Odkedy intenzívnejšie premýšľate nad zimnou olympiádou v Soči?
Približne od konca minulej zimy. Už vtedy som si povedala, hej, začína sa príprava na Soči.
Zodpovedala tomu, že vás čaká vrchol niekoľkoročného úsilia?
Bola dosť odlišná od predchádzajúcich. Všetko sme prispôsobili olympiáde, najmä tréning v nadmorskej výške. Sústredenia sme situovali do nadmorskej výšky aspoň 1700 metrov. Pripravovala som sa vo Švajčiarsku, v Taliansku a naposledy na ľadovci Dachstein. Aj Silvester budem tráviť v horách, v Ridnaun. S vysokou nadmorskou výškou mám totiž problém a tieto sústredenia mi pomáhajú. Telo si privyká.
Biatlonové trate v Červenej Poľane ste si vyskúšali na pretekoch Svetového pohára. Potvrdíte, že sú veľmi náročné?
Ťažšie nikde nenájdete. Kopce sú všade, ale nikde nie je trať taká krosová, s toľkými zákrutami. Rusi sa chceli predviesť. Hoci sa objavili úvahy, že na olympiáde budú trate jednoduchšie, nie je to pravda. Nanajvýš upravia jednu nebezpečnú zákrutu.
Môže ovplyvniť olympijské preteky aj tamojšia nestála klíma?
V minulej sezóne sme to zažili. Strávili sme tam osem dní. Keď sme prišli, bolo mínus deväť, dvojmetrové záveje snehu, vraveli sme si – paráda. Vydržalo to dva dni. Oteplilo sa, začalo pršať a keď sme odchádzali, lialo tak, že všetok sneh zmizol. Čo všetko sa udeje za tri týždne počas olympiády, si nechcem ani predstaviť.
Tvrdíte, že idete na svoju poslednú olympiádu. Na štvrtú si už netrúfate?
Už sa mi trochu menia priority. Pre mňa bude táto olympiáda dôležitá, lebo na tie predchádzajúce som nebola dobre pripravená. Teraz sa cítim úplne inak a chcela by som uspieť, aby som mohla na Soči v dobrom spomínať. A štvrtá olympiáda? To sú ďalšia štyri roky prípravy a keď si predstavím tú drinu, tak sa mi veľmi do toho nechce.
Minulý rok ste po biatlonovej exhibícii na Kamčatke absolvovali dobrodružný výlet so zoskokom z vrtuľníka a lyžovačkou v horskom žľabe. Ste adrenalínový typ?
Som, ale len do určitej miery. Keď ide do tuhého, mám obavy. Bojím sa napríklad výšok. Na Kamčatke sme skákali z vrtuľníka asi z dvoch metrov, to bolo v pohode.
Dopriali ste si občas v lete aj obľúbenú poľovačku?
Bola som v hore aj teraz v nedeľu, ale iba tak sa prejsť, odreagovať sa. V lete nebolo kedy vysedávať na posede. Teším sa, že po olympijskej sezóne budem viac času. A aj si ho budem musieť nájsť. Od prvého januára 2014 ma prijali do poľovníckeho združenia Svätojánska dolina v Liptovskom Jáne, z čoho pre mňa vyplývajú aj isté povinnosti.
Napríklad?
Čistenie chodníkov, kŕmenie zvery, robenie sena, brigády, sadenie stromčekov. Ale pre mňa sú to príjemné starosti.
Máte z hory nejaký výnimočný zážitok?
Najväčší zážitok je pre mňa sledovať tokanie hlucháňa. Je ich už veľmi málo, keďže im ničíme životné prostredie. Treba ísť do hory zavčasu, vyraziť okolo tretej, štvrtej ráno. Pre mňa je to vždy pocit, akoby som sa vrátila niekam do praveku, lebo hlucháne žijú na miestach, kde sú suché polámané stromy. Je veľmi náročné sa k nim priblížiť. Keď je hlucháň otočený k vám, zbadá vás alebo začuje. Preto treba k nemu postupne priskakovať. Musíte vystihnúť jednu fázu tokania, keď brúsi a nepočuje. Vtedy môžete spraviť tri-štyri rýchle kroky.
Je možné pri prechádzke v hore zazrieť aj rysa alebo vlka?
To musí byť náhoda, len ak vám pretne cestu.
A medveďa?
Tak toho je náročné nestretnúť (smiech)… Prvýkrát sme ich s otcom pozorovali zo stromu, lebo posed pri krmovisku ešte nebol zhotovený. A to bol adrenalín. Prišlo ich asi päť alebo šesť. A neskôr som videla párenie medveďov. Samec bol obrovský, mohol vážiť asi dvesto kilogramov. Ten keby sa vtedy naštval, tak strom by nás asi nezachránil (smiech). Ale v tej lokalite nie sú medvede zvyknuté na ľudí, takže sú plaché.
Máte rada knihy. Ktorú by ste nám odporučili?
Moja obľúbená kniha je od Kurta Vonneguta Vitajte v pavilóne opíc. Sú to krátke poviedky aj na zamyslenie aj na zasmiatie. Veľmi rada s k nim vraciam. Aj pred pretekmi.