Foto: SITA, Marek Mrviš
„Mám roztrhnutý predný krížny väz v pravom kolene. Po dvoch mesiacoch by som mala stáť na lyžiach. Ak všetko pôjde podľa plánu, stihnem olympiádu,“ vraví druhá najlepšia slalomárka sveta. Pred deviatimi dňami sa zranila v argentínskom stredisku Ushuaia a hrozil jej predčasný koniec sezóny.
Rozsiahle vyšetrenia ste absolvovali u renomovaného európskeho experta na zranenia kolena – Bertranda Sonneryho Cotteta. S akým výsledkom?
Mám roztrhnutý predný krížny väz v pravom kolene. Pri klasickej operácii je doba liečenia 6 – 8 mesiacov. Po vyšetrení v Lyone som sa dozvedela, že je šanca, aby som sa na lyže vrátila omnoho skôr.
Čo to znamená?
Nie som medicínsky expert, ale viem, že tamojšia klinika disponuje modernou technológiou, ktorá mi umožní stáť na lyžiach už po dvoch mesiacoch. V piatok teda absolvujem operáciu v Lyone a týždeň po nej ešte špeciálnu rekonvalescenciu spoločne s fyzioterapeutom Jakubom Hudákom. Ak všetko pôjde podľa plánu, mohla by som začať lyžovať v decembri alebo januári.
Znamená to, že stihnete februárové zimné olympijské hry v Pjongčangu?
Ak všetko pôjde podľa plánu, nemala by som tam chýbať.
V krátkej reakcii na jednej zo sociálnych sietí ste uviedli, že ide o riskantný krok. Prečo?
Nikdy neviete, ako sa vám koleno zrastie. Môže to byť hladká i komplikovaná liečba. Myslím pozitívne. Nechcem ukončiť sezónu v posteli, ale na svahu. Lyžovanie milujem celý život. Urobím všetko preto, aby som bola zdravá a pripravená v Pjongčangu bojovať o čo najlepšie umiestnenie.
Rovnaké zranenie, ale na ľavom kolene, ste utrpeli aj pred zimnou olympiádou v Soči 2014…
Presne tak. Prišla som o možnosť splniť si sen. Bála som sa, aby sa to nezopakovalo aj teraz.
Ako ste sa s nepriazňou osudu vyrovnávali?
Po zranení som na tom nebola psychicky najlepšie. Pre športovca je vždy náročné vyrovnať sa so zdravotnými problémami. Prvé chvíle boli naozaj ťažké… Mala som výbornú letnú prípravu. Zmenila som lyže. Cítila som sa v skvelej forme. Všetko bolo pozitívne a zrazu prišlo zranenie. Veľmi to bolelo.
Kto vám v ťažkej chvíli najviac pomohol?
Manžel a rodina. Keď som sa v Argentíne zranila, veľa som plakala. Vravela som si však: nesmieš to vzdať. Dva dni po zranení som sa Romaina (manžela, pozn.) opýtala, aké je riešenie. Povedal mi, že bojovník vo mne dlho nespal. Pozná ma veľmi dobre. Vie, že ak by bola čo i len jednopercentná šanca na to, aby som stála na štarte olympijských pretekov, bila by som sa o ňu. Teraz je omnoho vyššia a som rada, že som to nevzdala. Musela som si všetko rozanalyzovať. Stále sa snažím byť pozitívna. Aj niekoľko hodín po zranení som myslela na dobré veci a vidíte, vrátilo sa to.
Ako ste trávili ostatné dni?
Nezaháľala som. Odkedy sa mi to stalo, je pri mne môj fyzioterapeut. Tvrdo pracujeme, minulý týždeň som cvičila i bicyklovala. Do operácie chcem ešte stihnúť niekoľko tréningov, aby som si pod nôž ľahla v čo najlepšej forme.
Na jednej strane je to zlá správa, lebo ste utrpeli vážne zranenie kolena. Na druhej zasa pozitívna, že nebudete mimo súťažné svahy tak dlho. Ako to vnímate?
To je dobrá otázka (smiech). Odpoveď je však jednoduchá – prevláda najmä radosť. Olympiáda je pre mňa veľmi silnou motiváciou. Tvrdo som celý život drela, aby som sa na nej predstavila. Viem, že to bude ťažké, ale teším sa na návrat.