Bratislavský rodák Martin Skotnický (68), choreograf tanečných fantázií viacerých párov, je na európskom šampionáte vedúcim nemeckej výpravy. „Už mám dôchodkový vek, stále som štátny tréner v Nemecku zodpovedný za tance na ľade. Ešte potiahnem do olympiády v Pjongčangu 2018 – a potom si budem užívať život bez krasokorčuľovania,“ zdôrazní krasokorčuliarsky svetobežník.
O návratoch do Bratislavy
Bratislava je moje rodné mesto, navštevujem ju veľmi rád. Od roku 1974 v nej nežijem, bývame v Oberstdorfe, no rád sa sem vraciam. Na tomto novom štadióne som po prvý raz. Veľmi sa mi páči, je porovnateľný s najmodernejšími stánkami, má svetovú úroveň. Zažil som starý štadión, kde som vyrastal a korčuľoval, môžem porovnávať. Zaslúžil by si v krátkom čase hostiť aj svetový šampionát, čo by tiež pomohlo slovenskému krasokorčuľovaniu.
O situácii v tancoch na ľade
Úroveň korčuľovania ide veľmi dopredu. Aj tance sú veľmi silné, Rusi prišli s troma kvalitnými pármi, Taliani majú silné dvojice, Francúzi tiež. Škoda pre slovenský pár Testová – Csölley, že táto kategória je podľa mňa najsilnejšia. Odhadoval som ho na šieste – siedme miesto, no bude náročné sa tak zlepšiť z deviateho miesta. Po najbližšej olympiáde veľa párov skončí a ak slovenský vydrží, môže sa uchytiť na uvoľnené posty. Rozhodovanie v tancoch je veľmi subjektívne, tam sa nedá tak presne hodnotiť výkon ako u sólistov. Keď niekto skočí skok, dostane známku podľa jeho kvality. Som tréner, no z nijakých pretekov neprídeme s rovnakými bodmi.
O zlatých časoch tancov
Krasokorčuľovanie v dobe Duchesnayovcov, Rahkamovej s Kokkom, Klimovej s Ponomarenkom, Torrvilovej s Deanom považujem za zlatý čas tancov na ľade. Pravidlá neboli také prísne ako teraz. Dnes je veľmi ťažké urobiť niečo zvláštne, výnimočné, pravidlá originalite neprajú. Aj v tancoch rozhodcovia chcú výkony nejakým spôsobom odmerať, dávajú technické levely, určujú predpísaný počet zdvíhačiek. Jeden povie, že krok bol čistý, druhý vidí chybičku. Kto má pravdu? My čo sme chceli, to sme urobili, aj keď sa tiež vyskytli problémy, lebo ja som bol trošku revolucionár – i s mojím tímom. Tanec sme videli inak, za čo nás rozhodcovia tlačili dolu, no každá z dvojíc, ktoré som viedol, dosiahla svoj výsledok i medailu.
O zmene pravidiel
To prislúcha vedeniu Medzinárodnej korčuliarskej únie. Hovorím, že keď to takto pôjde ďalej, krasokorčuľovanie na to doplatí. Navštevuje ho menej a menej divákov, popularita klesá, ubúda televíznych prenosov. Niekde je chyba – ale nie u nás, trénerov, že by sme nevedeli pripraviť kvalitné vystúpenia. Máme zviazané ruky. Viac sa musia ozývať mladí tréneri, ja som už starý a svoje som si odrebeloval. Ono je to ale tak – tréneri chcú mať úspech, ich zverenci túžia mať medailu. Keď som bojoval ako don Quijote proti pravidlám, pretekári stáli za mnou, diváci nám tlieskali. To bola veľká motivácia, programy sme tvorili skôr pre nich než pre rozhodcov. Napokon aj tí to ku koncu vedeli oceniť – aj medailou.
O spolupráci s Torrvilovou s Deanom
Absolvoval som s nimi veľmi dobrú školu. Do Oberstdorfu som prišiel v roku 1980, oni trochu neskôr. Ich trénerka Betty Callawayová tam pobudla krátko, vrátila sa do Londýna. Chris tam ostal sám. Bol som mladý tréner, neraz ma zavolal – poď sa na nás pozrieť, poraď nám. Prekvapilo ma to – čo ja mladý im môžem pomôcť? Začali sme si rozumieť, aj viac spolupracovať, stal som sa asistent-koučom ich trénerky. Naučil som sa úžasne veľa, to bol môj trénerský odrazový mostík.
O povestnom Bolere
Torrvilová s Deanom mali svojich choreografov. Bolero som zažil od prvého kroku, ako sa tvorilo a vylepšovalo. Na tú dobu to bol revolučný krok, podobne ako neskôr tance Duchesnayovcov. Šokovali sme ľudí i rozhodcov. Keď dnes počujem hrať Bolero, hneď vidím a premietne sa mi ich tanec (vzápätí znázorní jednu z póz). Každá dvojica bola iná, s každou som vychádzal veľmi dobre. Každej sme určili ich originálnu cestu, nič sme nekopírovali. Pri súčasných pravidlách je to ťažko zopakovať. Krasokorčuliari sú ako vojaci vedľa seba, keď salutujú – líšia sa len farbou kostýmov alebo výškou.
O pádoch mužov vo voľných jazdách
Špička je teraz širšia ako predtým. Pretekári so štvoritými skokmi idú na hranu rizika, na maximum. To sa stáva, že aj najlepší a suverénny Fernández skok pokazí. Muži mali vo štvrtok na šampionáte zlý deň, z najlepšej poslednej šestice padli takmer všetci. Je veľmi náročné odjazdiť štyri minúty na vysokej technickej úrovni, svoje zohrala aj psychika.
O atmosfére v Bratislave
Užívam si jej srdečnosť, v Bratislave bola vždy. Diváci si zaslúžia pochvalu. Sú senzační, prišli aj na krátke programy, utvorili skvelú kulisu, rozumejú korčuľovaniu. Florentovi Amodiovi pripravili krásnu rozlúčku – po jeho posledných pretekoch v živote mu búrlivo aplaudovali. Na to nezabudne celý život. Veľmi sa mi tiež páčilo, že organizačný výbor pozval všetkých bývalých reprezentantov. Stretli sme sa tu – niektorí aj po viacerých rokoch, porozprávali sa – s Karolom Divínom, Jožkom Sabovčíkom, s úžasnou pani Hildou Múdrou. Stretol som sa s priateľmi, s ktorými som tu vyrastal. Gratulujem Fele Babušíkovej, šéfke slovenského krasokorčuľovania, že to takto zorganizovala.