Výnimkou nie je ani Ivona Fialková (25). Mladšia zo sesterského dua mala pri bilancovaní uplynulého ročníka radosť najmä z výsledkov na MS v Anterselve. „Sezónu hodnotím ako úspešnú, pretože na jej vrchole som dosiahla najväčšie úspechy. Tam, kde to malo vyjsť, to aj vyšlo,“ vraví rodáčka z Brezna.
V akej nálade sa nieslo podujatie v Kontiolahti?
V smutnej… Na sever Európy sme odcestovali z Nového Mesta na Morave, kde sme súťažili bez divákov. Nebolo to ono a napokon aj vo Fínsku rozhodli, že podujatie sa uskutoční bez fanúšikov. Do poslednej chvíle sme nevedeli, či nastúpime na štart. Pred piatkovým šprintom sa uskutočnila porada, kde sa preberalo, či nás pustia súťažiť alebo nie. Celá situácia bola hektická. Dbalo sa na bezpečnosť, ale preteky boli podľa mňa už také silené.
Ste teda toho názoru, že biatlonoví šéfovia mali podujatie zrušiť?
Z hľadiska bezpečnosti áno. Rušili sa takmer všetky športové akcie okolo nás. Hoci vo Fínsku nie je vírus taký rozšírený, stretávali sme sa so športovcami, ktorí boli v rizikových oblastiach. Netreba zabúdať na členov realizačných tímov, zástupcov médií či organizátorov. Bolo tam dosť ľudí… V tejto situácii bol už šport druhoradý. Malo sa sústrediť na bezpečnosť a na to, aby sa pretekári dostali čo najrýchlejšie domov.
Aký mali názor športovci?
Záležalo od toho, z akej krajiny pochádzali. Každý podrobne sledoval, či mu v krajine zatvorili hranice. Bolo cítiť, že športovci boli utiahnutí do seba, viac ako o biatlone rozmýšľali o návrate domov.
Dalo sa v takejto atmosfére súťažiť?
Bolo to náročné. Odchod domov sme riešili už pred štartom šprintu. Som profesionálka, snažila som sa sústrediť sama na seba. Vedela som, že to budú zrejme moje posledné preteky v sezóne. Udržiavali sme kontakt so Slovenskom, vedeli, čo sa deje doma. Zaoberali sme sa inými vecami ako biatlonom… Aj keď v konečnom dôsledku ma zo športového hľadiska mrzel fakt, že som si vyjazdila účasť v stíhačke, kde som mohla zabojovať o peknú pozíciu a ďalšie body do Svetového pohára. Žiaľ, nič sa s tým nedalo robiť.
Foto: SITA/AP, Matthias Schrader
Dvadsiate miesto v šprinte bolo vzhľadom na podmienky solídne. Ako ste sa dokázali skoncentrovať na výkon?
Na pretekoch sa za každých okolností snažím vypnúť a riešiť len svoj výkon. Bolo veľmi veterno, čiže som sa v prvom rade sústredila na streľbu a vyhodnotenie podmienok s ňou spojenými. Myslím si, že na strelnici som to celkom zvládla. Avšak po bežeckej stránke ma to už ďalej nepustilo… Verila som, že s jedným nepodareným výstrelom sa ocitnem vo výsledkovej listine vyššie, ale telo je už unavené. Išla som na maximum a stačilo to napokon na dvadsiatu priečku.
Tretí trimester sezóny vás zastihol v kvalitnej forme, potvrdili ste to aj na MS v Anterselve. Nemrzí vás, že ste ju nemohli dokončiť na záverečnom kole v Osle?
Mrzí, pretože Oslo je jedno z mojich najobľúbenejších podujatí v seriáli. Vždy to tam stálo za to. Avšak teraz je bezpredmetné baviť sa o športe, keď situácia vo svete je taká, aká je. Sú oveľa dôležitejšie veci ako ukončenie sezóny. Beriem to racionálne. Horšie sú na tom športovci, ktorí sa pripravujú na letnú olympiádu.
Ako by ste celkovo zhodnotili sezónu?
Bola ako na kolotoči – raz som bola hore, raz dole. Dobré preteky striedali slabšie. Do budúcna by som chcela ustáliť svoje výkony, získať väčšiu vyrovnanosť a istotu. Avšak sezónu hodnotím ako úspešnú, pretože na jej vrchole – MS v Anterselve – som dosiahla najväčšie úspechy. Tam, kde to malo vyjsť, to aj vyšlo. Z toho sa veľmi teším. Po bežeckej stránke som počas sezóny čakala lepšie výkony, ale objavili sa chybičky a na ich odstránení budem pracovať.
Po návrate na Slovensko musíte absolvovať 14-dňovú karaténu. Ako počas nej trávite čas?
Zatiaľ je to len druhý deň. Uvidíme, v akom rozpoložení budem o týždeň či o desať dní… Sezóna sa len teraz skončila, takže sa venujem najmä oddychu. Telo dostáva priestor na relax. Popritom sa venujem činnostiam, ktoré mám rada. Ale po chvíli sa začnem nudiť.
Športovec je zvyknutý na pohyb, tréning. Je vynútené ničnerobenie náročné po psychickej stránke?
Áno, ale aj po fyzickej. Z maximálneho zaťaženia a súťažného režimu sme išli rovno do karantény. Nie je zdravé urobiť takýto radikálny sek. Štyri mesiace sme dvojfázovo trénovali, súťažili a teraz dva týždne nemôžem nič robiť. Nie je to ideálne pre srdce, zdravie či psychiku. Avšak taká je situácia, treba sa jej prispôsobiť. Budem sa snažiť cvičiť doma, možno vyskúšam jógu. Vždy po sezóne som ešte chodila na prechádzky či zabehať si, robila skialp. Tak, aby sa telo postupne dostalo zo záťaže zo sezóny. Tento rok to bude iné.
Foto: TASR, Michal Svítok
Na konci marca či začiatku apríla odchádzajú biatlonisti na dovolenky za teplom. Narušila vám karanténa podobné plány?
V prvom rade som mala plán ukončiť školu, keďže som v poslednom ročníku. Avšak všetky školy a univerzity sú zatvorené a nikto nevie, ako sa vyvinie situácia. Na druhej strane, vynútené voľno ma donúti sadnúť si za počítač a písať diplomovú prácu.
Na akú tému?
Doping v športe.
Môžete byť konkrétnejšia?
Venujem sa téme variabilita krvných komponentov. Ako prirodzene kolíšu v ľudskom tele, ako to vplýva na nové opatrenia čo sa týka biologického pasu. Budem sa snažiť túto teóriu vysvetliť na príklade rôznych športovcov.
Platí, že doping je najväčšia pliaga v športe?
Určite. Svetové antidopingové organizácie sa snažia pri kontrole športovcov robiť maximum. Avšak mám taký pocit, že niektorí sú stále o krok vpred a dokážu vymyslieť podporu, ktorú im testy nezistia. Potom je v jednotlivých športoch ťažké s takýmito jedincami férovo súťažiť. Som striktne proti dopingu a možno aj to ma nabudilo k písaniu diplomovky.
Sú ilegálne praktiky súčasťou dnešného biatlonu?
Neviem o žiadnom aktuálnom prípade. Mená nevychádzajú na povrch, dozvieme sa len to, čo je potvrdené. O ostatných sú to potom len dohady. Zakladám si na výsledkoch vzoriek a nie, že niekoho obviním len tak bez dôvodu.
Ako často dopingoví komisári kontrolujú biatlonistov?
Je to rozdelené. Medzinárodní komisári nás zvyčajne testujú cez sezónu, slovenskí počas prípravy. Po každých pretekoch ide na kontrolu víťaz a potom niekto náhodne vybraný zo zvyšku štartového poľa. Samozrejme, bežné sú aj námatkové kontroly.
Je Dorothea Wiererová zaslúženou víťazkou veľkého glóbusu?
Určite. Od novembra do marca podávala najstabilnejšie výkony. Je veľmi kvalitnou a skúsenou pretekárkou. Za to, ako zvládla tlak pred domácim publikom a žiarila na svetovom šampionáte, si zaslúži obdiv a rešpekt. Ukázala, že bola výborne pripravená nielen po fyzickej, ale aj po psychickej stránke. Je to zlaté a usmievavé dievča, triumf jej veľmi prajem.
V jednom z rozhovorov sa vyjadrila, že pomaly rozmýšľa nad ukončením kariéry, túži po rodine. Uvidia ju fanúšikovia súťažiť aj v budúcej sezóne?
Myslím si, že to potiahne minimálne do olympijskej sezóny. Momentálne je na vrchole a bola by škoda, keby to len tak zahodila. Rozprávala som sa s ňou a nemala som pocit, že by plánovala ukončiť kariéru.
V nedeľu sa s kariérou rozlúčila Kaisa Mäkäräinenová. V čom bola výnimočná?
Do pretekov Svetového pohára som vhupla v časoch, ktoré patrili Kaise a Darii Domračevovej. V tomto období boli takmer nezdolateľné a najvyššie priečky si delili medzi sebou. Pozerala som na nich zdola a obdivovala ich, aké sú to skvelé pretekárky. Snívala som o tom, že jedného dňa by som chcela byť úspešná ako ony. Kaisa aj vo vyššom veku dokázala vyhrávať preteky a získavať glóbusy. Mala krásnu kariéru a biatlon posunula o úroveň vyššie.