Po teplom prijatí prekonali sami seba. V mrazivom dobrodružstve na bežkách

Trojdňové dobrodružstvo v lyžiarskej stope prinúti siahnuť na fyzické i psychické dno. Štípajúci mráz do špiku kostí ťa vycicia. A potom si vychutnáš opojný výdych v cieli – po 160 kilometroch adrenalínu na bežkách. Keď únava opadne, ostanú jedinečné spomienky.

Tak v skratke charakterizuje Anastasia Kuzminová, slovenská dvojnásobná olympijská víťazka, čerstvé zážitky z ultramaratónskych pretekov Arctic Circle Race v Grónsku. S manželom Danielom sa z nich vrátili v stredu v plnom zdraví i plní dojmov.

„Prekonali sme sami seba, hodnotím to ako splnený sen,“ podotýka. „Po skončení sezóny sme chceli vyskúšať niečo nové. V predchádzajúcich šiestich rokoch sme na posezónne vyjazdenie cestovali na Kamčatku. Nie je dobré hneď po sezóne odložiť lyže. Teraz sme uprednostnili pozvanie na maratónske podujatie do Grónska. Vedeli sme o ňom, manžel si ho už raz vyskúšal, a tak som niečo podobné chcela zažiť aj ja.“ Spontánne zdôvodní, prečo.

„Žijeme pohodlne, všetko máme k dispozícii: horúcu vodu, kúrenie, spíme v teplých posteliach. A tak som chcela otestovať svoje schopnosti v jednoduchých prírodných podmienkach, ako sa žilo niekedy. Priblížila som si detstvo, keď sme s rodičmi tiež veľa cestovali a spávali v stanoch. Nie síce v mrazoch mínus tridsať a menej ako teraz, no stačili nám základné veci,“ vysvetľuje.

„Absolvovali sme neuveriteľne náročné preteky v nádhernej atmosfére a medzi srdečnými ľuďmi. S takým teplým prijatím som sa ešte nestretla. Nikam sa neponáhľajú, žijú bez stresov. Pocítila som kontrast, ako v Európe rýchlo žijeme – a oni si život užívajú v súlade s prírodou. Neexistuje niečo odhodiť len tak. Aj preto sme mali so sebou hrnček, do ktorého nám na občerstvovacích staniciach nalievali nápoje. Organizátori pracovali na vysokej úrovni, mysleli na veľké veci i detaily,“ vyzdvihne úroveň ultramaratónu.

Jeho výnimočnosť spočívala v dĺžke trate – stošesťdesiat kilometrov klasicky. Namiesto pušky mala na chrbte ruksak – ako každý zo 160-tich účastníkov. Na štarte vážil nie menej ako päť kíl, v cieli musel mať prinajmenej tri. A v ňom?

„Náhradná termobielizeň, fľaška s pitím, balíček na prežitie, keby pretekár niekde zablúdil plus nejaké užitočné drobnosti,“ líči Nasťa.

„Klasiku mám rada, veď som začínala ako bežkyňa. Lenže – v takých silných mrazoch som ešte nesúťažila. Prvý deň nám počasie neprialo. Vo fujavici sme ani nevedeli, či ideme správne. Tam som nabrala stratu na domácu víťazku, ktorá trať dôverne poznala. V ďalšie dva sa vyjasnilo, nadchýnala som sa pohľadom na okolitú krajinu. Najťažšie sa vstávalo v tretí deň. Nocovali sme v stanoch pre dvoch, skrehnutí sme vstávali do dvadsaťstupňového mrazu. V poslednú noc sme sa najviac naobliekali, spali sme v bundách, ani topánky sa mi nechcelo vyzuť. Po každom dni každému veľmi dobre padla desaťminútová masáž vo vyhriatom stane. To nás osviežilo,“ dodáva slovenská biatlonová kráľovná. Do cieľa prišla druhá.

Dolahľa na ňu počas troch dní kríza? „Trošku som sa obávala, že príde moment, keď už nebudem vládať. Taký aj prišiel, no napila som sa energetického nápoja, zjedla som tyčinku, trochu som sa vydýchala – a opäť chytila tempo. Dôležité bolo vedieť si rozložiť sily. V prvý deň mi odišli po tridsiatich kilometroch, musela som sa občerstviť, aby som prišla do cieľa. V druhý deň som vydržala štyridsať kilometrov, v tretí som po päťdesiatich kilometroch cítila únavu, ale krásne počasie dalo zabudnúť na to, že ma niečo bolí. Vychutnávala som si krajinu, perfektne vyčistila hlavu, reštartovala mozog. V takých chvíľach si vážiš veci, ktoré bežne nepovažuješ za dôležité. Grónsko vrele odporúčam. Záver sezóny sme zvolili správne.“

Kedy začne myslieť na nadchádzajúcu? „Ešte doznievajú emócie z tejto. Teraz budem viac doma, aby som sa venovala synovi a rodine, no po krátkom čase už začneme plánovať ďalšiu sezónu.“