Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov podcast Výsledky výsledky

Velez-Zuzulová: Plním najkrajšiu výzvu. Odmenou budú slzy šťastia

Keď zdvihla telefón, poľahky sa z jej hlasu predierala na povrch uvoľnenosť, veselosť, pozitívna energia. Akoby bola nabitá endorfínmi - hormónmi šťastia. "Práve sa skončil môj bežný deň. Som na ceste domov," vravela v stredu po šiestej hodine večer Veronika Velez-Zuzulová (33).

24.11.2017 07:00
debata (2)
Slovenská lyžiarka Veronika Velez-Zuzulová. Foto: SITA/AP, Giovanni Auletta
Veronika Velez-Zuzulová, Slovenská lyžiarka Veronika Velez-Zuzulová.

Najúspešnejšia slovenská zjazdová lyžiarka sa nachádza uprostred náročnej cesty. Po tom, ako u francúzskeho lekára Bertranda Sonneryho Cotteta absolvovala unikátnu operáciu pravého kolena, tretí týždeň tvrdo trénuje.

Z jediného dôvodu: aby sa čo najskôr mohla postaviť na lyže. A jej sen o olympiáde v Pjongčangu začal naberať reálne kontúry.

Ako v súčasnosti vyzerajú vaše dni?

Stále rovnako. Na prvý tréning prichádzam o deviatej ráno, trvá približne do dvanástej. Na ňom sa venujem naberaniu sily. Potom sa idem naobedovať – od dvanástej do druhej mám voľno. Nasleduje druhý tréning, ktorý je vytrvalostný. Deň sa pre mňa končí cvičeniami s fyzioterapeutom.

Zaberáte už naplno?

Postupne zvyšujem tréningovú záťaž. Približujem sa k obtiažnosti, na ktorú som zvyknutá z bežnej prípravy. Pred dvoma dňami som absolvovala test. Išlo o porovnávanie oboch nôh. Ukázalo sa, že operovaná je na tom rovnako ako zdravá. To znamená, že sa už nemusím na tréningoch šetriť. Ich charakter preto nie je rehabilitačný, ale záťažový.

Kedy by ste sa mohli po prvý raz postaviť na lyže?

Každým dňom cítim, že sa zlepšujem. Verím, že keď pôjdem na kopec, budem sa cítiť výborne. Rada by som na lyžiach stála už čoskoro.

Čo to znamená?

O týždeň idem k doktorovi na kontrolu. Tam by sme sa mali dohodnúť, kedy sa k tomuto kroku odhodlám.

Skúste byť konkrétnejšia…

Možno to bude o týždeň, možno o dva či tri. Všetko to bude záležať na tom, ako budem napredovať. Ľudia, s ktorými spolupracujem, vedia, čo majú robiť. Povedia mi, kedy nastane správny čas.

Pociťujete ešte pooperačné bolesti?

Skoro žiadne. Keď robím drepy, tak pri určitých uhloch – takých, na ktoré bežne nie som zvyknutá – cítim v kolene akési napätie. Bolesťou by som to však nenazvala.

Ste pod dohľadom lekára?

Komunikujeme spolu telefonicky. Keďže je všetko v poriadku, nie je potrebné, aby na mňa dohliadal.

Počas celej kariéry ste v pohybe, neustále cestujete. Ako ste po dňoch ničnerobenia znášali návrat k tréningovej dri­ne?

Od operácie som – s výnimkou jedného týždňa, ktorý som strávila doma – neustále niečo robila. V podstate som ani nemala pocit, že som bola zranená. Moje dni vyzerali tak, že som rehabilitovala od rána do večera. Neupadla som do módu, v ktorom by som sa odovzdala osudu a len tak ležala v posteli. Nastavila som svoju myseľ tak, že mám skrátka len trochu dlhšiu pauzu (smiech).

Sprevádzali vás obavy, že by tréningovú záťaž nemuselo koleno vydržať?

Samozrejme. Človek musí znovu nájsť dôveru v samého seba. Tú si budujete postupne – každým dňom, s každým zosilňujúcim sa svalom. Keď som predtým šla po ulici a chcela sa rozbehnúť, premýšľala som nad tým, či vôbec môžem. Teraz mi je to absolútne prirodzené. Nesnažím sa s ničím bojovať, nechcem nič urýchliť. Dodržiavam pokyny, nič nepodceňujem. Aj keď priznávam, že lyžovanie mi veľmi chýba. Musím sa však sústrediť len na to, čo je teraz a urobiť pre návrat všetko, čo je v mojich silách.

Neprenasledovali vás ani pochybnosti, či sa ešte po operácii vrátite k lyžovaniu?

Ťažko sa mi o tom hovorí. Mala som dni, keď som sa cítila dobre. Vzápätí však prišli aj také, keď som nad všetkým premýšľala, všetko analyzovala, kládla si množstvo otázok. Snažila som sa nájsť príčinu zranenia. Točila som sa v kruhu. Priznávam, nie som robot, ale len človek s emóciami. Preto som sa musela prehrýzť aj náročnejšími chvíľami. Dostala som sa z toho a mám pocit, že aj tento týždeň ma posunul ďalej nielen ako športovca, ale aj po ľudskej stránke. Potvrdilo sa, že všetko zlé je na niečo dobré.

Kde ste hľadali optimizmus?

Mám ho v sebe. Po všetkom, čím som si prešla, viem, že sa stávajú aj horšie veci. Počas celej kariéry som musela bojovať, nikto mi nič nedaroval. Rovnako som to vnímala aj teraz. Nechcela som len tak zložiť zbrane. Poňala som to ako najkrajšiu výzvu a povedala si, že ak všetko dopadne tak, ako má, budem na jej zdolanie spomínať do konca života. Napokon, už len operáciu, ktorú som podstúpila, neabsolvovalo dosiaľ veľa ľudí. Išla som do veľkého rizika. Viem však, že ak urobím všetko, čoho som schopná, dopadne to dobre.

Mali ste pri sebe dostatok ľudí, ktorí vás podporovali?

Samozrejme. Najmä manžela, rodičov, ktorí so mnou strávili vo Francúzsku určitý čas. Vedeli, že keď som celý deň zatvorená v rehabilitačnom centre, potrebujem aspoň na niekoľko hodín vidieť niekoho iného ako fyzioterapeutov. Tí mi po niekoľkých dňoch začali hovoriť, že už som ako nábytok.

Prečo?

Lebo som s nimi trávila všetok čas. Možno som u nich bola aj viac, ako by som mala.

Veríte tomu, že pozitívne myslenie má veľký vplyv na rýchlejšiu rehabilitáciu zranenia?

Určite áno. Preto hovorím, že zranenie zo mňa urobilo lepšieho človeka. Táto skúsenosť možno raz pomôže aj iným ľuďom. Kombinácia pozitívneho myslenia, viery a tvrdej práce je zárukou dobrého výsledku.

Vraveli ste o tom, že ste nechceli skladať zbrane. Čelili ste okamihu, keď ste k tomu mali blízko?

Nie, ani na sekundu som takto neuvažovala. V momente, keď som sa zranila, vedela som, že jediným riešením je operácia. Uvedomovala som si, že som veľa stratila. Pamätám si však, že keď som odtelela z Ushuaia (argentínske stredisko, pozn.), prespala som jednu noc v Buenos Aires. Už tam mi môj fyzioterapeut Jakub Hudák vravel, aby som začala s kolenom aspoň trochu hýbať. Odpovedala som: načo? Veď ma čaká operácia. Na druhý deň som sedela na letisku a zatelefonoval mi manžel – s tým, že ho kontaktoval doktor Sonnery Cottet a má pre mňa riešenie. V tom okamihu som si dala na nohu elektródy a začala som cvičiť. Neprestala som, až kým som nepriletela do Bratislavy. Odkedy som vedela, že existuje aspoň malá šanca, verila som, že všetko dobre dopadne.

Sledovali ste štart novej sezóny?

Samozrejme. Dívala som sa naň s radosťou. Lyžovanie milujem. Chcem byť jeho súčasťou aj po ukončení aktívnej kariéry. Nevidím dôvod, prečo by som sa mu mala teraz vyhýbať.

Robia tak mnohí športovci. Napríklad Dominika Cibulková, ktorá pred necelými tromi rokmi podstúpila operáciu päty, sa tenisu počas trojmesačnej rekonvalescencie stránila…

Lyžovanie mi nesmierne chýba. Každý deň sa dívam na hory, je na nich sneh, rada by som sa už znovu postavila na lyže. To však nezmamená, že ich budem dovtedy ignorovať.

Ako ste prijali triumf Petry Vlhovej v úvodnom slalome v Levi?

Nesmierne som sa tešila. Petra mala veľký cieľ: zdolať Mikaelu Shiffrinovú. Vedela som, že k tomuto úspechu nemá ďaleko. Napokon, dokázala to na konci minulej sezóny, teraz na začiatku novej. Z Petry mám obrovskú radosť. Je krásne dívať sa na Slovenku, ktorá zdoláva všetkých. Keď som šla na druhý deň na tréning, ktorého sa zúčastňujú aj francúzski lyžiari, cítila som ohromnú hrdosť.

Môže Vlhová zdolávať Shiffrinovú pravidelne? Trebárs aj o dva dni v Killingtone…

Určite. Nesmie však nič podceniť, zostať v rovnakom nasadení a pri tvrdej práci. Mikaela bude chcieť zareagovať. Je to typ pretekárky, ktorá keď prehrá, dá sa okamžite do práce a začne bojovať. Petra je však vo forme, má veľkú kvalitu, preto nepochybujem, že znovu Mikaelu potrápi.

Trúfate si na súperenie s hviezdnou Američankou v tejto sezóne i vy?

Uvidíme. Najprv sa musím postaviť na lyže. Až potom budem vedieť, čoho som ešte schopná. Keď nie som na svahu ja, držím palce Petre. Som presvedčená o tom, že už nepotrvá dlho a nebudem najlepšou lyžiarkou v histórii Slovenska. Budem mať z toho len a len radosť.

Platí, že do súťažného kolotoča by ste sa mohli vrátiť v Maribore, kde sa v siedmy deň nového roka uskutoční slalom?

Bola by som rada, keby to platilo. Ak všetko pôjde tak, ako má, určite áno. Musím však byť opatrná. Noha zatiaľ reaguje dobre pri kondičnom tréningu, nemusí však reagovať rovnako aj na lyžiach. Na každý nový pohyb si musí koleno zvyknúť. Som zvedavá, ako rýchlo mi to pôjde. Cieľ je jednoznačný: aby som v Pjongčangu bola pripravená na sto percent. Tomu prispôsobím všetko.

Vydali ste sa na mimoriadne náročnú cestu. Čo by vás malo čakať na jej konci?

Odpoveď je jednoduchá: slzy šťastia a úsmev.

Čo ich privodí na vašu tvár?

Bude to závisieť od toho, v akej forme sa vrátim. Určite sa pokúsim o veľký výsledok na olympiáde. Bola by to najkrajšia odmena za to, čo všetko som podstúpila.

Už viete, čo bude nasledovať po sezóne?

Ešte nie. Ani nad tým nepremýšľam.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #Veronika Velez-Zuzulová #FIS #Pjongčang 2018