Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Havrančíková: Rodina ustúpila lyžovaniu. Žijem tak, ako ma vychoval šport

Tá chvíľa počká na každého športovca. Potlesk doznie, príde deň, keď dá kariére zbohom - a začne civilný život.

11.10.2015 12:00
Alžbeta Havrančíková Foto: ,
Bývalá bežkyňa na lyžiach Alžbeta Havrančíková.
debata

Ako v ňom bývalí reprezentanti využívajú skúsenosti zo spoznávania vlastných fyzických a psychických limitov, či ostali pri obľúbenom športe, alebo sa dali na inú profesijnú dráhu a čo v nej dosiahli, približujeme v seriáli Život po kariére.

Život zasvätila športu. Každodenný dril na zasnežených pláňach ju zocelil a sformoval. Poznala aj strach – z konca kariéry – a odďaľovala ho. Obávala sa tvrdej reality, ktorá čaká profesionálnych športovcov. Neminula ju.

Zdalo sa, že osud najlepšej slovenskej bežkyne na lyžiach Alžbety Havrančíkovej bude pokračovať na bielej perine. Začala trénovať nádejných lyžiarov, no stoplo ju šafárenie Slovenského lyžiarskeho zväzu. Štvornásobná olympijská účastníčka ostala nečakane na úrade práce. Druhú šancu jej dalo školstvo. Chopila sa jej – a opäť je vo svojom živle. Na základnej škole v Liptovskej Tepličke učí telesnú výchovu a biológiu.

„Som učiteľka, ktorá by nepadla Komenskému do oka. Vždy som viac rozumela autoritám, ktoré presne vymedzili hranice. Chcem, aby aj moji žiaci mali jasné pravidlá. Som prísna a niekedy ma to mrzí, lebo možno aj inak sa dá doraziť do cieľa,“ vraví 52-ročná rodáčka zo Šuňavy.

V lyžovaní ju podporoval otec i farár

V malebnom prostredí Nízkych Tatier sa škola v Liptovskej Tepličke nachádza vedľa kostola. Na dvore majú telesnú výchovu piataci. Na provizórnom pieskovisku skáču do diaľky. Bývalá skvelá lyžiarka drží v ruke hrable, cez ktoré musia žiaci preskočiť. Limit majú tri metre. Neskôr šplhajú po tyči. Učiteľka im názorne vysvetľuje, ako zakladať nohy a rúčkovať. S vyučovacou hodinou sa rozlúčia v dvojrade hlasným pozdravom.

„Na telocviku mám svoje klapky. Pani zástupkyňa mi povedala, aby som od nich upustila, vraj zo žiakov nevychovám olympijských víťazov. Ja som pre šport zapálená a inak to neviem. Keď sa na hodine nudím, lezie mi to na nervy. Mám žiakov od nultého po deviaty ročník. Každému treba vymyslieť iný program. Zmysluplný, inak to deti odhalia. Určím im základné limity a keď ich splnia, za odmenu si zahrajú futbal,“ vysvetlí.

K žiakom má blízko, vyrastala v len o pár kilometrov vzdialenej Šuňave, kde doteraz žije v rodičovskom dome s mamou. Šestnásťkilometrovú trasu zvláda v teplejších mesiacoch na bicykli. K pohybu mala blízko odmalička.

„V detstve som vždy snívala, že raz budem mať reprezentačné číslo na hrudi. Prvé lyže som dostala v deviatich pod vianočný stromček. V lyžovaní ma podporoval otec, ba aj pán farár. Keď som chodila do športovej triedy v Štrbe, vždy som sa mu pochválila, ako sa mi darí. Bol rád, že okrem chodenia do kostola aj športujem,“ dodáva.

Spolu s troma sestrami sa museli obracať. Keďže nemali brata, robili aj chlapskú robotu. „Vozili a hrabali sme seno či rúbali drevo. Starali sme sa aj o zvieratá, ale dojiť som sa nenaučila. Práca okolo domu bola určitou formou fyzického i psychického tréningu,“ priznáva.

Najúspešnejšia slovenská bežkyňa na lyžiach... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Alžbeta Havrančíková Najúspešnejšia slovenská bežkyňa na lyžiach Alžbeta Havrančíková učí v Liptovskej Tepličke telesnú výchovu a biológiu.

Po neúspechu nechcela ísť domov

Fyziologické predpoklady na vytrvalosť mala vrodené. Deväťdesiat percent jej úspechov tvorí podľa nej neúprosná drina a odriekanie. Šampiónkou sa nestala zo dňa na deň. Na úvodných pretekoch v žiackej kategórii dokonca zablúdila.

„Na krajských kolách som bola jedenásta, ôsma a neskôr tretia, čím som sa kvalifikovala na majstrovstvá Československa. V Jilemnici som skončila sedemnásta. Bola som nešťastná a nechcela sa vrátiť ani domov. Väčšie úspechy prichádzali postupne. Na prvej súťaži po prechode do tréningového strediska vrcholového športu v Liptovskom Hrádku som skončila na 80. mieste. O rok som už bola ôsma. Vtedy som zažila výrazný skok do dorasteneckej kategórie. Vyvrcholil v sedemnástich ziskom titulu majsterky ČSSR,“ spomína Havrančíková.

Medzi juniorkami obsadila v ruskom Murmansku 99. priečku. V nasledujúcich dvoch rokoch bola v konkurencii dvesto domácich pretekárok deviata a šiesta. „Bol to zázrak. Zdolala som olympijské víťazky. Vždy som bola ctižiadostivá a keď sa mi niečo nepodarilo, ešte viac som sa zaťala. Pamätám si, že na tréningu sme hrali basketbal a po prehre som plakala. Túžila som stále víťaziť,“ prezrádza dvojnásobná lyžiarka roka (1994: Lyžiarka roka, 1989: Kráľovná bielej stopy).

V Lillehameri ju povzbudzovali aj hokejisti

Vrchol športovej kariéry zažila v sezóne 1988/89. V pretekoch Svetového pohára si pripísala dve víťazstvá – v La Féclaz na 5 km a v Klingenthale na 15 km voľne. V celkovom hodnotení SP obsadila druhé miesto. V rovnakom ročníku mala aj riadnu smolu. Na majstrovstvách sveta v Lahti skončila dvakrát štvrtá – na 10 a 30 km.

„Dlho som sa venovala klasike. Až raz vo Švajčiarsku boli preteky v uliciach mesta. Sneh bol mäkký a mala som problém navoskovať lyže. Prvýkrát som šla skejtom a konkurentkám, ktoré so mnou v klasike stíhali, som nadelila minútu. Odvtedy som bola lepšou voľnoštýliarkou. Na šampionáte v Lahti som sa na tridsiatke dlho držala na tretej pozícii. Ešte neboli vysielačky, tréner Vladimír Pavlata už oslavoval bronz. V záverečných kilometroch ma však predbehla Fínka Matikainenová. Doteraz si to neviem vysvetliť, keďže v skejte bola priemerná.“

Betka štartovala na siedmich svetových šampionátoch. V pamäti jej navždy ostane aj z Falunu 1993, keď prvýkrát reprezentovala na vrcholnom podujatí samostatné Slovensko. Na skejtovej tridsiatke obsadila 5. miesto. Aj po dvadsiatich dvoch rokoch rada spomína na vyhlasovanie výsledkov.

„Na slávnostný ceremoniál zavolali pretekárky do šiesteho miesta. Stála som tam s Taliankami Belmondovou, Di Centaovou i Ruskami Lazutinovou a Jegorovou. Napĺňalo ma hrdosťou, že som ako jedna z prvých športovkýň dosiahla úspech pre Slovensko,“ tvrdí lyžiarska diva. O rok sa zúčastnila na zimných olympijských hrách v Lillehammeri 1994. Na voľnej pätnástke vybojovala skvelé 8. miesto. „Bola to výnimočná olympiáda. Hoci sme nezískali medailu, všetci Slováci sme držali spolu a navzájom si fandili. Na preteky ma prišli podporiť aj hokejisti – Miro Šatan, Jerguš Bača či Peter Šťastný. Keď som sa ich pýtala, ako sa dostali do mixzóny, odvetili, že oni si vybavia všetko,“ uviedla s úsmevom.

V časoch najväčšej športovej slávy. Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
alžbeta havrančíková V časoch najväčšej športovej slávy.

Po šafárení sa ocitla na úrade práce

Bohatú športovú kariéru ukončila po šestnástich rokoch v januári 2000. Mala 37 rokov. „Kariéru som si predlžovala, nevedela som si totiž predstaviť, čo bude nasledovať. Zhruba štyri roky som trénovala nádejných lyžiarov vo Svite. Nepáčilo sa mi, že šancu dostávajú len deti, ktorých rodičia majú dostatok financií. Rozčuľovalo ma, že ako trénerka som si musela na Štrbskom plese platiť parkovné,“ vraví Havrančíková.

Po škandáloch v Slovenskom lyžiarskom zväze, keď na povrch vyplávalo nesprávne nakladanie s finančnými prostriedkami, dostali všetci zamestnanci výpoveď. Zrazu jediná slovenská bežkyňa na lyžiach, ktorá patrila medzi svetovú elitu, ostala na úrade práce.

„Vtedy mi pomohol starosta Stanislav Kubaský, potreboval učiteľku do Školského klubu. Strávila som v ňom dva roky, počas ktorých som si dokončila vysokoškolské štúdium na Fakulte humanitných vied,“ rozpráva o nových začiatkoch.

Recitovanie a spievanie nebolo pre dlhoročnú športovkyňu to pravé. Keď sa uvoľnilo v Liptovskej Tepličke miesto telocvikára, nezaváhala. Popritom si urobila atestáciu na biológiu. Jej žiaci na telesnej výchove prezradili, že hoci je prísna, majú ju radi. Tiež si uvedomujú, že v minulosti bola svetovou lyžiarkou.

Zo športovej navštívenky

  • Alžbeta Havrančíková sa narodila 27. septembra 1963 v Šuňave
  • Štartovala na štyroch zimných olympijských hrách (1988, 1992, 1994, 1998)
  • V Lillehameri 1994 skončila na 15 km ôsma. V Albertville 1992 obsadila v štafete 6. priečku
  • Zúčastnila sa na siedmich majstrovstvách sveta. V Lahti 1989 obsadila dvakrát 4. miesto na 10 a 30 km
  • V pretekoch Svetového pohára si pripísala dve víťazstvá – v La Féclaz na 5 km a v Klingenthale na 15 km
  • Je mnohonásobnou majsterkou Československa i Slovenska. Dvakrát bola vyhlásená za lyžiarku roka

Po vyučovaní sa ponáhľa k zemiakom

Neskôr sa stala aj poslankyňou Prešovského samosprávneho kraja. Momentálne vykonáva druhé funkčné obdobie. „Už nie som len učiteľka na dedine. Stretávam sa s rôznymi ľuďmi a rozširujem si obzory. Hoci vedia, že v politike nie som úplne doma, rešpektujú ma. Predseda kraja ma dokonca navrhol do Rady Európy, čo mi vyrazilo dych. Najviac sa venujem Komisii školstva, telesnej výchovy a športu,“ dodáva.

Voľného času nemá nazvyš. Po vyučovaní sa ponáhľa domov. Pokopať zemiaky, kým príde mráz. „Práce v záhrade nie je nikdy dosť. Treba zozbierať úrodu. Zaváranie však nechám na maminu. Robím skôr práce okolo domu, aby nám nepadol na hlavu. Snažím sa udržiavať v kondícii. V lete bicyklujem, v zime lyžujem. Šport ma neopustil, bez neho by som nežila. A rada si pozriem aj kriminálne filmy,“ priznáva sympatická Šuňavčanka. Súkromný život dlho ustupoval kariére, čo s odstupom času mierne ľutuje. „Keď ma pozvali muži na rande, vždy som hovorila, že musím športovať. Akosi sa to stále míňalo a toho pravého som zatiaľ nenašla. Možno som bola aj trochu neprístupná. Energiou ma dobíjajú žiaci, netere a synovci,“ prezrádza.

Čo všetko si ešte túži splniť? „Mám krédo: treba sa správať vždy slušne, lebo nepoznáte svojho dňa ani hodiny. Užívam si život naplno, či už som v škole, na zastupiteľstve alebo v záhrade. Mám svoje výzvy. Závidím napríklad cyklistom, ktorí si vezmú batožinu a túlajú sa po svete. Žijem tak, ako ma šport vychoval. Snažím sa byť pracovitá, cieľavedomá a pozitívna,“ uzatvára výnimočná osobnosť slovenského športu.

Ruskám nosila slaninu a lustre. Ony jej kaviár a náušnice

Národné farby hájila vždy so cťou. Raz ju však z reprezentácie vyradili. Nechcela totiž podpísať papier o špeciálnej zdravotnej starostlivosti. Bývalá lyžiarka Alžbeta Havrančíková odmietla doping. Uprednostnila náročnejšiu cestu, ale čistú.

V roku 1986 sa vtedajšia československá reprezentácia v behu na lyžiach chystala na sústredenie do Rakúska. „Išli sme na ľadovec Dachstein. V Kapliciach si ma odchytil tréner a predložil mi papier o tzv. špeciálnej zdravotnej starostlivosti. Nepodpísala som ho. Povedal, že tak s výpravou necestujem. Niekto mi zohnal ubytovanie, ráno som sa vybrala domov. Do Prahy som cestovala prepchatým robotníckym autobusom,“ spomína 52-ročná Havrančíková.

Po pár týždňoch absolvovala funkčné vyšetrenia, patrila k najlepším. „Môžete brať doping, ale nikto vám nezaručí, že získate medaily. Nemienila som si pokaziť zdravie a nemala pocit, že ho potrebujem. Verila som, že mám výkonnosť a v reprezentácii vydržím. Stalo sa. Som príklad, že niečo také existovalo. Medzi športovcami sa hovorilo o dopingových historkách, ale nikdy som nevidela, že pretekár užíva zakázané látky,“ dodáva.

V komunistickom režime fungovali prísne pravidlá. „Mali sme zraz v Prahe o dvanástej, nik sa nestaral, ako sa tam dostaneme. Rodičia ma nevozili, tak som sa musela starať sama. Raz som na sústredenie do Strakoníc zmeškala vlak, mobily neboli a musela som šliapať niekoľko kilometrov pešo,“ tvrdí súčasná telocvikárka.

Hoci z vrcholných podujatí jej medaila chýba, v zbierke má niekoľko vzácnych trofejí. „Na pretekoch v Nórsku za polárnym kruhom pripravili organizátori pre Manuelu Di Centaovú retiazku s masívnym zlatom. Nik nepredpokladal, že nezvíťazí. Olympijskú víťazku som zdolala o päť sekúnd a vyfúkla zlatú cenu. Bola nádherná, darovala som ju sestre.“

Havrančíková si okrem individuálnych úspechov váži aj tímové. Rada spomína na federálne štafety. V Holmenkollene dokonca jednu rozbiehala. „Všetci nás brali skôr do počtu. Až tu som zistila, čo znamená chytiť druhý dych. V prvom kole som sa trápila na chvoste štartového poľa. V druhom som akoby dostala krídla a odovzdávala na 2. mieste. Napokon sme na bájnom mieste skončili na stupni víťazov a dostali plyšového soba, ktorého v obchode nekúpite.“

Nezabudnuteľné zážitky má najmä s ruskými esami bežeckého lyžovania: Lazutinovou, Tichonovovou či Gavriľukovou. „Často som chodila do ich tábora. Dostať sa tam bol menší zázrak. Vždy som mohla prísť dva dni pred pretekmi. Raz som tam bola deň pred súťažou a v štafete skončili druhé. Boli sme dobrá partia. Nosila som im šuňavskú slaninu a lustre z Jablonexu, ony mne kaviár a zlaté náušnice,“ vraví s úsmevom.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #beh na lyžiach #Život po kariére #Alžbeta Havrančíková