Už 24 rokov
Vraví sa, že Nóri sa rodia s lyžami na nohách. Ak je to naozaj tak, potom platí aj to, že Holanďania prichádzajú na svet s korčuľami. Nielen tradícia, prajú im aj silné fyzické predpoklady. Napokon, dlhodobo platí, že v priemere je to najvyšší národ na svete.
Korčuľovanie pre nich znamená niečo ako futbal pre Juhoameričanov alebo hokej pre Kanadu. Veď spod olympijských kruhov si v tejto disciplíne priviezli už 121 medailí – o 37 viac ako druhá najúspešnejšia krajina. Nie sú to však víťazi na najvyššom športovom fóre, ktorí si medzi miestnymi získali status nesmrteľníkov. Ozajstnými legendami sú šampióni Pretekov jedenástich miest.
Vitajte na Elfstedentochte! Podujatí, na ktoré krajina čaká už dlhých 24 rokov.
Trasu tvorí sústava kanálov v severnej časti krajiny. Meria 199 kilometrov a prechádza jedenástimi historickými frízskymi mestami – Leeuwarden, Sneek, IJlst, Sloten, Stavoren, Hindeloopen, Workum, Bolsward, Harlingen, Franeker a Dokkum. Štart aj cieľ sú v Leeuwardene. V provincii s mnohými jazerami, rozľahlými pastvinami a veternými mlynmi. Jedinej oblasti s vlastným jazykom. Je to kus Holandska, kde korčuľovanie nie je koníčkom, ale výsadou tam narodených.
Nože pripevnené na topánkach sú jednoducho súčasťou miestnej DNA…
Dlhá história si dosiaľ pamätá iba pätnásť ročníkov. A to aj napriek tomu, že ten prvý sa konal už v roku 1909. Elfstedentocht si totiž vyžaduje mráz, ktorý zachádza pod nechty. V 21. storočí taký Holanďania ešte nemali.
Viac ako olympiáda
Zúčastniť sa môžu iba obyvatelia frízskych miest – profesionáli aj rekreační korčuliari. Pár vstupeniek pre cudzincov sa dá vyhrať v populárnej, ba až mýtickej národnej lotérii. Najviac súťažiacich prišlo v roku 1986, predposlednom ročníku. Na štart sa ich vtedy postavilo až 16 999. Do davu sa prepašoval napríklad aj kráľ Viliam Alexander, vtedy len 18-ročný korunný princ. Štartoval pod pseudonymom W. A. Van Buren.
Sú to drsné preteky. Jedna tretina ich zvyčajne nedokončí, stovka účastníkov putuje priamo z ľadu do nemocnice a jeden alebo dvaja na trati zomrú. Mimoriadne nehostinné podmienky poznačili podujatie v roku 1963, keď Holandsko zasiahli extrémne mrazy a víchrice. Z 9682 účastníkov dorazilo do cieľa iba 69. Mnohí utrpeli vážne omrzliny. Tieto preteky vošli do dejín ako Peklo roku 1963 a bol o nich natočený aj film Mrazivé preteky.
Napriek tomu všetkému pravého Holanďana nikdy neodradia. A to až tak, že aj elitní korčuliari svorne tvrdia, že kvôli nim by pokojne obetovali aj účasť na olympiáde alebo svetovom šampionáte.
V Holandsku je to totiž tak: rýchlokorčuliarov, ktorí reprezentujú krajinu, národ vníma ako šampiónov. Ale víťazov Elfstedentochtu berie ako žijúce legendy. Evert van Benthem, držiteľ traťového rekordu (šesť hodín a 47 minút) vyhral v rokoch 1985 a 1986. Jeho popularita bola taká obrovská a priestor na súkromie taký malý, že sa musel presťahovať do Kanady.
21. storočie nepraje
Globálne otepľovanie je fakt. A čas hrá v tomto prípade proti Holanďanom a ich najobľúbenejšej tradícii. Počasie nepustí, sústava kanálov naposledy zamrzla 3. januára 1997. Odvtedy nič. Podujatie bolo síce naplánované aj na 12. februára 2012, ale kvôli odmäku ho na poslednú chvíľu zrušili.
Pritom Holandsko už bolo hore nohami. Hovorilo sa o tom všade. V práci, na ulici, v električkách, dokonca aj najsledovanejšie televízie pozmenili program a každé popoludnie vysielali spravodajstvo o premene krajiny na ľadové kráľovstvo. Špekulácie, či sa pôjde Elfstedentocht, hýbali celou spoločnosťou. Uzatvárali sa stávky, hotely vo Frízsku boli beznádejne vypredané, celá severná provincia sa zapojila do príprav a dobrovoľníci odhrabávali čerstvý sneh po celej dĺžke trate.
A potom zasa nič, ľad, na ktorom sa ešte večer korčuľovalo, bol na druhý deň fuč.
Riaditeľ Kráľovskej asociácie jedenástich frízskych miest Wiebe Wieling počúva túto otázku neustále: „Tak čo, dočkáme sa tento rok?“ Tvrdí, že neprichádza iba v novembri, Ľudia sa pýtajú neustále. „Aj v júli,“ zdôrazňuje.
Dvanásť rokov je zodpovedný za prípravu najslávnejšieho podujatia. Každú zimu minie 400-tisíc eur, aby zabezpečil preteky, ktoré aj tak pravdepodobne nebudú. Skontroluje sklad s náradím a všetko poriadne otestuje. „Tak, akoby sa mali konečne uskutočniť,“ vraví.
Napriek tomu je to dvanásť rokov stále tá istá pieseň. Príde február a Wieleng musí akceptovať ďalšie obrovské sklamanie. „Žiaľ, ani tento rok to nevyšlo.“
Foto: TASR/AP, DIMITRI GEORGANAS
Tri tuhé noci
Na to, aby sa pretekári mohli vydať na trať, potrebuje, aby ručička teplomera dlhodobo podliezla –4,2 stupňa Celzia. Tri noci za sebou musí byť najmenej desať pod nulou. V Holandsku to nie je bežná záležitosť. Prvých päťdesiat rokov od oficiálneho začiatku (1909) sa Elfstedentocht podarilo zorganizovať 11-krát. Odvtedy krajina zažila veľkú slávnosť iba v štyroch prípadoch.
Preteky jedenástich miest potrebujú obrovské kusisko šťastia. Na rozdiel od väčšiny významných udalostí v športovom kalendári sú spontánnou záležitosťou a k veľkému očakávaniu prispieva aj neistota. Len čo začnú kanály zamŕzať, Wieling má armádu dobrovoľníkov, ktorí merajú hrúbku ľadu po celej trase – od Leeuwardenu po Dokkum a potom späť do Leeuwardenu. Ak je jeho hrúbka aspoň 15 centimetrov, korčuliari dostanú znamenie, že ak mráz opäť raz nesklame, o 48 hodín môžu štartovať.
V prvom rade stoja profesionáli, nasledujú ich tisícky nadšencov. Zatiaľ čo víťaz zvládne prejsť trať za necelých sedem hodín, ostatní majú len jednu podmienku: do cieľa treba prísť pred polnocou. Napriek tomu to nie sú preteky o atletickom výkone – na víťaza nečaká žiadna finančná odmena, každý, kto sa zúčastní, dostane malú medailu s veľkosťou dvojeurovky. Elfstedentocht je skôr pocta predkom, regiónu a kultúre. Pocta už neexistujúcemu spôsobu života…
Chabé vyhliadky
Ktovie, či sa Holanďania ešte niekedy dočkajú. Veda im dáva nejeden dôvod na obavy. Podľa polárneho meteorológa z univerzity v Utrechte Petera Kuipersa sa priemerná ročná teplota v krajine za posledné storočie zvýšila približne o tri a pol stupňa. Tvrdí, že zimy sa oteplili viac ako iné ročné obdobia. Čiastočne vďaka západnému vetru, ktorý prichádza nad Severné more.
Vedci sa nedávno snažili zistiť pravdepodobnosť, či podmienky ešte niekedy umožnia uskutočnenie ďalšej edície Pretekov jedenástich jazier. Geert Jan van Oldenborgh, výskumník Holandského kráľovského meteorologického ústavu, ktorý sa špecializuje na modelovanie podnebia, tvrdí, že dosiahnutie predpísanej hrúbky ľadu vyžaduje dva týždne veľmi chladného počasia. Pred storočím vraj bola pravdepodobnosť takýchto zím zhruba 1:5. Dnes je to 1:12 – teda osempercentná šanca v danom roku.
Čakanie v neistote pokračuje. Najkrajší deň v roku je čoraz viac ilúzia.
Posledný šampión (1997) Henk Angenent má dnes 53 rokov. Korčuľuje raz do týždňa, aby sa udržal vo forme. Veď čo ak by náhodou… Neraz vraj pomyslí aj na to, že história si ho zapamätá ako víťaza, ktorý posledný preťal pásku v Leeuwardene. Netúži po tom, chce sa aspoň ešte raz postaviť na štart.
Vie, že vyhliadky nie sú dobré. „Nikto nevie kedy, no ja stále dúfam.“