Veď kto by nechcel byť majstrom sveta? Je trojnásobnou olympijskou víťazkou, no zlato z majstrovstiev sveta jej vo vitríne zatiaľ chýba. Pripomenieme, čo predchádzalo striebru a bronzu.
Medaila pre pamiatku obetí
V polovici decembra 2008 dostala Anastasia Kuzminová a jej syn Jelisej slovenský pas. Za prvú nomináciu na svetový šampionát do juhokórejského Pjongčangu sa vo februári – dva mesiace po tom, čo získala slovenské občianstvo – odvďačila prvou medailou: striebrom z pretekov s hromadným štartom. V šiestej súťaži v posledný deň podujatia.
„Stále nemôžem uveriť, že mám medailu,“ tešila sa v rozhovore pre Slovenský rozhlas. „Podržala ma streľba i výborné lyže. Už cítim únavu, no konečne mi preteky vyšli tak, ako som si želala pred začiatkom majstrovstiev sveta,“ podotkla.
Foto: SITA/AP, Lee Jin-man
Záver pretekov s hromadným štartom priniesol drámu v poslednej streleckej položke. Kuzminová prvé dve ležky zvládla čisto. Na tretej – prvej postojačky – jej ušiel druhý výstrel, na poslednej tretí.
Zo strelnice vybiehala takmer zarovno s Ruskou Oľgou Zajcevovou. Súperka jej v stúpaní ušla, Kuzminová si však udržala striebornú pozíciu pred Švédkou Jonssonovou.
„Nasťa predviedla, že je veľká bojovníčka. Na štart nastúpila pokojnejšia než v predchádzajúcich súťažiach. Ako dobre sa preteky pre ňu vyvíjali, tak sa aj skončili. Odviedla perfektný výkon. O medaile sme nehovorili, o to väčšiu radosť z nej máme. Venujeme ju pamiatke obetí tragédie pri Polomke. Od biatlonového areálu v Osrblí je to pár kilometrov. Správu o nešťastí sme prijali s veľkým pohnutím,“ uviedol z dejiska tréner Milan Gašperčík.
Kristína i Jelko ju hnali vpred
Rok po zlato-striebornej Kuzminovej premiére na zimnej olympiáde vo Vancouvri 2010, hostil majstrovstvá sveta západosibírsky Chanty-Mansijsk. Z tisíc kilometrov vzdialenej Ťumene prišli dcéru povzbudiť rodičia i príbuzní – a s nimi aj 5-ročný syn Jelisej.
"Cestovali sme desať hodín autom, sme radi, že sme tu. Nasťa je pripravená zabojovať, aj keď nie je úplne fit,“ naznačila mama, bývalá biatlonistka.
Anastasia deň pred rýchlostnými pretekmi vychádzala večer z jedálne ruka v ruke s Jelisejom. Do reči jej veľmi nebolo.
„Choroba mi nedovolila optimálne sa pripraviť, cítim, že mi chýba sila a vytrvalosť. Každý sa však vypne na trati k maximálnemu výkonu, bojuje ako o život. Aj ja,“ podotkla vážne.
Na trať ju vyprevadila z ampliónov Kristína s pesničkou o Horehroní – organizátori púšťali favoritkám melódie podľa národnosti. Anastasia vybehla siedma, po viróze sa vypla k vynikajúcemu výkonu. Ležku dala čistú, na stojke raz netrafila. V cieli sa široko usmievala – s bronzovou medailou na hrudi.
„Aj sedmička môže byť moje šťastné číslo,“ súhlasila šťastná. Pred štvrtou v poradí mala náskok 7,7 s. Registrovala na trati povzbudzovanie členov rodiny? „Áno, videla som maminu, počula aj synčeka. V záverečnom kole.“ Čo kričal? „Slniečko, poď.“ A mama? „Davaj, davaj! Pre mňa bolo pocitovo náročné, že Jelko je tu. V deň pretekov som sa koncentrovala, nebola som s ním ani chvíľu. Neskôr som si to vynahradila, dávam mu veľa emócií a energie – a on mne tiež.“
Sú najkrajšie stromy na Horehroní? (veľmi srdečný smiech) „Určite, dobre to tam poznám. Pri štarte som len úchytkom započula, čo hrajú, sústredila som sa na seba.“
Bronz získala pred ôsmimi rokmi. Pripne si medailový šperk v nasledujúcich dňoch aj v Östersunde?
TV Pravda: Bývalá reprezentantka Martina Halinárová a športový redaktor Pavol Komár hodnotia šance Sloveniek pred blížiacimi sa MS v biatlone v relácii Týždeň v športe – biatlonový špeciál