Olympijský medailista sa 7. novembra v Bratislave definitívne rozlúči so svojou úspešnou kariérou. „Dnešné krasokorčuľovanie je iné. Umenie v ňom, samozrejme, zostalo. Avšak pribudla matematika. Som rád, že som súťažil v starých dobrých časoch,“ vraví dvojnásobný majster Európy.
Podtitulom šou Fire on Ice je pocta svetových hviezd Jozefovi Sabovčíkovi. Ako vnímate, že sa s vami príde rozlúčiť toľko velikánov?
Beriem to ako rozlúčku. Predsa len, posledné vystúpenie som absolvoval pred tri a pol rokmi v Bratislave.
Ako sa na vystúpenie pripravujete?
Prípravu mi skomplikovala operácia chrbtice, ktorú som podstúpil pred tromi mesiacmi. Mám bolesti, ale verím, že to prekonám a v Bratislave sa objavím na ľade.
Končíte s kariérou. Čo vám bude najviac chýbať?
Úprimne? Som spokojný, že už je zo mňa tréner. Keď sa človek dostane do určitej vekovej kategórie, veci sa menia. S nami športovcami to nie je rovnaké ako napríklad s hudobníkmi, ktorí čím sú starší, tým sú lepší. Príde čas, keď si každý športovec uvedomí, že jeho kariéra sa chýli ku koncu. Avšak niečo mi bude predsa len chýbať – stáť pred plným hľadiskom, v ktorom burácajú tisíce ľudí.
Na začiatku kariéry zohrala dôležitú úlohu vaša babička. Čo pre vás urobila?
Keď som začal s krasokorčuľovaním, mal som šesť rokov. Prišli sme na zápis do klubu a funkcionári Slovana jej povedali, že som už starý. Babička však bola neoblomná, presadila si svoje a mňa napokon do klubu vzali.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Kedy ste si uvedomili, že krasokorčuľovanie bude vaša vášeň i profesia?
Mal som dvanásť. Vtedy som sa stotožnil s tým, že bez krasokorčuľovania nedokážem existovať. Vždy som vedel, že budem chcieť pokračovať v športe. Avšak v čase komunizmu to bolo komplikované. Vtedy sa nedalo len tak ukončiť amatérsku kariéru a odísť k profesionálom do zahraničnej revue. Napokon sa mi otvorili dvere, mohol som sa oficiálne vysťahovať a urobiť profesionálnu, neskôr aj trénerskú kariéru. Do určitej miery som mal v tomto aj šťastie.
Pred 35 rokmi ste vybojovali bronz na olympiáde. Je to váš najväčší kariérny úspech?
Olympiáda sa berie vážnejšie ako napríklad európsky šampionát. Medailu spod piatich kruhov si veľmi cením. Bolo to prekvapenie nielen pre mňa, ale aj pre množstvo ďalších ľudí. Avšak veľkú hodnotu majú pre mňa aj dva tituly majstra Európy za sebou. Výnimočné boli pre mňa ME v Kodani, kde som obhájil titul a navyše skočil štvoritý skok.
Tým štvoritým skokom bol tulup. Trénovali ste ho predtým dlho?
Skúšal som ho veľakrát. Ale skôr len zo zábavy, či sa dá vôbec skočiť. Postupne som zistili, že mi to ide veľmi dobre, ale zároveň som si musel dávať pozor na problémové koleno. Keď všetko išlo dobre a skok som si poctivo odtrénoval, trénerka Búřilová-Wlachovská ma naň pustila. Denno-denne to však nebolo. Nieže by som nechcel, ale nemohol.
Dodnes sa debatuje o tom, či to bol regulárny štvoritý skok. V Guinnessovej knihe rekordov svieti pri tomto údaji meno vášho súpera i kamaráta Kurta Browninga. Škrie vás to?
Poviem to takto: nemrzí ma to, i keď človek by možno bol rád v knihe rekordov. Legendárny Američan Scott Hamilton, zlatý olympijský medailista, dodnes všade kam chodí, otvorene hovorí, že prvý som bol ja. Nepotrebujem oficiálny zápis do štatistík. Viac pre mňa znamená fakt, že moji kolegovia ma označujú za toho, kto skočil štvoritý skok ako prvý.
Počas otváracieho ceremoniálu ZOH v Salt Lake City 2002 ste predviedli legendárnu šou v horiacom kostýme. Nebáli ste sa, že uskočí plamienok a prídete o dlhé vlasy?
V tom momente som si to neuvedomoval. Ale kostým mám doma a keď som si ho pred časom pozeral, našiel som na ňom prepálené miesta. Zrejme to bolo o niečo nebezpečnejšie ako som to vtedy vnímal.
Ako vznikla vaša prezývka Jumping Joe?
Stalo sa to počas tímovej súťaže USA vs. Európa. Zajazdil som šou na hudbu od Bruca Springsteena a na záver urobil salto. V tom z úst kolegu Hamiltona, ktorý preteky spolukomentoval, vyletelo: Jumping Joe, I love this guy. Pomenovanie mi už zostalo.
Boli ste s prezývkou stotožnený? Páčila sa vám?
Veľmi sa mi páčila. Na druhej strane, s pribúdajúcim časom bolo čoraz náročnejšie prezývku Skákajúci Joe dokazovať. Prišli zranenia, roky pribúdali. Človek je čím ďalej, tým pomalší.
O krasokorčuľovaní sa hovorí, že je to šport a umenie v jednom. Súhlasíte?
V našej ére to tak určite bolo. Dnešné krasokorčuľovanie je iné. Umenie v ňom, samozrejme, zostalo. Avšak pribudla matematika. Všetky skoky či povinné technické elementy majú bodovú hodnotu a originalita išla bokom.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Je systém bodovania hlavný rozdiel medzi vašou érou a súčasným krasokorčuľovaním?
Áno, teraz sú to dva rozdielne športy. Po olympiáde 2002 sa zmenil systém rozhodovania. Som rád, že som zažil klasické krasokorčuľovanie.
Okrem maľovania a hudby medzi vaše záľuby pribudlo aj varenie piva. Ako vám to ide?
Venoval som sa tomu pred nejakým časom, ale opantala ma nová vášeň – stolárčina. Pivo šlo trochu bokom. Avšak neplánujem to zanechať. Možno s tým onedlho opäť začnem. Predsa len v zime je príjemnejšie stáť pri horúcom sporáku ako v lete.
Putuje vaša značka aj do obchodov?
Nie, distribuujem ho len medzi priateľmi. Snažil som sa vyrobiť klasický československý ležiak. Malé domáce pivovary sú populárne aj v USA, ale na môj vkus robia veľmi husté pivá. Tak som si urobil vlastné. Také, aké mám rád.