Paulína Fialková: Na trať nemusím vybehnúť vymaľovaná ako obrázok

„Biatlon najviac bolí po nevydarených pretekoch,“ vraví dvojnásobná slovenská Kráľovná biatlonovej stopy. Naznačí, že doma je aj v móde, najviac míňa na dobré jedlo, žije na sociálnych sieťach, má slabosť na topánky, od mladšej sestry by si rada vzala diplomatický nadhľad, priblíži nástrahy piateho výstrelu. A aj všeličo iné, olympijskú túžbu nevynímajúc.

Zaregistrovali ste, že vás v rôznych rebríčkoch zaradili medzi desať najpôvabnejších biatlonistiek sve­ta?

To bolo už dávnejšie, nie? Jáj, to si už nepamätám, no upozornili ma na to. Videla som to.

Zdvihlo vám to sebavedomie?

Neriešim, či ma niekde niekto zaradil. Mne pomôžu k sebavedomiu, čo sa športu týka, výsledky, a nie to, že som v desiatke najkrajších biatlonistiek.

Sledujete módne trendy?

Sledujem, čoby nie. Som predsa žena.

Na Instagrame potvrdzujete, že sa rada fotografujete. Priznávate?

(s úsmevom) Na to Instagram je. Ak má športovec alebo aj herec, spevák, tanečník založený účet na Instagrame, tak je to o tom, že sa delí o svoje súkromie s inými ľuďmi. Nemám s tým problém, no sú isté veci, do ktorých nepôjdem, lebo sú súkromné. Seba na fotkách môžem ukázať, no najbližších nie až tak rada. Sociálne siete využívam, je to rozšírená forma komunikácie. Je dobré sa prispôsobiť dobe, v ktorej žijeme.

Vyrastali ste v Čiernom Balogu. Je predpoklad, že ste skôr stáli na lyžiach než ste držali pušku, správny?

Á – povedala by som, že najskôr som držala vzduchovku, až potom som stála na lyžiach. Žiaci súťažne strieľajú zo vzduchovej zbrane. Ja som začínala tak, že som najskôr v lete behávala, až v zime prišli bežky. Veď existuje aj letný biatlon, nie? Mala som vtedy osem rokov.

Dovtedy ste nebehali na lyžiach?

Na bežkách nie. Ja som od začiatku originál biatlonistka. (hrdo)

Je to rodinná tradícia?

Vôbec nie. Biatlonu sa nevenoval nik, hoci nejaký športový korienok v génoch mám. V Čiernom Balogu sa dalo venovať dvom športom: biatlonu a plávaniu. Skúsila som plávanie, ale nechytilo ma. Otec ma priviedol na biatlonový tréning. Zapáčil sa mi, tak som pri biatlone ostala.

Kombinácia behu na lyžiach s puškou na chrbte je náročná. Kedy biatlon najviac bolí?

Po nevydarených pretekoch.

Viac než fyzická drina?

Určite. Na tréningoch telo často bolí viac než v pretekoch. Ide o fyzickú bolesť podľa hesla ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Na preteky ideme na 95 percent nastavené tak, že bolesť nie je to hlavné, čo vnímame. Keď mi nevyjdú preteky, psychická bolesť je podstatne horšia.

Ako veľmi si neúspechy pripúšťate? Dá sa voči nim natrénovať odolnosť?

Rokmi som sa naučila riešiť to v deň, keď sa to stane. Na druhý to hodím za hlavu, nový deň ponúka novú šancu. Vždy je to však také – trénujeme celý rok, myslíme si, že máme na pekný výsledok, drieme. A keď to nevyjde podľa predstáv, tak to zabolí.

A čo je na biatlone najkrajšie a najvzrušujúcejšie?

(so smiechom) Zadosťučinenie po vydarených pretekoch. Ubezpečíte sa, že to, čo ste trénovali, malo zmysel, nebolo to márne. Úspešné preteky ma posunú, naučia niečo nové, zvyšujú motiváciu. Z pekného výsledku sa teší i moja rodina, všetci, ktorí majú na tom zásluhu. To je najkrajšie, keď sú ľudia na mňa hrdí.

Ktorý najkrajší moment z kariéry vyberiete?

Je ich viac. Napríklad medaila z majstrovstiev Európy v Ťumeni. Pripravovala som sa na ne celú sezónu. Boli pre mňa prioritou, túžila som po medaile. Tesne pred šampionátom som ochorela, mala som štyridsaťstupňové horúčky. Forma odišla, bola som z toho hotová, že celosezónna drina vyjde nazmar. Ale nevyšla, získala som striebro v pretekoch s hromadným štartom i v miešanej štafete. A vypadla mi aj slza, aj keď, čo sa týka konkurencie, nešlo o najnáročnejšie preteky v živote. Ničím neboli najťažšie, len tým, že forma mi úplne odišla – a napriek tomu som sa tešila z medailí. To bolo veľmi príjemné.

Ceníte si ich viac než medailový komplet z domácej Univerziády?

Vážim si každú medailu, každý výsledok, s ktorým som spokojná. Univerziádu som brala ako niečo osobitné. Bola v Osrblí, kde som ako doma. Povzbudzovalo ma veľa ľudí, nechcela som ich sklamať. Prišla som vyhrať – a aj som vyhrala! Boli to tiež krásne momenty, motivačné. Univerziáda je ale niekde inde ako majstrovstvá Európy a európsky šampionát zasa inde ako svetový alebo olympiáda. A aj tohtoročné majstrovstvá sveta zaraďujem k povzbudivým chvíľam. V prvej polovici sezóny ma sužovali zdravotné problémy, nedarilo sa mi. Formu sme s trénermi vyšpičkovali tak, že som v pretekoch s hromadným štartom skončila v desiatke.

Kedy ste si uvedomili, že sa budete živiť biatlonom? Bolo to ťažké rozhodovanie?

Nebolo. Ono to prišlo prirodzene. Keď som dosiahla prvé lepšie výsledky, dostala som sa do banskobystrickej Dukly. Zamestnali ma ako profesionálnu športovkyňu – a to rozhodlo, že ma biatlon živí. A zatiaľ vôbec neľutujem. Má to aj svoje nevýhody, ale to má každá práca. Vrcholový šport je robota 24 hodín denne, sedem dní v týždni. Lebo k nej patrí aj regenerácia i spánok.

Vyskytla sa chvíľa, keď ste chceli dať biatlonu zbohom?

Niekoľko takých chvíľ sa vyskytlo. Keď som šla na vysokú školu a nebola som ešte zamestnaná ako profesionálna športovkyňa, tuho som rozmýšľala, či skončiť so športom, alebo so školou. Na vysokú som šla s tým, že sú to moje zadné vrátka, ak s biatlonom seknem. Vyvinulo sa to tak, že ma zamestnali v Dukle. Prišli aj výsledky – a už som nad tým neuvažovala. Keď som bola kadetka a juniorka a nebolo dosť prostriedkov na prípravu, vtedy mi dávali nemalé peniaze rodičia, za čo im ďakujem. Len vďaka nim som sa dopracovala na súčasnú úroveň.

Ako zvládate náročnú kombináciu vrcholového športu s vysokoškolským štúdiom?

K ukončeniu vysokoškolského štúdia na banskobystrickej Právnickej fakulte mi chýbajú záverečné štátnice. Odložila som si ich po budúcoročnej februárovej olympiáde. Je to veľmi náročná kombinácia, ale vďaka pedagógom, ktorí mi vychádzajú v ústrety, sa dá zvládnuť. Čo však budem robiť po športovej kariére, si ešte netrúfam povedať. Či využijem právnické vzdelanie, alebo sa budem venovať niečomu inému.

V čom je olympijská sezóna iná ako neolympijská?

Určite je iná, s olympiádou prichádza aj podstatne väčší tlak – a čím bude bližšie, tým bude vyšší. Každý si uvedomuje, že takáto sezóna je raz za štyri roky, nachystá sa na ňu najlepšie, ako vie. Mám výborný tím ľudí, každý sa za svoju oblasť snaží urobiť maximum pre to, aby mala prívlastok – úspešná. S kondičným trénerom Martinom Bajčičákom, niekdajším reprezentantom v behu na lyžiach, som začala pracovať vlani v septembri. Stará sa o bežeckú časť, Anka Murínová o streleckú. Tento rok sme sa pripravovali od mája. Zaradili sme aj nové veci, no nejdeme do extrémneho risku, čo nemáme odskúšané.

Zmenili ste niečo aj v streľbe?

Ide najmä o vystrelené náboje. Tento rok sme na tom podstatne lepšie ako v predchádzajúcich. Strieľame viac, čo je tiež cesta k zlepšeniu – len triafať, triafať a triafať. Po rokoch sme znova absolvovali streleckú analýzu na športovej univerzite v Salzburgu. Ukázali sa nejaké nedostatky. Je tam aj krytá strelnica, majú tam špeciálne prístroje. Primontujú ich na pušku a vedia vyhodnotiť rôzne údaje: ako stláča prst spúšť, aký je tlak v ramene, v remeni, či má optimálnu polohu. Podľa toho som pomenila pušku.

Čo znamená – pomeniť pušku?

Jej nastavenia. Tam každý milimetrík posunu remeňa, dĺžky pažby alebo dioptra dopredu alebo dozadu je dôležitý. Všetko spolu je to veľká zmena, na ktorú si zvykám. Nevravím, že som mala pušku nastavenú zle, no verím, že zmeny, ktoré som spomenula, mi pomôžu.

V dejisku zimnej olympiády 2018 ste absolvovali preteky Svetového pohára. Aké sú tam trate? Vyhovujú vám?

Páčili sa mi, sú dosť náročné. V niečom mi ťažkými stúpaniami pripomínali Soči. Je tam nevyspytateľná strelnica, dosť veterná. Vietor tam robí šarapatu, no mne sa tam celkom darilo. Zažila som tam pozitívne emócie.

Čo vám chýba, aby ste sa udomácnili vo svetovej špičke?

Zdravie. Strieľam dobre, keď dobre bežím. A dobre bežím, keď som zdravá. V uplynulej sezóne som bola v dvoch tretinách chorá. Mala som pľúcne chlamýdie, pred začiatkom sezóny sme boli na poslednej príprave v ruskej Ťumeni. Teploty klesli aj pod mínus tridsať, nedalo sa trénovať, dosť som ochorela. Až okolo Vianoc, keď som vybrala dvoje antibiotiká, sa môj stav začal zlepšovať. Podľa predstáv mi vyšla až posledná časť sezóny – aj s majstrovstvami sveta. Teraz som zdravotne v poriadku, robím aj rôzne veci na podporu imunity. Absolvovala som množstvo vyšetrení, viac som pre to, aby som sa dala do poriadku, nemohla spraviť.

Pozvoľna sa blížite k stupňom víťaziek. Zatiaľ je vaším maximom z pretekov Svetového pohára spomenuté 5. miesto z Kontiolahti. Myslíte na medailové priečky?

Na ne myslím vždy, každý športovec túži byť v každých pretekoch na pódiu. Nechcem sa tým však zväzovať. Som spokojná, keď strelím nula, jedna a bežím, ako viem. Pocit z piateho miesta v Kontiolahti bol skvelý. A to som mala pred štartom problémy s chrbtom, šla som pod liekmi proti bolesti. Strelila som štyri nuly, čo na tréningoch tak bežne strieľam, no preteky sú špecifickejšie. Fúkal aj vietor, boli náročné podmienky. Ukázala som, že mám nejaké skúsenosti, nie som už nováčik. Správne som zareagovala na vietor, čo viaceré súperky nezvládli. Bola som maximálne spokojná, posunúť sa z 37. miesta na piate, vlastne moje najlepšie, bol mimoriadne emotívny moment. Ale ešte lepšie boli tie štyri nuly. Tak dobre som predtým nikdy nestrelila. Dve aj tri nuly áno, ale vždy mi jeden výstrel uletel.

Sú biatlonistky priateľky?

Väčšinou sú – ako ktoré. V biatlone to tak nie je, že by baby boli rivalky aj po pretekoch. Súperky na trati, kamarátky mimo nej. Skôr badám u mužov, ako všetci súperia s Francúzom Martinom Fourcadom.

Maľujete sa pred pretekmi? Češka Gabriela Koukalová si na to potrpí.

Nepreháňam to až do takej miery ako ona. Používam len nejaké základné veci. V pretekoch je dôležité niečo iné ako vybehnúť na trať vymaľovaná ako obrázok. Ale zasa nejaké ženské črty tam musia byť. Nepreháňam to, ale nie som ani úplne ľahostajná. Nejaké nedokonalosti mám, takže sa prikrášlim jemne a športovo.

Vedeli by ste poskladať ideálnu biatlonistku?

Mala by mať beh Fínky Kaisy Mäkäräinenovej alebo Nórky Tiril Eckhoffovej, streľbu Nemky Laury Dahlmeierovej alebo Gabiny Koukalovej. Nemôžem sa zaradiť k ideálu ani v behu, ani v streľbe, ale pracujem na tom, aby som sa k nemu čo najviac priblížila.

Ste istejšia v behu alebo v streľbe?

To sa nedá povedať. Biatlon nie je beh a streľba, ale beh so streľbou.

Sklopíte štyri terčíky, ostáva posledný. Je to psychicky najnáročnejší výstrel? Neraz ho náboj minie…

Stáva sa to, a nielen mne. Niektorí to riešia tak, že strelia prvé tri, potom piaty a napokon štvrtý, aby nejako oklamali hlavu. Keď som mala také položky, že som trafila všetky, nad posledným výstrelom som nerozmýšľala. Keď mi položka sadne, tak to vie byť nula bez rozmýšľania o poslednom. Keď nesadne, je to horšie…

Máte určený cieľ na túto sezónu?

Osobný cieľ mám, ale nechcem o ňom hovoriť. Budem spokojná, keď sa postavím na štart a po pretekoch si poviem, že som urobila všetko pre výsledok, nič som nezanedbala ani nepodcenila, ukázala som všetko, čo viem. Mne sedia areály, kde sú náročné trate, niektoré súperky zvládajú náročné stúpania horšie.

Čím sa najviac potešíte alebo odmeníte? Máte svoju obľúbenú značku?

Neuprednostňujem nijakú, konkrétnu nemám. Väčšinou chodím v športovom, ale rada sa pekne oblečiem, dám si aj šaty, keď si to situácia a príležitosť vyžaduje. Najväčšiu slabosť mám asi na topánky.

Na čo najviac míňate?

Asi na dobré jedlo, na dobrý oddych. Keď môžem, rada si doprajem niečo luxusnejšie. Napríklad tento rok v apríli výlet do Dubaja. Bola som na rekondičnom sústredení v Al Aine – tiež v Emirátoch.

Rada sa zabávate? Nájdete si na to čas?

Na zábavu vôbec nemám čas. Do tanečnej som nechodila, myslím si, že na tanec som drevo, nie som ani hudobný talent. To málo voľného času, ktorý mám, sa snažím využiť na oddych a regeneráciu. Keď si v deň, keď mám voľno, poriadne neoddýchnem, tak tréning na ďalší nemá taký efekt. Ešte nie som taká stará, ale šport ma urobil takou pohodlnou, že radšej ako na nejakú diskotéku si sadnem s blízkymi na deci vína – a potom domov spať.

Máte vážny vzťah? Svadba nehrozí?

O svadbe neviem, ale mám dlhší vzťah.

Je pre vrcholovú športovkyňu náročné nájsť si partnera a udržať si vzťah?

Je to náročné. Veľa cestujeme po svete, málo sme doma. Máloktorý vzťah to vydrží. Preto je veľmi dôležité mať aj šťastie a nájsť si partnera, ktorý to akceptuje. Môj partner je bývalý športovec, takže vie, o čom to je a podporuje ma.

Mladšia sestra Ivona nasledovala príklad staršej? Pritiahli ste ju k biatlonu?

Prirodzene robila, čo ja. To je medzi súrodencami normálne, že mladší sa trochu opičí po staršom. Ako som začala chodiť na biatlon, o rok aj niečo sa pridala aj ona. Navzájom sa povzbudzujeme, je dobré, že spolu trénujeme, už sa na mňa výkonnostne doťahuje. V tréningu si vieme pomôcť, sme v jednej tréningovej skupine. Len my dve. Mám svoj tím, Ivona je v ňom.

Chceli by ste mať niečo od sestry?

Je väčší diplomat než ja, tak asi túto vlastnosť.

Prezradíte životné krédo?

Nó – mám také svoje vlastné, ale nerada by som ho prezrádzala.

Najkrajšie miesta na Slovensku?

Mám dve: Banská Bystrica a Čierny Balog, no nepohrdnem ani Tatrami. Trávime tam veľa času.

Najkrajší deň v roku?

(so smiechom) Deň po sezóne! Môžem si vydýchnuť a myslieť konečne aj na niečo iné ako šport.

Ako ten deň vyzerá?

Túžim sa najmä dlho vyspať a mať chvíle pre seba a pre priateľa. Nič neriešiť, doma si pozrieť nejaký film, možno ležať celý deň na gauči. To sa mi nestáva často, vlastne si ani nepamätám, či som takýto deň mala. (smiech)

Máte neresť, ktorú odtajníte?

Sladkosti neberiem ako neresť. Trošku som prchká, to by som mohla zmeniť.

Ako sa to prejavuje?

Niekedy skôr konám, ako rozmýšľam. Už sa to snažím si uvedomovať, pracujem na tom aj s mentálnym trénerom.

Kde sa vidíte o desať rokov?

Určite už nebudem biatlonistka. Hovorí sa – nikdy nehovor nikdy, no keď skončím so športom, nebudem chcieť byť pri biatlone ako trénerka. Nemám takú ambíciu.

Kto má najväčšiu zásluhu na tom, kde ste sa v biatlone dostali?

V prvom rade moja rodina, môj priateľ, potom môj tím. Od každého trénera som sa niečo naučila, ďakujem všetkým, ktorí ma viedli a vedú.