Bol medzi nimi aj William „Billy“ Fiske. Hrdina, ktorému patrí v olympijskej histórii čestné miesto a vďaka odvahe i zásadovosti si podmanil dva národy – britský a americký.
Bobistom chýbal ľad
Napriek tomu, že premiérová zimná olympiáda na území USA už mala za sebou záverečný ceremoniál, až deň po ňom sa schyľovalo k pamätnej dráme – 9 míľ juhovýchodne od Lake Placid, v pohorí Adirondacks, kde súperili o najcennejšie kovy bobisti.
Nový bobový areál neďaleko Lake Placid otvorili trištvrte roka pred olympiádou. Jeho postavenie bolo pre malé mestečko kľúčové v boji o usporiadanie najväčšieho športového sviatku. Práve vďaka dráhe, ktorá bola v tej dobe najrýchlejšou na svete a organizátorov vyšla na 200-tisíc amerických dolárov, tromfli v neľútostnom boji konkurenčné Chicago.
Seriál – Príbehy zimných hrdinov
Všetko sa začalo pred 90 rokmi vo francúzskom Chamonix. Až do začiatku zimných olympijských hier v ruskom Soči bude Pravda prinášať príbehy hrdinov minulých zimných olympiád – oslavovaných, zatracovaných i zabudnutých.
Nechýbalo však veľa a jazdci by na nej vôbec nepredviedli svoje umenie. Vrásky na čelá organizátorov hlboko vrylo počasie. V okolí Lake Placid bolo počas olympiády príliš teplo a preteky museli preložiť – hneď trikrát. „V koryte nebolo ani toľko ľadu, aby ste si ochladili nápoj,“ spomína so zveličením novinár Edward J. Neil, ktorý zastupoval na olympiáde agentúru AP.
Až deň po oficiálnom ukončení olympijských hier bolo konečne všetko pripravené. Najväčším favoritom na zisk zlata v kategórii štvorbobov bola druhá americká posádka na čele s pilotom Hankom Hombergerom, ktorý poznal trať najlepšie zo všetkých. Sám ju navrhol, postavil a pred olympiádou na nej so svojím tímom, ktorý všetci poznali pod názvom Červení diabli, vytvoril v pretekoch na jeden a pol míle svetový rekord.
Dve minúty ako večnosť
Reálnou konkurenciou pre neho bola len trojica Walter Zahn, Fritz Grau (obaja z Nemecka) a Billy Fiske – Američan, ktorý na otváracom ceremoniáli hrdo niesol vlajku svojej vlasti. Sebavedomý Zahn mal však počas jedného z tréningov ťažkú nehodu – vyletel z trate a výsledkom bola zlomená chrbtica i ľavá ruka. O dva dni na to postretlo podobné nešťastie aj Graua.
V deň pretekov tak organizátori pristúpili k neštandardnému kroku: kedže v nemocnici ležalo šesť mužov, rozhodli sa spomaliť trať a nasypali na ňu sneh. Prvé dve zo štvorice jázd sa však zdali pilotom príliš pomalé. „Je to len paródia na bobové preteky,“ šomral Hombergerov spolujazdec Paul Stevens. Na ďalšie dve tak odmietli nastúpiť – kým organizátori neodstránia z trate sneh.
A stalo sa. Po prvých troch jazdách viedol Fiske, vo štvrtej sa však Homberger blysol parádnym časom – o dve sekundy rýchlejším, ako dovtedy najlepšia jazda. Mladučký, stále len 20-ročný Fiske bol zrazu pod obrovským tlakom. No nezľakol sa, do poslednej jazdy dal všetko, letel stokilometrovou rýchlosťou a neustále pridával. „Na tie okamihy nikdy nezabudnem. Jazda trvala síce len dve minúty, ale pre mňa to bolo ako večnosť. Tak mocne som sa nikdy ničoho nedržal ako vtedy vo vnútri bobov,“ vraví Eddie Eagan, tretí muž posádky.
Fiskeho partii to napokon stačilo na vytúžené zlato. Spolu s nebojácnym mladíkom sa radovali Clifford Grey – herec a textár piesní, Eddie Eagan – boxer ťažkej váhy, ktorý má zlato aj z letnej olympiády (Antverpy 1920, box) a brzdár Jay O'Brien – džokej, a povestný gambler i sukničkár.
Najmladší v histórii
Zatiaľ čo pre Eagana a O'Briena bolo olympijské zlato z ľadového koryta v Lake Placid prvým, Grey spolu s Fiskem absolvovali úspešnú premiéru už o štyri roky skôr v St. Moritzi. Na trati, na ktorej dôkladne poznal každý centimeter. Práve vo Švajčiarsku totiž syn bankového magnáta Williama Fiskeho II. a jeho manželky Beluah po prvý raz privoňal k bobom.
V roku 1924 ho rodičia poslali z Brooklynu na štúdium do Švajčiarska. Na škole dal dokopy partiu spolužiakov, s ktorými začal súťažiť. K vrodenej odvahe a bezstarostnosti pridal aj cenné skúsenosti a s prehľadom vyhral konkurz na pilota amerického päťbobu (prvý a posledný raz jazdili bobisti pod piatimi kruhmi v päťčlennom zložení). Svoje výnimočné kvality Fiske potvrdil a pre svoju vlasť vybojoval v St. Moritzi prvenstvo.
V okamihu, keď preťal cieľovú čiaru, vstúpil do histórie – ako najmladší držiteľ zlata zo zimných olympijských hier. Cenný primát si udržal dlhých 64 rokov. V Albertville 1992 ho prekonal fínsky skokan na lyžiach Toni Nieminen, ktorý bol v deň svojho triumfu mladší o jediný deň (mal 16 rokov a 261 dní).
Hitler? Nikdy!
Napriek veľkým úspechom v ľadovom koryte nestavil Fiske všetko na kariéru športovca. Práve naopak, pokračoval v šľapajách svojho otca a na univerzite v Cambridge vyštudoval ekonómiu a dejiny. Zamestnal sa v chýrnej londýnskej kancelárii NY bankers Dillon, Reed and Co. Kedže kancelárska práca mladého dobrodruha nenapĺňala, odskočil si medzičasom do Le Mans, kde sa zúčastnil slávnych 24-hodinových pretekov, po ktorých si vyslúžil titul „Kráľ rýchlosti“. Fiskeho ambície sa prejavili aj v kultúre. Na Tahiti sa spolupodieľal na produkcii filmu White Heat – romantického príbehu o láske medzi majiteľom plantáže a černošskou dievčinou.
Hoci sa Fiske po olympiáde v Lake Placid vytratil zo sveta bobov, v Amerike na svojho hrdinu nezabudli. Pred OH v Garmisch-Partenkirchene 1936 trvali zástupcovia národného zväzu na tom, aby sedel na čele ich bobu opäť. Ponuku však s vďakou odmietol. „Pred Hitlerom nebudem nikdy súťažiť,“ odkázal.
Práve boj proti rozmachu jedného z najväčších tyranov v histórii ľudstva sa stal Fiskemu osudným. V roku 1939 – dva roky pred vstupom USA do druhej svetovej vojny – nastúpil na loď S.S. Aquitania, aby sa doplavil do Anglicka a vstúpil do RAF (Royal Air Force) – vzdušných jednotiek Kráľovstva Veľkej Británie. Potvrdil tak to, čo sa o ňom hovorilo: napriek tomu, že pochádzal zo zámožnej rodiny, mal ďaleko od rozmaznaného chlapca. Všetci ho pokladali za čestného, zásadového muža, pre ktorého bola sloboda všetkým.
A to bol jeden z dôvodov, prečo sa pridal k britskému vojsku. Nebolo to však jednoduché rozhodnutie, riskoval nesmierne veľa. Predstieral totiž, že je kanadským občanom. V prípade prezradenia jeho skutočnej totožnosti mu v rodnej krajine hrozilo väzenie a strata amerického občianstva.
Milovaný a obdivovaný
Fiskeho však prípadný tvrdý trest neodradil. V Británii absolvoval výcvik, po ktorom ho priradili ku skupine 601 – zoskupeniu zväčša bohatých amerických dobrovoľníkov. „Verím, že budem jedným z prvých Američanov, ktorí sa pripojili k RAF, aby pomohli k zastaveniu nepriateľa,“ poznamenal si do denníka. Skupina prešla tvrdým výcvikom, počas ktorého si Briti overili morálne vlastnosti zámožných Američanov. Tí mali totiž povesť bezstarostných hráčov golfu a póla či pretekárov na drahých autách.
Nič z toho sa však nepotvrdilo a tak v júli 1940 vstúpil Fiske so svojimi parťákmi do Bitky o Britániu. Lietal na Hurikáne s kódom P3358. Viaceré zdroje ho vykresľujú ako zručného a napriek mladému veku skúseného pilota. „Bol bezpochyby najlepším pilotom, akého som kedy videl. Lietadlo dokázal zdvihnúť do vzduchu tak rýchlo, že som tomu ani nechcel veriť. Bol rodeným bojovníkom, ktorého milovala a obdivovala celá letka,“ tvrdí Sir Archibald Hope, Fiskeho veliteľ.
Foto: WIKIMEDIA.ORG
Celkovo vykonal Fiske 42 letov a zneškodnil šesť nepriateľských lietadiel. Po 27 dňoch náročného boja však položil tú najvyššiu obeť. V jednom zo súbojov zasiahli Nemci jeho lietadlo do palivovej nádrže a Fiskeho stroj vzbĺkol. Napriek tomu, že jeho ruky a nohy boli obhorené, pristál s vypätím všetkých zostávajúcich síl na pevnine. Pred výbuchom ho stihli záchranári ešte vyslobodiť z vraku, no najbližšia nemocnica v Tangmere bola v tom čase už zbombardovaná. Pichli mu preto dávku morfia a previezli ho do nemocnice v Chichesteri.
O dva dni neskôr – 18. augusta 1940 – Fiske boj o život prehral.
Zomrel, aby Anglicko mohlo žiť
Pamiatku veľkého športovca a bojovníka za slobodu si dodnes ctia nielen v Spojených štátoch amerických, ale aj vo Veľkej Británii, kde je pochovaný. Napokon, na náhrobnom kameni na cintoríne Svätej Márie v Boxgrove je jednoznačný nápis: „Zomrel pre Anglicko.“ Navyše, pri pohrebe, o ktorom s úctou písali všetky významné britské denníky, pokrývali jeho rakvu vlajky oboch krajín.
Fiskeho výnimočnosť pripomína aj pamätná tabuľa v londýnskej katedrále Svätého Pavla, ktorú odhalili rok po jeho smrti a vyníma sa na nej nápis: „Americký občan, ktorý zomrel, aby Anglicko mohlo ďalej žiť.“ Odhalil ju Sir Archibald Sinclair, sekretár vzdušných síl Veľkej Británie, ktorý pri svojom prejave vyslovil aj tieto uznanlivé slová: „Bol tu jeden mladý muž, pre ktorého život znamenal veľa. Prišiel do Británie, bez akéhokoľvek nátlaku za ňu bojoval. Prišiel, bojoval a zomrel.“
Krátky, no o to intenzívnejší život výnimočneho človeka mapuje aj film s výstižným názvom: Americký bojovník Billy Fiske.