosiahli fantastické výkony, držím Petre palce aj naďalej. Veľa pretekárov skialpinistov prešlo z alpského lyžovania k nám. My nemáme takú konkurenciu.

Marianna Jagerčíková (v popredí). Foto: Archív M.J.
IMG-20210213-WA0003 Marianna Jagerčíková (v popredí).

Nepýtajú sa Slovenky na Vlhovú?

Vôbec nie. V našom kruhu Svetový pohár v zjazdovom lyžovaní veľmi neriešime. Máme svoje preteky, sústreďujeme sa na seba.

Vizitka Marianny Jagerčíkovej

Narodila sa 9. septembra 1985 v Brezne. Vyrastala v horehronskej obci Polomka, momentálne žije vo Francúzsku. Lyžuje od dvoch rokov. Skialpinizmu sa venuje od pätnástich, v 31 rokoch s ním začala aj profesionálne. Patrí do svetovej špičky, má dve strieborné medaily z majstrovstiev sveta. Vybojovala ich v roku 2019 vo Švajčiarsku aj o dva roky neskôr v šprinte. Okrem toho má aj dve pódiové umiestnenia vo Svetovom pohári.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
1 debata chyba
Viac na túto tému: #skialpinizmus #Marianna Jagerčíková