Počúvala som narážky na každé kilo. Bulimici sú úžasní klamári

, 11.01.2020 22:22
SR Bratislava Krasokorčuľovanie Memoriál Nepela...
Športová dvojica Oľga Beständigová a Ilhan Mansiz z Turecka počas krátkeho programu na 21. ročníku Memoriálu Ondreja Nepelu v Bratislave v októbri 2013. Autor: ,

Vraví sa, že žena sa cíti komfortne len vtedy, keď je upravená. Oľga Beständigová (40) nie je výnimka. Na začiatku rozhovoru okrem diktafónov pribudol rýchlo na stôl aj lak na nechty. Čakalo ju totiž aj fotenie.

„Počas tréningov som nechty a make up neriešila, na súťažiach však áno. Predsa len je náš šport aj o výzore a estetickom prevedení,“ tvrdí bývalá reprezentantka v krasokorčuľovaní.

Spolu s bratom Jozefom vytvorili úspešný športový pár, ktorý sa predstavil na olympiáde, piatich MS a siedmich ME.

Ako ste sa dostali ku krasokorčuľovaniu?

Pochádzam zo športovej rodiny. Otec je karatista, mama hrávala basketbal. Mala rada hokej a raz ju počas návštevy zápasu zaujal plagátik o nábore do klubu krasokorčuľovania. Prihlásila tam mňa i brata.

Je to tak, že ste skôr vedeli korčuľovať ako chodiť?

Takmer (úsmev). Mala som tri roky, keď ma prvýkrát postavili na korčule. Brat sa jeden čas rozhodoval, že kraso vymení za futbal či hokej. Mama však zavelila a musel zostať. Na tréning sme vstávali medzi štvrtou a piatou, presunuli sa na štadión a cvičili povinné cviky s kružidlami.

Tie sa používajú pri tréningu?

Už nie a je to škoda. Slúžili na povinné cviky. Je to rutinné cvičenie, za chvíľu sme z toho boli vymrznutí na kosť. Avšak bol to úžasný prostriedok na získanie techniky. Dnešné deti to už nerobia.

Trénovali ste len v Bratislave?

Keď na Nepelovom štadióne prebehla prvá renovácia, museli sme za tréningami cestovať po celom západnom Slovensku – do Trnavy, Trenčína či Piešťan, Nových Zámkov atď. Celé víkendy sme boli preč na cestách.

Oľga Beständigová.
Oľga Beständigová. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Mali ste prísnych rodičov?

Boli prísni, ale zároveň veľmi láskaví. S láskou a nehou nám vysvetľovali, čo je správne a čo nie. Naučili nás disciplíne a poriadku. Som im za to vďačná.

Nezazlievali ste im, že vás viedli k tvrdému režimu vrcholového športovca?

Nikdy. Krasokorčuľovanie milujem. Ak by som teraz mala partnera, hneď idem na ľad a chcem súťažiť. Chýba mi to. Krasokorčuľovanie nie je šport – je to životný štýl. My krasokorčuliari o sebe vieme, že sme trochu šľahnutí (úsmev).

Nezávidela ste kamarátkam, keď mali voľno cez prázdniny a vy ste musela trénovať?

Nemám pocit, že som o niečo prišla. Nemali sme klasické prázdniny, to je pravda. Nechodili sme po babkách či dovolenkách. Pre nás to boli športové tábory a tréningy. Na druhej strane, keď mali kamarátky školské povinnosti, ja som s krasokorčuľovaním cestovala po svete a spoznala nové veci. Všetko má svoje pre a proti.

Plánovala mama od začiatku, že budete s bratom jazdiť vo dvojici alebo ste snívali o kariére sólistky?

V začiatkoch sa ťažko niečo plánuje. Na začiatku sa, samozrejme, každý učí korčuľovať sám. Ale ja som od začiatku chcela jazdiť v páre. Páčili sa mi všetky vyhadzovačky, prehadzovačky či otočky. Keď som mala dvanásť a pozerali sme s mamou preteky v televízii, vravela som jej, že aj ja jej raz budem posielať cez kameru bozky a zdraviť ju. Túžila som tam raz byť a podarilo sa.

Súhlasil alebo ste ho musela prehovárať?

Už si presne nepamätám, ale vzišlo to z toho, že sme súrodenci. Začali sme spolu jazdiť, keď som mala sedemnásť, brat osemnásť. Športové dvojice nie je až taká rozšírená disciplína, mali sme problém zohnať aj dobrého trénera. Napokon sme ho našli a začali naplno.

Aké to bolo jazdiť takmer celú kariéru so súrodencom?

Nie vždy jednoduché. Mali sme výhodu, že sme sa fyzionomicky k sebe hodili. Ako súrodenci sme si boli podobní, mali podobnú pohybovú pripravenosť. Obaja sme dominantné povahy a občas to škrípalo, ale to je normálne. Kto sa kedy s niekým nepohádal, keď robia spoločnú prácu? Patrí to k tomu.

Ktorý športový výsledok si ceníte najviac?

Mali sme po olympiáde pauzu, každý jazdil s iným partnerom. Napokon sme opäť spojili sily a vyhrali domáci šampionát. Vtedy ma brat zrejme prvýkrát objal. Ak by sme vtedy neuspeli, bol by koniec. Je to pre mňa veľmi emotívna spomienka. Následne sme sa predstavili aj európskom i svetovom šampionáte a predviedli naše najlepšie jazdy.

Je vďačné byť krasokorčuliarom na Slovensku?

Neľutujem ani sekundu, nič by som nezmenila. Ale je to veľmi nevýhodný biznis. Kedysi sa šport robil viac srdcom. Základňa je úzka, podmienky – česť výnimkám – nevyhovujúce. V krasokorčuľovaní miniete veľa času i peňazí. U nás to nie je profesionálny šport. Väčšinu kariéry platili rodičia a neboli to malé financie.

Od zväzu ste dostávali papieriky o tom, aká má byť vaša hmotnosť. Bol dôraz na športovú disciplínu detí prísnejší ako teraz?

Áno a niekedy až prehnaný. Ako v mojom v prípade, keď som po podobných zákazov trpela roky na bulímiu. Deti mali vtedy väčšiu disciplínu, teraz sú viac nevychované, niekedy až drzé. Komunizmus mal veľa negatív, ale dôraz na športovú pripravenosť ľudí bol väčší ako teraz. Najmä deťom a mládeži pomáhalo centralizované riadenie športu.

Cítili ste aj na ľade rivalitu medzi západnou Európou a východným blokom?

Áno a v určitých momentoch to pretrváva do dnes. Napríklad Američania – hoci len priemerný pretekár príde na ľad a srší sebavedomím. Možno nemá toľko kvality, ale aj to nič vie predať. U nás sú ľudia šikovní a talentovaní. Chýba im však často sebavedomie.

Oľga Beständigová.
Oľga Beständigová. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Spomenuli ste bulímiu. Dalo sa s touto chorobou športovať?

Mala som osemnásť a spadlo som do toho. Všetci okolo na mňa tlačili, počúvala som narážky na každé kilo, ktoré som pribrala. O správnom stravovaní som nevedela nič a tak som si vymyslela jednoduchý spôsob – najesť sa a jedno vyvrátiť. S bulímiou som bojovala dlhé roky.

Vedeli ste, že nie ste v poriadku?

Áno, samozrejme, že vedela, ale ľudia s poruchami príjmu potravy sú pred sebou o okolím úžasní klamári. Je ľahké si nahovoriť, že mi nič nie je. Človek sa chlácholí, upokojuje. Navyše, táto choroba sa dá relatívne ľahko utajiť. Keď som sa potrebovala vyzvracať, skrývala som sa. Porucha prijímania potravy je mentálna záležitosť, forma závislosti.

Bola bulímia sprievodným javom krasokorčuľovania?

Bola a je. A myslím, že rovnako aj v každom inom športe, v ktorom je dôležitá estetika. Sú aj disciplíny, kde je to ešte markantnejšie. Najväčší problém je, že dievčatá sa o tom boja rozprávať. Mala som to rovnako, cítila som hanbu a ostudu. Keď som sa to tom rozhodla rozprávať – bolo to len pred pár rokmi – uľavilo sa mi. Aj teraz to slúži ako psychoterapia.

Keby ste dnes viedla dvadsaťročnú zverenkyňu a zistila bulímiu u nej, čo by ste jej poradila?

Zákazy a príkazy nepomôžu. Poradila by som jej o strave, o jej zložení. Bola by som jej určite príkladom. O takej téme treba citlivo. Vždy pomôže aj odborná pomoc.

Nezazlievate vašim blízkym, že vám nedokázali pomôcť?

Snažili sa, ale nevedeli, ako to majú urobiť. Nikoho som k sebe nepustila, klamala som sama sebe i najbližším. Pokiaľ som sama nemala nastavenú hlavu, že si ubližujem a že to nie je správne, nik so mnou nepohol. Keď som dospela do záveru, že už ma to nebaví a unavuje, rozhodnutie prišlo zo dňa na deň. Odvtedy sa držím a som v pohode.

Je každé kilo navyše na korčuliach cítiť?

V mojom prípade aj pol kila. Jednak sú partneri za nás zodpovední, keď nás vyhadzujú a zdvíhajú do vzduchu. Čím je partnerka ťažšia, tým je to nebezpečnejšie.

Ako ste sa dostali k ponuke jazdiť v krasokorčuli­arskej reality šou v Turecku?

Oslovili ma, súhlasila som. Do druhého pokračovania šou ma zavolali ľudia priamo z produkcie v Turecku. Vtedy mi pridelili Ilhana Mansiza.

Svojho času patril medzi najväčšie futbalové hviezdy v krajine polmesiaca. Vedeli ste, o koho ide?

Absolútne nie. Potom som si, samozrejme, všetko zistila. Ilhan bol a stále je v Turecku veľmi populárny. Je Alah a potom Ilhan (smiech).

Ako sa z futbalistu stane krasokorčuliar?

Od prvého dňa sme boli naladení na rovnakú vlnovú dĺžku. Vždy sme robili veci a trénovali nielen pre to, že musíme, ale bola to obojstranná snaha. Klobúk dole pred tým, ako to zvládol. Väčšina futbalistov nemá rozsiahly pohybový slovník, ale on bol v tomto neskutočný. Keď sme začínali, nevedel korčuľovať. Veľmi rýchlo sa všetko naučil.

Vytvoril sa medzi vami vzťah a ako dvojica ste začali pôsobiť na súťažnej úrovni. Čo partnera na tom zaujalo?

Bola to pre neho výzva. So súťažným krasokorčuľovaním začal aj kvôli mne. Veľa sme sa rozprávali, vravela som mu, že mám túžbu ešte raz štartovať na olympiáde. To sa nám napokon nepodarilo, ale boli to krásne časy. Dal mi možnosť žiť svoj sen a ďalej korčuľovať.

Na akú úroveň ste sa dostali v porovnaní s tým, keď ste jazdili s bratom?

V niektorých veciach sme boli s Ilhanom lepší. Bol vyšší a silnejší ako brat. Na druhej strane, nemal toľko odjazdených kilometrov na ľade ako on. To sa nedá oklamať.

Stále však bol v podstate amatér. Dôverovala ste mu aj pri otočkách a zdvíhačkách?

Na začiatku som sa bála. Ale bol veľmi stabilný a urobil všetko, aby som sa nezranila. Ak pri zdvíhačkách došlo k zakolísaniu, vždy urobil všetko pre to, aby ma bezpečne položil na zem. Rovnováha a balans boli jeho silné stránky.

Oľga Beständigová.
Oľga Beständigová. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Kto financoval vašu spoločnú kariéru? Podporil vás aj turecký zväz?

Neskôr áno, ale drvivú väčšinu platil Ilhan. Investoval do nás veľkú sumu peňazí, väčšinu z toho tvorili jeho úspory.

Vraveli ste, že ste dominantná, takí sú aj tureckí muži. Aký bol vzťah s Mansizom?

Určite nie je jednoduchý a niekedy veľmi náročný. Ilhan je skvelý človek, futbalista, moslim – a zároveň veľmi ťažká povaha. Musela som byť pri ňom veľmi trpezlivá. Nič iné mi nezostávalo.

Postavenie ženy v tureckej spoločnosti je odlišné ako na Slovensku. Nemali ste s tým niekedy problém?

Vo vzťahu s Ilhanom veľmi nie. Zrejme to bolo aj tým, že sa narodil a vyrastal v Nemecku. Raz sme sedeli u jeho kamarátov v Ankare. Jeden z majiteľov reštaurácie si chcel zapáliť a ja neznášam cigarety. Keď som mu posunkom naznačila, aby cigaretu odložil, čo aj urobil, vyvolalo to mierne pobúrenie.

Čo ste si zobrala zo vzťahu s Mansizom? Ste v kontakte?

Zocelilo ma to ako ženu, som otrlejšia. Veľa ma naučil – po osobnostnej stránke, ako aj športovej. Sme v kontakte, ale už nie takom intenzívnom.

Kade sa bude uberať vaša kariéra?

Mám malého synčeka, som mama na sto percent. Ale stále sa vidím ako športovec. Čo je pre človeka vzduch, je pre mňa šport. Učím detičky gymnastiku, ako aj hokejistov Bratislava Capitals nášmu remeslu. Vždy po domácom vyhratom zápase predvediem s jedným z nich predstavenie a občas sa dostanem aj k technike korčuľovania, tzv. powerskatingu. Venujem sa aj móde, zakladám si vlastnú značku oblečenia.

Hokejisti potrebujú, aby ich niekto učil korčuľovať?

Áno, potrebujú (úsmev). Tzv. power skating zlepšuje techniku, obsahuje cvičenia a výuku zručností na ľade.

Kto zo slovenských hokejistov je najlepší korčuliar?

Marián Gáborík. Spoznala som ho, keď mal šestnásť rokov. Keď som ho videla na ľade, bolo mi jasné, že z neho bude výborný hokejista. Aj Marko Daňo je skvelý na korčuliach.

Oľga Beständigová je bývalá slovenská krasokorčuliarka. Väčšinu kariéry súťažila po boku svojho brata Jozefa Beständiga. Spolu vytvorili elitnú športovú dvojicu, ktorá na Slovensku dominovala takmer celú dekádu.

Na medzinárodnej scéne sa prvýkrát predstavili na európskom šampionáte v roku 1997, kde skončili na 17. mieste. Najväčší úspech však zaznamenali na rovnakom podujatí o štyri roky neskôr – boli siedmi. Zúčastnili sa aj na olympijských hrách 2002 v Salt Lake City. V roku 2005 sa ich cesty na ľade rozišli.

Oľga sa potom dvakrát zúčastnila na natáčaní tureckej reality šou Hviezdy na ľade. Po jej boku sa predstavil známy futbalista Ilhan Mansiz, s ktorým neskôr tvorili pád nielen na ľade, ale aj v súkromí. Keďže sa im však nepodarilo kvalifikovať na olympiádu do Soči, v sezóne 2015 spoluprácu ukončili.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Oľga Beständigová #krasokorčuľovanie #Ilhan Mansiz
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku