Kedy vo vás dozrelo rozhodnutie o konci kariéry?
Pred sezónou som si vravela, že ak to nevyjde podľa predstáv a budem sa trápiť, pouvažujem nad koncom. V marci sme sa vrátili z pretekov v Bielorusku a kvôli pandémii na nás čakala karanténa. Mala som dostatok času na premýšľanie, dala si dokopy pre a proti a vyšlo mi, že nastal čas s tým seknúť. Nie sú to príjemné pocity, keď pre svoj cieľ robíte všetko, ale nedarí sa. Chcem byť šťastná a spokojná.
Necítili ste v uplynulých rokoch nedostatok motivácie či športovú skepsu?
Netreba ma do tréningov tlačiť. Som skôr typ, ktorý musíte brzdiť. Všetci kouči mi vraveli, že na tréningoch som to preháňala a robila veci nad rámec. Možno aj to bol kameň úrazu – sama som sa potápala. Dávala som do toho maximum, ale výsledky neprichádzali.
Bola posledná sezóna o to náročnejšia, že pred jej začiatkom ukončila kariéru vaša dlhoročná tréningová partnerka Anastasia Kuzminová?
So sparingom sa vždy trénuje lepšie. Nasťa bola super v tom, že mi neustále radila a motivovala ma. Je nielen skvelý športovec, ale aj úžasný človek. Chýbala mi, samozrejme. Veľa vecí som musela riešiť sama, či už to bol výber alebo logistika sústredení.
Prečo sa práve z vás dvoch stali kamarátky?
Predtým, ako sme začali spolu trénovať, som ju poznala len ako svoj idol. Zrazu sme boli spolu na sústredení a robila som jej sparinga. Zistila som, že je to úplne normálne dievča. Na to, čo v živote dokázala, sa nikdy nesprávala namyslene. Nemá žiadne maniere. Sadli sme si ľudsky – ako zadok na šerbeľ. Máme podobné záujmy aj mimo športu. Dobre padne, keď sa máte medzi pretekmi s niekým porozprávať, zasmiať sa.
Foto: TASR, Dušan Hein
Pamätáte sa, kedy ste prvýkrát zobrali do rúk biatlonovú malorážku? Nemali ste strach zo zbraní?
Podobné veci ma fascinovali. Bola som taký malý pyroman, hrala sa s ohňom, roztápala náboje. Prvý tréning s puškou si nepamätám, ale prvý na bežkách áno. Nebola som na ne zvyknutá a tak to aj vyzeralo. Neustále som bola na zemi. Od snehu som mala premočené šuštiaky, ale hanbila som sa to povedať. S premrznutým zadkom som si napokon odtrpela celý tréning.
Z Brezna sú aj sestry Fialkové. Trénovali ste a súťažili spolu aj v mládežníckych kategóriách?
Paulína k nám nastúpila, keď som bola dorastenka. Nepamätám si to, ale ona mi stále pripomína, že keď prišla na prvý tréning, tak som ju uvítala slovami: ahoj, ja som Terka, volaj ma big boss – veľký šéf (smiech). Trénovali sme spolu, potom sa k nám pridala aj mladšia z dvojice Ivka.
Podľa mnohých pôsobila ženská reprezentácia nekompaktne. Vy ste trénovali s Kuzminovou a mužmi, sestry Fialkové samostatne. Neboli za tým osobné spory?
Nič také. Situácia sa jednoducho tak vyvrbila. Myslím si, že lepšie sa trénuje vo väčších skupinách. Boli časy, keď sme mali spoločné sústredenia celá reprezentácia. Bývali sme v jednej chate, trávili spolu čas v kolektíve. Malo to výhody a po psychickej stránke mi to vyhovovalo.
Foto: TASR, Michal Svítok
Po 8. mieste na MS kadetiek 2007 vám predpovedali sľubnú kariéru…
Vždy som hovorila, a stojím si za tým, že mám v sebe motor, s ktorým som mohla urobiť výsledky. Avšak nejakým spôsobom som ho zadrela. Keď som bola mladšia, vedela som v pretekoch zo seba vypľuť dušu. S pribúdajúcimi rokmi, keď neprichádzali výsledky, som si na seba vytvorila až príliš veľký tlak. Stále som riešila v hlave, prečo na tréningu viem zajazdiť kvalitné časy, ale v pretekoch už nie.
Je biatlon náročný práve v tom, že vyžaduje skvelú fyzickú pripravenosť, ale zároveň aj vyrovnanú a pokojnú myseľ?
Rozhodne. Videli sme veľakrát, že pretekár zastrieľa vo vytrvalostných pretekoch tri čisté streľby, ale poslednú pokazí a tým pominie šanca na dobré umiestnenie. V biatlone musí všetko do seba zapadnúť v ten pravý moment.
Dlhé roky ste boli členkou štafety. Je miera zodpovednosti v tímových pretekoch väčšia ako v individuálnych?
Na vrcholných podujatiach som sa v štafetách vždy vedela vyburcovať k zodpovednému výkonu. Ak pokazíte preteky sebe, tak v poriadku. Ale keď kvôli vám padne celý tím, to je už iná situácia.
Keď sa štafete nedarilo, stali ste sa terčom negatívnych komentárov a posmeškov od fanúšikov. Brali ste si kritiku k srdcu možno až príliš?
Som typ, ktorému človek vie slovom veľmi ublížiť. Kritiku si beriem osobne, obviňujem sa. Netrvalo však dlho a hodila som to za hlavu. Vravela som si, že ak sa to niekomu nepáči, požičiam mu bežky s palicami, pušku a nech si to vyskúša. Do istej miery mi celá situácia pomohla k tomu, aby som si uvedomila, že existujú aj neprajní ľudia.
Ako veľmi by domácemu biatlonu pomohla oprava kolieskovej dráhy v Osrblí?
Dráha je v hroznom stave, miestami je to až nebezpečné. Nedávno som podala lotériu a vravela som si, že ak by som vyhrala veľký balík, prispejem na opravu komplexu. Verím, že to nebude dlho trvať a dráha prejde inováciou.
V akej profesii sa vidíte v budúcnosti?
Určite to nebude kancelárska práca. Viem si predstaviť, že by som fungovala ako kondičná trénerka. Byť trénerkou biatlonu ma neláka. Už som sa nacestovala dosť, netúžim po takej kariére. Rada by som si našla prácu, pri ktorej mi zostane čas aj na veci, ktoré mám rada – pohyb, beh či skialp.