„Je to zvláštny pocit, keď človek už roky nešportuje a jedného dňa získa striebornú medailu. Samozrejme, teším sa, ale nie je to ten istý pocit, ako keď sa mi podaril úspech priamo na trati,“ vraví niekdajší slovenský reprezentant.
Znamená to, že táto informácia vami nezalomcovala?
To je príliš silný výraz. Pred dekádou som si dostatočne užil oslavy – od slávnostného ceremoniálu v Kanade až po privítanie doma na Slovensku. Pravdaže, striebro má iný lesk ako bronz, ale nič nerieši.
Nie som prvý, rozdiel medzi druhým a tretí miestom nie je taký zásadný. Martina Fourcada, ktorý dodatočne poskočil na najvyšší stupienok, to akiste viac škrie. Zlatú radosť mohol prežiť priamo vo Vancouvri, teraz to je len akési placebo.
Pre ruský biatlon to je ďalší čierny bod. Mali ste pochybnosti o jeho čestnosti?
Vôbec nie, nikdy som nad tým nepremýšľal. V tom čase boli Rusi skvelí, nielen Usťugov, vynikali aj iní. Diktovali tempo spolu s Nórmi aj Nemcami, neprišlo mi to zvláštne. Ani tento olympijský triumf.
Vysvetlite to ako laikovi – ako pomohla Usťugovovi zvýšená hladina hemoglobínu v krvi?
Ten prenáša kyslík do pracujúcich svalov. Obzvlášť v nadmorskej výške, kde ho je málo, to športovcom výrazne pomáha. Vo Whistleri sme súperili v 1500 m n. m. Usťugovove svaly neboli také unavené ako u ostatných.
Foto: SITA, Tomáš Benedikovič
Byť strieborný hneď za Fourcadom je vlastne ako byť zlatý, nie?
(smiech) Presne tak, vyššie sa už hádam ani nedá byť. Martin po zisku olympijského zlata odštartoval veľkú kariéru – kde prišiel, tam víťazil. Dominoval ďalších osem, deväť rokov. Výnimočný pretekár.
Mimochodom, Francúz počas kariéry neraz podozrieval i kritizoval Rusov za užívanie dopingu…
Bol jedným z tých, ktorý ich mal v zuboch. Po tom, ako vyplávali na povrch nové skutočnosti – ako si Rusi pomáhali v atletike či na olympiáde v Soči – to bolo z jeho strany ešte intenzívnejšie.
Čo ste si vtedy mysleli?
Príliš som to neriešil. Púšťal som to jedným uchom dnu, druhým von, vždy som sa zameriaval predovšetkým na vlastné výkony. Ktovie, ako to naozaj bolo, možno systematicky dopovali aj iné krajiny, ale všetko si napokon zlízli Rusi. Ťažko sa mi k tomu vyjadruje.
Nebude vám za bronzovou medailou ľúto?
Vymením ju za striebro a to je dobrý kšeft, no nie?
Kde ju máte odloženú?
Doma v poličke. Ale že by som sa na ňu pozeral každý deň, to určite nie. Ani zďaleka. Keď je potrebné, vyberiem ju a ukážem deťom v škole, prípadne mladým pretekárom. Aj ľudia sa z času na čas na ňu opýtajú.
Dokážete vyčísliť, akú má pre vás hodnotu?
To sa hádam ani nedá…
Prečo nie? Vodný slalomár Lukáš Pollert svoje olympijské kovy predal…
Počul som o tom. Ja si to neviem predstaviť.
Spomeniete si ešte občas na Vancouver 2010?
Sú príležitosti, keď sa zvrtne reč aj na ZOH, vtedy si zaspomínam. Zo dva-trikrát sa mi aj o nich snívalo, ale nie je to nič dramatické, z čoho by som dlho žil a nechal sa unášať.
Stále prevádzkujete kolibu vo Vysokých Tatrách?
Pravdaže, raz som sa na to dal, tak musím bojovať (úsmev).
Foto: SITA/AP, Matthias Schrader
A koronavírus vám nerobí vrásky na čele?
Nie malé, všetci sa s tým musíme vyrovnať. Taký je život. Nejak sa týmto nešťastným obdobím prehryzieme a hádam to potom už bude lepšie.
Je podnikanie vyčerpávajucejšie ako profesionálny šport?
To by som nepovedal. Je to všestrannejšia i kreatívnejšia práca. Predsa len, keď ste v športovec, ste v rovnakom kole. Tréningy, preteky, životospráva. Doobeda, poobede, stále to isté, až do 34 rokov, keď som ukončil kariéru.
Na kolibe raz pomôžem tam, inokedy inde. Je to pestré – riešim objednávky, idem na nákup, pokosím trávu, pridám sa aj k obsluhe, keď si to vyžaduje situácia.
Takže život po kariére vás baví…
Trikrát áno. Nič neľutujem. Čo som na bežkách mal spraviť, to som urobil. Alebo som sa o to aspoň pokúsil. Všetko je tak, ako má byť. Človek v živote musí prevrátiť list.
O mesiac odštartuje nová sezóna – dokážete si predstaviť, ako bude fungovať tento kolos v prísnych „covidových“ podmienkach?
Organizátori tvrdia, že vytvoria nepriestrelnú bublinu, no ja si myslím, že to vôbec nebude jednoduché. Ťažké to budú mať aj športovci. Som zvedavý, ako sa s tým všetci popasujú.
Foto: SITA, Tomáš Benedikovič
Súťaženie pred prázdnymi tribúnami, s rúškami pred štartom i v cieľovom priestore, vás zrejme neláka…
Znie to strašne, všakže? O takúto sezónu by som ako profesionálny športovec nestál. Nezávidím mojim nasledovníkom, no nemajú na výber. Všetci s tým bojujeme na svojom fronte. Bude to zvláštna sezóna. Našťastie, máme televíziu. Biatlon je atraktívny, záujem bude veľký.
Môže niekto prekonať suverénneho Nóra Johannesa Thingnesa Böa?
Vždy môže vyskočiť mladý junior, ktorý to teraz všetkým natrie. Koronavírus prináša neustále nejaké prekvapenia, aj v iných športových odvetviach sme mali možnosť vidieť nečakané výsledky. Domnievam sa však, že gro elitných pretekárov bude diktovať tempo aj v tejto sezóne. Po pár podujatiach budeme vidieť, kto ako na tom je. Aj to, či má niekto proti Böovi nárok.
Dočká sa Paulína Fialková premiérového triumfu vo Svetovom pohári?
Je to šikovná baba, má veľmi rýchle nohy, pokiaľ sa jej podarí vybieliť všetky terče, pokojne môže vyhrať. Verím jej.