Aj jeho zásluhou prežíva obrovský boom. Do biatlonu prešiel zo ženského basketbalu, ako generálny manažér Brňaniek bol pri ich štrnástich ligových tituloch a jednom euroligovom, s reprezentáciou žien sa tešil zo zlata na európskom šampionáte.
Kde je viac pravdy – vo víne alebo v športe?
(so smiechom) V jednom i druhom možno rovnako. Ale – viac asi vo víne. A najviac v sauvignone, ktorý mám najradšej.
To by ste víno a majstrov okolo neho asi urazili, keby ste tvrdili, že rovnako. Postavili ste sa na čelo boja za očistu svetového biatlonu od dopingu. Čo vás k tomu viedlo?
Šport má byť čistý, podmienky na súperenie rovnaké. Ak si niekto zvyšuje výkonnosť zakázanými látkami, podvádza, jeho súperi sú v nevýhode. Poslednou kvapkou bola správa kanadského právnika Richarda McLarena o dopingu v ruskom športe. Dýchol na mňa prízrak komunistického režimu, neraz sa v ňom dopovalo, až sa z hláv parilo. Takéto praktiky predsa nepatria do 21. storočia. Hoci je v správe biatlon zastúpený len tromi percentami, požiadali sme listom Medzinárodnú biatlonovú úniu (IBU), ktorá sa dovtedy k zisteniam stavala vlažne, aby problém riešila. Už bolo toho toľko, že niekto to povedať musel. Kto sa bojí, nesmie do lesa. Ani biatlonového. Kým bol Vitalij Mutko ruským ministrom športu, podozrenia z dopingu rezolútne odmietal. Ako podpredseda vlády vyzýva trénerov, aby sa vzdali dopingových metód. Ako tomu rozumieť?
Hovoríte – požiadali sme. Kto všetko?
Najprv sme sa o tom, či má zmysel ísť do takéhoto boja, rozprávali vo vedení zväzu i s našimi pretekármi. Povedali sme si – ideme. Veľmi nás potešilo, že našu iniciatívu podporilo vyše 150 biatlonistov z celého sveta. Najviac sa v nej angažuje fenomenálny Francúz Martin Fourcade, mužská svetová jednotka. Pridali sa aj viaceré národné zväzy, aj nórsky. To sa už ani vedenie IBU, na čele ktorého je vyše dvadsať rokov Nór Anders Besseberg, nemohlo tváriť, že sa nič nedeje.
Neobávali ste sa nepríjemných reakcií? Podobnú skúsenosť ste mali z basketbalu, keď ste v roku 2004 upozornili na falošné gruzínske pasy amerických hviezd ruského Jekaterinburgu Miltonovej a Griffithovej…
Zažívam akési déjà vu. Aj vtedy sa o tom v basketbalovom prostredí vedelo, no nik to nechcel povedať nahlas a ísť do sporu s bohatým a silným klubom. Pán Zanolin, vysoký funkcionár Medzinárodnej basketbalovej federácie (FIBA), bol sprvoti razantne proti, no keď sa vyšetrovaním zistilo, že pasy s rovnakými číslami ako Američanky, ktorým ich oficiálne nevydali, mali dvaja občania Gruzínska, FIBA vylúčila Jekaterinburg z euroligy. Teraz zažívam niečo podobné, ale podstatne intenzívnejšie. Dostávam – a nielen ja – výhražné maily, že zle skončím. Boli sme na to pripravení, no horšie je, že moje okolie to znáša horšie ako ja. Na medzinárodných biatlonových podujatiach sme oveľa ostražitejší, pretekári si dávajú veľký pozor na jedlo i pitie. Verím však, že tak, ako vyšla pravda najavo v basketbale, vyjde i teraz v biatlone.
Hovorili ste o tom s pánom Bessebergom, šéfom IBU?
Hovoril som s ním osobne raz vo všeobecnejšej rovine. Okrem iného mi povedal, že by nechcel skončiť ako futbalový boss Sepp Blatter. Vysoko si vážim manažérske počiny pána Besseberga, má veľkú zásluhu na ohromnom napredovaní biatlonu a jeho rastúcej popularite. Ak je však niekto vyše dvadsať rokov vo vrcholnej funkcii, stráca kontakt s realitou, žije z podstaty.
Ste úspešný prezident českého zväzu, podporujú vás aj niektoré iné. Máte záujem posunúť sa vyššie a kandidovať do vedenia Medzinárodnej biatlonovej únie? Neprehovárajú vás na to?
Niektorí ma prehovárajú, vraj keď som niečo začal, mal by som to dotiahnuť. Keď som prišiel do biatlonu, vládla v ňom podstatne priaznivejšia atmosféra. Mám dosť roboty a zodpovednosti doma, vôbec nie je mojou prioritou byť funkcionárom IBU. Ak mám na jeho vedenie kritický pohľad, tak nemôžem ani vylúčiť, že by som kandidoval. Patrím do strednej generácie, možno by zmena vo vedení IBU prospela. Volebný kongres bude o rok a pol. Aj ja som po takmer dvadsiatich rokoch pôsobenia v basketbale už cítil, že potrebujem zmenu, nové osvieženie namiesto vžitých stereotypov. Čo bolo reálne, to sme pod košmi dosiahli. Pomyselný pohár sa už naplnil.
To bol dôvod, prečo ste prešli k biatlonu?
Myšlienku vrátiť sa k biatlonu som mal v hlave dlhšie. Letnému som sa kedysi aktívne venoval, bol som v ňom posledný federálny majster. Asi šesť rokov som delil čas medzi basketbal a biatlon. Pre Česko sme získali svetový šampionát v basketbale žien v roku 2010. Dejiskom malo byť aj Brno, no vtedajší primátor nedodržal slovo, a tak som z basketbalu definitívne odišiel. A ani ma neprekvapilo, že ma na domáce majstrovstvá sveta nepozvali. Aj najlepšieho chleba sa raz prejete… Vrátil som sa medzi kamarátov v biatlone.
S akými ambíciami?
S takými, ako v basketbale – dostať ho na najvyššiu úroveň. Nové Meste na Morave organizovalo Zlatú lyžu, malo bežecké lyžiarske trate. V areáli sme vybudovali strelnicu, postupne sme ho zmodernizovali aj na biatlonový. Keď sme sa prvý raz uchádzali o svetový šampionát, nebrali nás veľmi vážne. Druhú prihlášku sme podali v roku 2008, uchádzali sme sa o majstrovstvá sveta 2013 – a dostali sme ich. Tie roky od podania prihlášky do konania majstrovstiev boli najkrajšie, ale aj najnáročnejšie; organizácia nás stála nesmierne veľa energie. Pookrial som.
Kedy prišlo zadosťučinenie?
Prichádzalo postupne – ako sa menej známe dejisko dostávalo do povedomia a získavalo si rešpekt. Spočiatku mojim zámerom okolie neverilo, o to je krajšia súčasnosť. Za tým všetkým bola neúnavné oduševnenie skvelej partie, ľudsky i odborne si neuveriteľne sadla – takmer rodinne. Povieme si veci na rovinu, každý úspech nás posúval. Zároveň prišli aj medailové výsledky, čo nás mimoriadne teší a zaväzuje do budúcnosti. Musíme sa poriadne obracať, aby sme vedeli uspokojiť záujem detí o náš šport.
O koľko stúpol v porovnaní s obdobím, keď ste v biatlone začínali?
O stovky percent! Je úžasné mať také osobnosti ako Gábina Koukalová, Ondřej Moravec i ďalšie, no musíme myslieť perspektívne. Medaily z vrcholných podujatí nosia už aj mládežníci, čo je prísľub pre budúcnosť. Biatlon nie je lacný šport, pušky i náboje niečo stoja, mládež potrebuje kvalitných trénerov. Na to musíme myslieť v našom rozpočte.
Poviete jeho výšku?
Je na úrovni 100 až 120 miliónov korún ročne, podľa výšky investícií.
Viete, koľko medailí získal český biatlon z vrcholných podujatí za vášho pôsobenia?
Z hlavy to neviem a ani to nie je pre mňa podstatné. Za najdôležitejšie považujem udržať v ňom súčasnú žičlivú atmosféru. Potom prichádzajú aj medaily.
Zdedila Gabriela Koukalová, víťazka vlaňajšieho ročníka Svetového pohára, niečo po mame, niekdajšej výbornej bežkyni na lyžiach, rodáčky z Kremnice?
Jabĺčko nepadlo ďaleko od stromu, obe sú veľké osobnosti a skvelé baby. Aj mladšia Gábina lyžuje excelentne, mama ju drží pri zemi, aby veľmi neuletela. Ale neuletí, má to v hlave usporiadané a premyslené.
Vravíte, že vás živí vinárstvo. Ako sa to ráči s biatlonom?
To sedí, biatlon ma neplatí. Vinárstvo je tiež zaujímavý príbeh, tak trochu z náhody. Pochádzam od Znojma. S manželkou sme si niečo našetrili, hrala v USA v ženskej NBA. Investovali sme do pôdy, vysadili vinice, založili firmu. Oslovilo ma to, dnes zamestnávame vyše sto ľudí. O chod firmy sa stará manželka, strategické rozhodnutia sú na mne.
Vyštudovali ste na pedagogickej fakulte kombináciu telesná výchova – dejepis. Ako dlho ste stáli za katedrou?
Asi rok, potom ma zlákalo športové manažérstvo. Prvý prestup, ktorý som zariadil, bol príchod Romany Janálovej do Brna, o niečo neskôr sme sa vzali. Na deti by som asi nemal veľkú trpezlivosť, stačia nám naše štyri doma. Najstaršia Eliška je už v mládežníckej reprezentácii basketbalistiek.
V basketbale i biatlone ste boli pri mnohých úspechoch. Vyberiete najemotívnejší?
Víťazstvo Gábiny v pretekoch s hromadným štartom v posledný deň minuloročného decembrového Svetového pohára v Novom Meste na Morave. Dovtedy sa tam našim reprezentantom nedarilo, no záver stál za to. Tridsaťtisíc divákov v elektrizujúcej atmosfére hnalo Koukalovú do cieľa, od povzbudzovania a búrlivých ovácií sa otriasal celý areál. Aj teraz, keď na to spomínam, mám zimomriavky. Nemeckí fanúšikovia mi povedali, že taký hukot nezažili ani v hľadiskách futbalovej bundesligy.