Skoky sú šľachtický šport. Fenomén Messi v nich nejestvuje

, 29.04.2017 07:00
Martin Švagerko
Počas skokanskej kariéry. Ak na lyžiach skáčete od detstva, príde vám to ako obyčajná cesta do práce na bicykli, vraví Martin Švagerko. Autor:

Patrí medzi aristokratov lyžiarskej rodiny. Celý život sa na svet díva z veľkej výšky. Prekonal strach. Martin Švagerko (49) je najúspešnejším skokanom v histórii Slovenska.

Pýši sa titulom juniorského majstra sveta (Trondheim 1984), bronzom (Lahti 1989) a striebrom (Falun 1993) zo seniorského šampionátu v súťaži družstiev. „Keby som mohol, vrátil by som čas. Na chvíľku. Ale nie do obdobia, ktoré som strávil na lyžiach. Skôr do bezstarostného detstva. Na mostíkoch to už bola drina,“ hovorí Banskobystričan. V rodnom meste sa venuje výchove svojich nástupcov.

Často si zaspomínate na skokanskú kariéru?
Hádam aj každý deň.

Aj na svoj prvý skok?
Občas aj na ten. Bolo to tu – v Banskej Bystrici. Mal som iba desať rokov.

Aké ste prežívali pocity?
Nemal som veľký strach. Viete, už som mal čosi odskákané na mostíkoch, ktoré nám tréneri stavali zo snehu. Ak na lyžiach skáčete od detstva, príde vám to ako obyčajná cesta do práce na bicykli.

Akú mentálnu výbavu potrebuje budúci skokan?
Nesmie mať strach. Deti ho akosi prirodzene nemajú. V ich živote sa objavuje až po prvej zlej skúsenosti – napríklad po bolestivom páde. Netvrdím, že skoky na lyžiach sú bezpečný šport, ale úrazov je v nich minimum. Nehovoriac o zlomeninách. Vždy budem tvrdiť, že náš šport je bezpečnejší ako hokej či futbal.

Napriek tomu: bežný človek skôr nájde odvahu obuť si kopačky či korčule ako spustiť sa zo skokanského mostíka…
Ale to je spôsobené tým, že ľudia bežne na lyžiach neskáču. Každý, kto sa prvýkrát postaví na mostík, zľakne sa. Ak by ste si však namiesto mostíka predstavili lyžiarsky svah s rovnakým profilom, bez problémov ho zlyžujete.

Bezpečný je aj bungee jumping. Skočili by ste?
(smiech) To by som sa veru bál.

Takže predsa len majú skokani strach…
Samozrejme. Bez zdravého rešpektu by ani nemali chodiť na mostík.

Skúste si predstaviť, že by sme teraz za vami prišli s tým, že si chceme skočiť z mostíka. Za aký čas by ste nás naň pustili?
To by, samozrejme, záviselo najmä od vás.

Čo by sme pre to museli urobiť?
Určite by som vás neposlal hore hneď v prvý deň. Podmienkou je prekonať počiatočný blok, všetko ostatné by som vás už potom naučil. Trebárs nájazdový postoj by sme zvládli za dva-tri dni. Ak by ste nespanikárili a urobili všetko tak, ako sme sa učili, nespadli by ste.

Keď stojí skokan na mostíku, má zvýšený tep?
Samozrejme. Ale nie preto, že by sa bál. Je to adrenalín, veľké očakávanie. Chce, aby skok dopadol čo najlepšie.

V jednom z rozhovorov ste uviedli, že pretekár si úvodnú fázu letu neužíva. Prečo?
Lebo ju neregistruje. Jednoducho to nestihne. Ide o veľmi krátky moment, nesprevádza ho žiadna myšlienka. Akoby ste v tej chvíli nič nevnímali. Prvé metre za hranou odrazu skokan nijak neovplyvní. Pritom je to veľmi dôležitá fáza skoku.

Najlepších futbalistov oddeľujú od priemerných technické zručnosti, rýchlosť či pohotovosť. Čo odlišuje elitného skokana od zvyšku štartového poľa?
V podstate to isté. Tiež je to o zvládnutí techniky. Rozhoduje odraz. Úspešný je ten, kto ho zvládne na čo najkratšom úseku čím bližšie k hrane. A potom ide aj o rôzne detaily, aké prinášajú súčasné kombinézy. V tomto nie sú si všetci skokani rovní. To, čo dnes občas prejde Rakúšanom či Nórom, je do oči bijúce.

Lionel Messi je na špici desať rokov. Prečo takýto dlhodobý fenomén neexistuje u skokanov?
Nie je to možné. Žiadny skokan to jednoducho nevydrží. Ide o fyzicky, ale aj psychicky veľmi vyčerpávajúci šport. A opäť tu zohráva veľkú rolu nový, neustále dokonalejší materiál. Adaptácia na nové podmienky nie je jednoduchá. Po vlaňajšej sezóne by ste povedali, že Peter Prevc nebude mať ešte niekoľko rokov konkurenciu a vidíte, v uplynulom ročníku sa mu vôbec nedarilo. Nie nadarmo sa hovorí, že skoky na lyžiach sú šľachtický šport.

Ale Fín Matti Nykänen bol za vašich čias v špičke takmer celú dekádu.
Hovorte mi o tom. Skákali sme spolu veľa rokov. Mattiho či Jensa Weissfloga som zdolal iba párkrát. Boli to veľkí skokani. Navyše, bolo to zvláštne obdobie. Keď som ráno pri rozcvičke stretol pretekárov z NDR s červenými očami, vedel som, že popoludní ich len ťažko zdolám. Dopingové kontroly neboli také prísne ako dnes.

Verný skokanským mostíkom. Martin Švagerko v...
Verný skokanským mostíkom. Martin Švagerko v súčasnosti pripravuje svojich nástupcov. Autor: ARCHÍV RASTISLAVA LEŠKA

Mal doping veľký vplyv na výkon skokana?
Nemyslím si. Aj preto iba veľmi málo skokanov usvedčili z používania zakázaných látok. Je to veľmi špecifický šport, v ktorom síce potrebujete svalovú hmotu, ale nie priveľa. Na strach si nemáte čo dať. Na lepšiu reakciu tiež nie. Rozhodovali skôr iné detaily – my sme vždy niečo dobiehali. Rakúšania mali lepšie vosky i kombinézy, čo pri konečnom účtovaní urobilo rozdiel aj päť metrov.

Absolútny vrchol ste zažili vo veľmi mladom veku...
Azda aj preto, že konkurencia v Československu bola veľká. Aby som získal nomináciu na súťaž, musel som pretekať aj na tréningu. To znamená, že už ako tínedžer som bol vyskákaný.

Mnohí slovenskí športovci z vašej éry tvrdia, že z Prahy bolo do reprezentácie bližšie ako z Bratislavy. Máte rovnakú skúsenosť?
Ťažko sa mi to hodnotí. Ako junior som bol veľmi dobrý, bežne som vyhrával aj v seniorskej kategórii. Tieto výsledky sa zrejme nedali prehliadnuť.

Najprv juniorský majster sveta, potom triumf v pretekoch Svetového pohára. Pamätáte si ešte na Chamonix 1986?
Tie preteky mali dve tváre. Môj kamarát Miro Slušný spadol na tréningu a zlomil si lopatku. Dlho som nevedel, čo sa mu stalo. Tou krajšou spomienkou je, že preteky som vyhral.

Po prvom kole ste sa delili o líderskú pozíciu s ďalšími dvomi pretekármi. V druhom ste im však uleteli. Bol to váš životný skok?
Určite som mal počas kariéry aj oveľa lepšie skoky ako vtedy v druhom kole vo Francúzsku. Ale súperi boli v ten deň horší.

Vlani 21. decembra uplynulo od tohto historického triumfu 30 rokov. Spomenuli ste si?
Kdeže, ani náhodou. Nežijem zo spomienok. Predsa len, bolo to už veľmi dávno.

Za vašej éry došlo aj k zásadnej zmene štýlu. Ako ste si zvykali na tzv. véčko?
Pre niektorých to znamenalo to isté, ako keby začínali s úplne novým športom. Ani ja som to nemal jednoduché. V roku 1992 som nešiel na olympiádu do Albertville, lebo ma zrazu preskakovali chlapci, ktorí prechod na tento štýl zvládli lepšie. Nešlo totiž iba o zmenu techniky skoku, tá so sebou niesla aj nové lyže. So starými by sa to nedalo.

Keď s tým začal Švéd Jan Boklöv, mnohí si ťukali na čelo. Aj vy?
Ani nie. Všetci hovoria iba o ňom, ale rovnako skákal už aj Jirko Malec. A pred nimi aj Kanaďan Steve Collins. Akurát opačne – nie véčkom, ale do pluhu.

Skúsili ste to aj vy?
Joj, dajte pokoj. To by nedopadlo dobre.

Kariéru ste ukončili pomerne skoro, mali ste iba 27 rokov. Čo vás k tomu viedlo?
Už som mal toho dosť. Síce som nemal problém postúpiť v pretekoch Svetového pohára do druhého kola, ale vymetať tridsiate miesta som už nechcel. A ani cestovanie po svete ma už nelákalo, keďže som desať rokov nerobil nič iné.

Japonec Noriaki Kasai sa spúšťal dolu mostíkom s vami a neprestal doteraz. Má 45 rokov a myslí na olympiádu v roku 2026, o ktorú sa uchádza aj Sapporo. Obdivujete ho?
Je to blázon. Keď si predstavím, čo všetko ma ráno bolí, keď vstávam z postele a on ešte stále preteká. Klobúk dole. Ak chce držať krok s mladými, musí trénovať dvakrát toľko.

Ak by ste si mohli ešte raz vybrať, boli by to opäť skoky na lyžiach?
To teda neviem. Dnes som starší aj múdrejší. Ale poviem na rovinu: za mojich aktívnych čias som sa mal kráľovsky. Videl som celý svet, otvorili sa mi oči, spoznal som aj niečo iné, ako bolo u nás doma.

Nenapadlo vám vtedy, že by ste sa z niektorej zahraničnej cesty nevrátili domov?
Vo Švédsku som mal problém. Nejaký dobrák ma nahlásil, že chcem na severe zostať. Tréner mi zobral všetko, aj pas. O ničom som nevedel, nebola to pravda.

A keď ste sa vrátili domov, nemali ste z toho problémy?
Našťastie nie, všetko sme vyriešili ešte vo Švédsku. A najmä som sa vrátil, čiže nebol dôvod. Ponuku odísť som dostal až v závere kariéry, keď sa rozdelilo Československo.

Kam?
Za Moravu. Ale odmietol som, som predsa Slovák a Banskobystričan.

Kedy ste sa naposledy spustili zo skokanského mostíka?
Bolo to v roku 1994 na Králikoch, keď som sa lúčil s kariérou. Síce ma odvtedy mnohí prehovárali, dokonca sa ma snažili presvedčiť kadejakými stávkami, ale nedal som sa. Nepotrebujem si nič dokazovať, nechýba mi to.

Ani sa vám o skokoch nesníva?
To áno. A často.

Aj o konkrétnych pretekoch?
Nie. Iba o tom, že letím veľmi ďaleko. A potom sa zobudím (smiech).

Ak by ste mali tú moc, vrátili by ste čas?
Možno na chvíľku. Ale určite by som si vybral detské roky. Nie tie, ktoré som strávil na lyžiach. Predsa len, bezstarostné detstvo bolo najkrajšie, na mostíkoch to už bola drina.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#skoky na lyžiach #Martin Švagerko
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
31,99
Amore Ruža Color

Amore Ruža Color

37,99
Amore Ruža Pink

Amore Ruža Pink

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk