Aj preto prišli v sobotu do Jasnej približne dve tisícky priaznivcov, aby slovenskej hviezde dopriali zaslúžený posledný potlesk. „Chcem sa poďakovať ľuďom, ktorí prišli. Rozlúčkový deň urobili pre mňa nezabudnuteľným. Boli tam aj slzy. Na tento posledný moment kariéry nikdy nezabudnem,“ hovorí rodáčka z Bratislavy.
Máte za sebou rozlúčku s kariérou. Ktorá zo štrnástich paralelných jázd, ktoré ste absolvovali, zanechala vo vás najväčšie emócie?
Zrejme tá s manželom. To bola jediná jazda akoby naostro. Bol to taký náš súboj na záver. Celkovo som si to veľmi užívala. Nemyslím si, že som sa musela veľmi zapotiť. Išlo to rýchlo, jedna za druhou a zrazu bol koniec. Samozrejme, skvelý bol nápad zajazdiť si s 93-ročným pánom Ottom Krajňákom. Sme dlhodobo v kontakte, kedysi som mu dala svoje lyže. Keď prišiel do cieľa, spýtal sa ma, či som musela veľmi brzdiť. Bol zlatý.
Už si uvedomujete, že je po všetkom? Alebo sa musíte, ako sa vraví, poriadne poštípať?
Už dlhší čas som vyrovnaná s tým, že táto sezóna bola posledná. V tom problém nie je. Teraz je však iba krátko po sezóne a to bol dlhé roky aj pre mňa čas voľna. Začnem si to všetko uvedomovat až v lete, keď nastane čas kondičného tréningu. Vtedy si poviem – ale veď ja toto už nemusím. A vtedy to zrejme na mňa všetko doľahne.
Aspoň v skratke: aká bola kariéra Veroniky Velez-Zuzulovej?
Bola ťažká, turbulentná, ale všetky tie preteky a emócie s nimi spojené stáli za to. O to cennejšie je pre mňa poznanie, že veľa dobrých výsledkov som dosiahla v ťažkých podmienkach.
Môžete vybrať najkrajšie momenty a zároveň, čo vás najviac zarmútilo počas kariéry?
Najkrajší moment bolo moje prvé víťazstvo vo Svetovom pohári v Semmeringu a potom tretie miesto v Jasnej. Dovtedy som iba snívala o tom, že raz budem pretekať pred domácim publikom. Keď sa to splnilo, boli to momenty, na ktoré nezabudnem. A najhorší pocit? Večné ťahanice s lyžiarskou asociáciou. Nikdy to neprekusnem, žiadny úraz ma neranil tak ako práve niektorí ľudia z domáceho lyžovania. Neodpustím im to.
Foto: TASR, Branislav Račko
Vašu kariére lemovali viaceré výnimočné slalomové osobnosti – Janica Kosteličová, Marlies Schildová či Mikaela Shiffrinová. So všetkými ste sa snažili držať krok. Ktorá z nich vám dala najviac?
Janica Kosteličová a jej tím mi dali dôležité základy. Najmä možnosť trénovať v začiatkoch s ňou bola pre mňa neocenitelná, naučila ma najmä kvantite. Marlies Schildová bola o čosi neskôr veľká osobnosť, dobre sme si rozumeli. Úplne najviac mi však dala Mikaela Shiffrinová. Vďaka nej som sa aj po tridsiatke ešte posúvala ďalej. Stále ma hnala vpred, chcela som sa k nej priblížiť a zdolať ju. Správnym spôsobom ma naštartovala.
Urobili by ste s odstupom času niečo inak?
Nie, možno keby som mala pocit, že by som urobila niečo inak, asi by sa mi ťažšie končilo. Urobili sme maximum v každom jednom kroku, kde sme mohli. Práve preto už stačilo a všetko je v poriadku.
Čo si budete teraz najviac užívať?
Neskoršie vstávanie, hmm… to zatiaľ nie. Ráno sa zobudiť a nič nerobiť, to by som asi dlho nevydržala. Momentálne sa snažím čo najviac užiť si rodinu, vidieť kamarátov, na ktorých som počas kariéry nemala veľa času. Zatiaľ je to také štádium, že oddychujem, ale už aj niečo riešim do budúcnosti. Hľadám si nové výzvy v bežnom živote. A na čo sa naviac teším? Na leto bez kondičného tréningu. To bola najbolestivejšia časť celej mojej kariéry. Už sa nebudem hodiny potiť a s bolesťami chodiť domov. Športovať budem aj naďalej, ale bude to iná forma športu.
Máte po kariére, ale odložiť lyže do kúta sa asi nechystáte…
Určite budú súčasťou môjho života aj naďalej. Lúčim sa len s cestovaním, balením a pretekmi. Najmä v zime budem často lyžovať. Nebudem len sedieť doma, chcem robiť niečo, čo ma bude napĺňať – rovnako zmysluplne ako kariéra. Skúsenosti si nechcem nechať iba pre seba, ale posúvať ich ďalej aj formou lyžiarskej akadémie, ktorú si plánujeme otvoriť s otcom.
Foto: TASR, Branislav Račko
Môžete predstavit tento váš projekt?
Tatino bude hlavný tréner a ja by som tiež rada niečo odovzdala z pozície bývalej pretekárky. Technické veci by boli na ňom. Bol to náš sen zostať spolu aj naďalej pri lyžovaní, keďže naša spolupráca úspešne fungovala toľko rokov. Takto by sme chceli pomôcť slovenskému lyžovaniu a aj mu pomôžeme. Ak všetko pôjde dobre, už v máji by sme chceli odštartovat prvé kempy.
Chcete sa realizovať aj mimo lyžovania?
Láka ma toho veľmi veľa, preto ešte nič nechcem hovoriť nahlas, až keď to bude stopercentné. Nebránim sa nikomu mimo lyžovania. Budem žiť turbulentne aj naďalej. Predstavu mám, že vo Francúzsku aj na Slovensku budem mať nejaké aktivity. Závisí to od toho, ako sa moje projekty posunú ďalej.
Avizovali ste, že kariéru sa chystáte zachytiť v knihe spomienok. Už ste na tom začali pracovať?
Áno, už sme začali. Nie je to také ľahké, ako som si myslela, ale robím to rada. Autor ma veľmi dobre pozná, lebo si toho so mnou preskákal dosť počas mojej kariéry. Dokáže ma naviesť, aby som si spomenula na určité momenty. Pracujeme intenzívne.