Foto: TASR, Dušan Hein
Prvý raz sa stala majsterkou sveta, vo Svetovom pohári obhájila malý krištáľový glóbus za prvenstvo v šprinte. „Najväčšie sklamanie mi pripravila choroba, najväčšiu radosť som prežívala zo zisku zlata,“ zdôraznila na včerajšom stretnutí s médiami.
O posledných pretekoch
Sezóna mala prívlastok bonusová, bonus cinkol na záver: zlatou medailou z majstrovstiev sveta i malým krištáľovým glóbusom, o ktorom som ani nesnívala. Bola aj pokusová – uvidíme, či áno alebo nie. V podstate som si splnila skoro všetky športové sny: aj zlato z majstrovstiev sveta, padlo i dvadsať terčíkov. Keďže som sa stala majsterkou sveta, otvorila sa mi šanca zabojovať aj o veľký krištáľový glóbus. Bola minimálna, no chcela som to skúsiť. V posledných pretekoch sezóny ma však emócie veľmi ovládli. Bola som smutná, že som neodstrieľala aspoň približne tak ako deň predtým. Niektoré sny si vieme splniť, niektoré sú nad naše sily. Niekedy je pekné, keď sen ostane len snom. Je to dôkaz, že som kráľovnou šprintov, ale nie som kráľovnou tejto sezóny, ani minulej, hoci som sa o to veľmi snažila.
Ako ju privítali deti
Počkali na mňa, kým prídeme. Cestou sme si volali, asi to vyzerá, že stihneme večeru. Pripravili ju so starkou. Dcérka ma vítala s koláčikmi – mami toto je odo mňa. Syn ma privítal objatím, hneď chcel vidieť glóbus. Vyzerá skoro tak isto ako dva predchádzajúce – a prečo iba jeden? – pýtal sa. Bol by z neho prísny tréner. Olivia si zavesila na krk medailu. Spoločne sme prežívali pocity radosti, že mamina sa nielen vrátila, ale priniesla aj vzácne trofeje.
O najsilnejšej emócii sezóny
Najväčšie sklamanie mi pripravila choroba, chytila ma pri odchode na majstrovstvá sveta. Prežila som silné emócie, lebo sa veľmi zodpovedne pripravujete na vrchol sezóny – a zrazu pocítite, že organizmus nevie odolať vonkajším vplyvom. To ma veľmi sklamalo. A najväčšie šťastie mi priniesol zisk zlatej medaily. Bola som v stave, akoby som spala a nemohla uveriť tomu, že to nie je sen – a bála som sa z toho sna zobudiť.
Foto: TASR, Dušan Hein
O pocite po dvadsiatom trafenom terčíku
Ak ste to sledovali, videli ste, že ten posledný výstrel na dvadsiaty terčík som trochu podržala. V hlave sa mi premietali všetky neúspechy a netrafené dvadsiate terčíky. Dala som si záležať a som veľmi rada, že som trafila presne do stredu. Nebolo to zbytočné rozhodnutie počkať a znovu pracovať nanovo, aj keď som stratila chvíľku času. Tie preteky boli zaujímavé v tom, že som mala veľký náskok a bola na strelnici sama. Aj preto som sa vedela uvoľniť, skoncentrovala som sa a strieľala vo svojom tempe.
O nedostatkoch v streľbe
V predchádzajúcej olympijskej sezóne som cítila, že viem svoje limity potláčať stále hore. V tejto sezóne sa mi potvrdilo, že všetka práca, ktorú sme absolvovali predtým, nebola na zahodenie. Som veľmi rada, že som sa pozbierala a vyšla na dobrú úroveň. Za celú športovú kariéru môžem povedať, že ma sprevádzala smola na strelnici. Streľba mi nikdy nesedela, až tak dobre som jej nerozumela, no môžem ubezpečiť, že som bojovala pri každom jednom výstrele, pri každom terčíku som dýchala-nedýchala.
O silnejúcej konkurencii
S individuálnymi vystúpeniami istotne končím, na ďalšiu sezónu by som sa už nevedela pripraviť. Po pretekoch s hromadným štartom na majstrovstvách sveta som debatovala s Fínkou Kaisou Mäkäräinenovou. Povedala mi to, čo som cítila aj ja: Nasťa, priznajme si, že máme svoj vek. Mladé dievčatá sú agresívne, útočia na popredné pozície. Sú odvážne, smelé, sú drzé. My s našimi skúsenosťami a kvalitou im nie vždy stačíme. Hľadáme rezervy počas sezóny, tešíme sa z úspešných dní, keď nám šťastie praje. Vďaka takýmto momentom som si mohla dopriať svoje najlepšie preteky. Pripraviť sa na každé ďalšie je mentálne veľmi náročné.
O pomoci štafetám
Ak sa Ivka (Fialková) rozhodne, že do ďalšej sezóny pôjde, a v ženskej štafete bude chýbať štvrtý člen, mladé dievčatá ešte nebudú celkom pripravené, trénovať budem. Ak budú potrebovať moju pomoc, pokúsim sa, aby som nastúpila. Pôjde približne o päť štafiet, na takýto počet pretekov v sezóne by som sa mohla pripraviť. Nesľubujem, že to bude tá istá Nasťa Kuzminová ako predtým, ale urobím všetko, čo bude v mojich silách. Športovať budem, bez tréningu sa moje telo vzbúri, môžu prísť zdravotné problémy, čo si neželám. Aj deti vychovávam v športovom duchu, s nimi sa budem hýbať. Ak niekto bude mať o mňa záujem ako o sparingpartnerku, rada prídem. Aj preto sa budem udržiavať v kondícii.
O trénerstve
Je to veľmi zodpovedná práca. Moji rodičia boli tréneri, viem, čo to obnáša. Manžel je tréner, mal to ľahšie, keď viedol len mňa. Pribudla mu skupina športovcov, je to drina a zodpovednosť. Má väčšie nervy ako športovec. Celý život som športovala, odchádzala od rodiny a detí ako športovkyňa. Keby som sa rozhodla pre trénerstvo, určite by som chcela sprevádzať svojich zverencov na pretekoch, čo by znamenalo znovu ďalšie odlúčenia. Nikdy nehovor nikdy, no momentálne to nie je moja priorita. Najviac sa teším na súkromie, na svoje deti. Najbližšie ma čaká cesta do Ruska za rodičmi, kde mám rodinné povinnosti, ktoré sa časovo nedajú odložiť.
Za čím jej bude ľúto
Veľa rokov som žila v istom režime s ľuďmi, ktorí sa stali pre mňa veľkou športovou rodinou. Budú mi chýbať. Myslela som si, že biatlon mi chýbať nebude, mala som niekedy pocit, že ho mám plné zuby, no pravda je taká, že som asi najväčší fanúšik biatlonu, aj keď už súťažiť nebudem. To neznamená, že ho nebudem sledovať.
Foto: TASR, Dušan Hein
O odchode z Ruska
Po narodení syna mi povedali – Nasťa, ak chceš reprezentovať, dávame ti tri mesiace, potom začneš odznova. Pocítila som, že ma nechcú. V tom okamihu, ako mladá mamička, s hormónmi, ktoré mi bili do hlavy, som bola rozhodnutá, že športovú kariéru ukončujem. Budem sa venovať synovi, rodine a spoľahnem sa na manžela, ktorý ma berie do inej krajiny. Začnem z čistého listu. Som rada, že prešiel čas, celé sa to upokojlo. Už nik nerieši, či som Ruska alebo Slovenka, pre mňa je to citlivá téma. Fakt je, že som z Ruska odišla, fakt je, že som na Slovensku šťastná. Iba na Slovensku som svoj talent a všetko, čo vo mne bolo a zostalo, mohla ako športovkyňa zúročiť. Vďaka tomu, že tu som našla podmienky, aby som mohla trénovať aj so synom, aj s manželom. Vďaka takémuto prístupu som dosiahla také neskutočné veci.
O úsmeve na tvári
Nebola som vždy veselá, počas sezóny a počas prípravy na preteky musí byť športovec koncentrovaný. Na to všetko, aký som profesionál, ako musím byť koncentrovaná a ako musím zachovať svoj vnútorný svet, ľudí, ktorých poznám z biatlonového sveta – a je ich veľmi veľa z rôznych krajín – sú pre mňa jedna veľká rodina. Keď niekoho poznám a mám s ním niečo spoločné, je pekné vyčarovať úsmev, aj keď nemám najlepšiu náladu a som smutná po pretekoch. Koho poznám, vždy pozdravím, rodičia ma tak naučili. Každému rada vždy darujem úsmev, tušiac, že môj úsmev pred pretekmi prinesie možno inému šťastie a energiu.